„No a proste my sme sa schádzali tam. Tam boli deti, mládež, ktorí boli študovali už na vysokej škole, ktorých vyhodili z gymnázia, ktorí nesmeli chodiť do školy [kvôli protižidovským nariadeniam]. To sme sa schádzali v kuchyni u nás a noviny sa vydávali, diskutovalo sa, dejiny sa proste čítali a ohromne vysoká úroveň to bola, tie schôdzky, čo sme tam mali. Spievalo sa, chodili sme na Malý Kriváň, to je tam medzi Turanmi, poznáte možno, kde je Kriváň, Malý Kriváň, tam sme chodili a zase prírodu sme poznávali. A zas sme pozorovali. A tak sme sa nejakým spôsobom na naše osudy dívali ako na zvieratá. Viete, že tie sú nie tak prenasledované ako my. Tam je ten darwinovský boj silnejší s mladším a my, my sme sa nemohli brániť. A o tom sme veľmi veľa diskutovali.“
„Ony ma posielali, každý týždeň nám piekli tie sestričky dobré pečivá a napríklad aj v celosti upiekli mäso alebo niečo. Ja som niekedy dva-tri krát išla, no nebolo to tak ďaleko ani blízko na faru v Modre. Tam ten sa volal Štefanec, ten vedúci tej fary v Modre a tam každú sobotu chodil Jozef Tiso. Tiso tam chodil a tam sa jedlo, pilo a zabávalo. Ja som poznala mojej spolužiačky matku, ktorá bola taká raz-dva-tri, viete, čo to je. Tá chodila tam vždy a tam sa zabávali aj ženy s farármi. No a on tam chodil a tam potom sa zabávali a ráno, každú nedeľu ráno, išiel do Bátoviec slúžiť omšu. No asi si viete predstaviť ten môj duševný rozkol, ten duševný stav, keď som videla ľudí, ktorí boli moji najväčší nepriatelia.“
„Moja sesternica mala šestnásť, necelých sedemnásť rokov a po ceste ako ich niesli do koncentráku, bola veľmi pekná, toľko gardistov ju znásilnilo, že ešte po ceste zomrela. To som sa neskôr dozvedela od ľudí. A môj bratranec, ten bol veľmi vyšportovaný. Obidvaja oni spravili povstanie posledné dni pred skončením vojny. Urobili povstanie v koncentráku a potom ich pozabíjali.“
„Tam [v Nemecku] som mala strašné ťažkosti, kde mi povedali, potom sa dozvedeli, že som z Izraela prišla, tak nechceli so mnou ani v jednej izbe mikroskopovať ani nič. Viete, a bola tam jedna staršia pani, ktorá zapisovala len. My sme posielali výsledky lekárom a ona zapisovala to, ako poštu robila na pol dňa a mala plno prsteňov. A mi povedala: ,Toto mám od jednej Židovky z Poľska, tento mám z Československa, z Maďarska toto...‘ Ona bola proste dozorca koncentráku. A táto žena, viete, so mnou nechcela pri jednom stole, keď sa dozvedela, ani sedieť. A tie ostatné potom všetko robili preto, aby ma stade dostali preč.“
„Do každého transportu dali jedného lekára. Môj otec nevedel, či v jednom transporte nie je jeho syn alebo my, tak z toho bol celý paf. Keď prišli tam do tých Novák, tak vedúci toho tábora bol Polhora. Eh, ten bol skrachovaný medik a ten sa veľmi zle k nim správal, k tým lekárom. Nedal im jesť, nedal im piť a nesmeli sa umyť, nemali sa kde umyť. Ale ich trýznil. No a niektorým, niektorým zuby vypadli tým, že ich bili a tak ďalej. No a potom takým spôsobom, že až apelovali na jeho ľudskosť, tak im dovolil o dva týždne, aby išli do potoka sa umyť a vtedy bola zima, a bola ľadová voda, ale oni sa išli. A tam niekde im tajne posielali marmeládu. Tam bola blízko jedna továreň marmeládová, ktorá patrila jednému Židovi a oni tajne dostávali cez nejaký plot, takže aby im nevypadávali zuby, aby niečo jedli. Takže oni na tej marmeláde žili.“
„A keď ľudia videli otca môjho, tak ako procesia išli za ním. My sme išli do tých prázdnych miestností, čo sme mali, lebo nám všetko zobrali, len to, čo sme mali na sebe nám nechali. A teraz sme išli tam a za nami išla procesia ľudí a doniesli nám jesť. Doniesli otcovi košele, aby si mal čo obliecť. A hovorí, môj otec: ,Vidíš, toto je vďaka za to, že som urobil dobre.‘“
Judita Grossmanová sa narodila v roku 1930 v Bátovciach. Jej otec bol vynikajúci lekár, ktorý pre svojich pacientov obetoval všetko. Do šťastného a pokojného detstva vtrhli protižidovské zákony. Prvé opatrenia postihli aj otca: stratil prácu, museli sa vysťahovať, zhabali im majetok. Dlho žili iba z milodarov pacientov. Nasledovalo obdobie kľučkovania. Akokoľvek sa snažili a akokoľvek im dobrí ľudia - otcovi bývalí pacienti - pomáhali, predsa žili stále na hrane, aj napriek tomu, že otec dostal prezidentskú výnimku. Rodina žila dlho rozbitá bez nádeje, že sa niekedy všetci opäť stretnú. No zostali nažive ako jedni z mála. Po oslobodení sa takmer nič nezmenilo. Neustále boje, sankcie, prenasledovania a útlak pokračovali. Po štúdiu a vydaji sa spolu s rodinou rozhodli vysťahovať. Ich túžba po lepšom živote však ostala nenaplnená. V Nemecku na nich čakalo prežívanie ešte väčších múk ako na Slovensku. Judita Grossmanová má na ľudí jediné meradlo: ľudskosť.
