Emília Gáboríková

"Vtedy na Pfaffenhofe prebiehala stavba fabriky V1, V2. Trestanci chodili z Terezína po moste cez Litoměřice. A robilo sa to pod naším dvorom. Trestanci sa tam pohybovali a ja medzi tými trestancami. Všetko sa to robilo pod zemou. Na povrchu boli len prístroje, tie kladky, ako vyťahovali a spúšťali dole materiál a tak ďalej. Ale stavba a všelijaké betónové barikády, ja som to tak volala, tie sa robili dole. Tam bolo strašne veľa trestancov. Ráno, keď sme išli do školy, tak jednak na cvičisko šli vojaci, my sme nemali kde prejsť, to bola úzka cesta, taká hradská ako za prvej (republiky), a potom vozili trestancov na otvorených nákladných autách, či zime alebo v lete, v tých páskavých letných nohaviciach. Nič zimné na sebe nemali."

"Keď ich nakladali, ktorý ešte vládal ísť, kamaráti ho podopierali a vyšiel na to auto... Ale kto už nevládal ísť a už ho nemohli podoprieť, tak tí išli zvlášť. Dávali ich do vriec od cementu a od privezeného materiálu na stavbu. Niektorý sa ešte hýbal, ešte bol živý. Naložili ho do vreca a tak vyhodili na druhé auto. Ešte živého. Keď prišli, tak to boli krásni, urastení chlapi. Hovorili po rusky, bola som s nimi denno-denne. Hovorili po slovensky, bolo tam veľa Slovákov. Bolo tam strašne veľa Nemcov v koncentráku. Tak boli ešte plní, pekné postavy, ale taký mesiac-dva, keď som tam nešla, už som ich nespoznávala."

"Dievčatá sa báli, pretože Rusi boli žhaví sa ženami. Tak sa schovali. Otec im v stohu slamy urobil dieru, a tam ich popchal dvadsať, aby ich nenašli. Jedna nestačila ujsť. Ja ako dievča som k týmto dievčatám chodila každé ráno, lebo som im zašívala. Ale tá, čo nestačila ujsť, tá bola dohryzená, doničená."