Denisa Havrľová

„Robila som reportáž. Bolo to v Jarovniciach. Policajti naháňali rómskeho chlapca z rómskej osady, ktorý pravdepodobne zobral nejaké drevo v lese. Takže pre objektívnosť som nechcela hovoriť len o tej rodine a o tom, ako žili, ale chcela som vedieť, ako sa k tomu postavil ten policajt a čo tomuto chlapcovi hrozí za to, že zobral nelegálne drevo z lesa. To nebol celý traktor, bolo toho oveľa menej. Prišla som tam, bolo to v Jarovniciach, kde je najväčšia rómska osada, na to policajné oddelenie. Dobrý deň, Denisa Havrľová, rómske noviny Romano nevo ľil. Policajt povedal, že mi ruku nepodá. Som sa opýtala, prečo? Že mu môžem dať novinársky preukaz, ktorý som mala ešte zo Slovenského syndikátu novinárov, a ešte aj preukaz náš, redakčný. On na to, že ja ho nepotrebujem, že máte hygienický preukaz? Samozrejme, že som to nepochopila. A povedala som mu, že prečo hygienický preukaz, veď nejdem niekam do kuchyne alebo nehľadám si zamestnanie. Toto ma tak zarazilo a celé mi to došlo a ešte som mu povedala, či nemá pocit, že to je prejav rasizmu. Odišla som odtiaľ a povedala som si, že to teda nie. Toto už nechcem zažiť. A nielen ja, ale ktokoľvek, kto tam príde. Keď sa takto správa ku mne, ako sa potom správa k tým Rómom z osady?“

„Moja prvá reportáž, kde ma Danka poslala, bola rómska osada v Hermanovciach. Prišla som tam, oni čakali, že budem s nimi rozprávať rómsky, ja som nevedela, tak začali hovoriť, ako je to možné a prečo sa hanbím za to, kým som, že som ich. Tak toto keď povedali, mala som s tým veľmi veľký problém. Pamätám si, že som volala rodičom, zodvihla to mama, chcela som vysvetlenie, čo to znamená, že ako mi mohli Rómovia (povedať), že som ich. Tam sa to zlomilo. Mama mi vysvetlila, že áno, patrím do tohto etnika. Ale vyrastala som inak, žila som iným životom. Priznám si, že ja som mala ako Rómka k vlastným Rómom nesmierne veľké predsudky. Lebo som zrazu videla, že vyrastajú úplne v inom prostredí, ktoré ja som nikdy nepoznala, ja som nevedela, čo to je. Čiže som mala veľmi veľa osobných otázok, ktoré som si kládla, ako môžu takto žiť.“