Dionýz Hochel

„Áno, to bolo už v dobe, kedy sme boli na vysokej škole. A vtedy si pamätám ešte tie posledné roky gymnázia, kedy zomrel Brežnev, nastúpil Andropov, ktorý zomrel, potom nastúpil Černenko, ktorý zomrel, nastúpil Gorbačov a ja som sa ocitol v unikátnej konštelácii priateľov a priateliek, ktorí mali možnosť získavať disidentskú literatúru, ktorú sme vtedy už čítali a distribuovali medzi sebou. Môžem spomenúť konkrétne mená: Daniela Bútoru, ktorý cez svojho otca Martina Bútoru mal prístup k zakázanej disidentskej literatúre, a tak sa k nám dostal napríklad Slovník zakázaných československých spisovateľov, Kunderov román Neznesiteľná ľahkosť bytia Orwelov román 1984. Dostali sa k nám časopisy a publikácie, napríklad od Pavla Tigrida - Svědectví z Paríža, Index z Kolína nad Rýnom, ale mali sme možnosť čítať aj práce a materiály disidentov z Československa a aj priamo z Bratislavy: napríklad časopis Fragment, Tatarkove diela, jeho poviedky a eseje, Šimečkove eseje, Milana staršieho, aj Martina Šimečku, tak to bolo naprosto unikátne zoskupenie, v ktorom sme sa ocitli a medzi sebou sme distribuovali tieto materiály a ocitli sme sa v takej „prvej informačnej vlne“. A vďaka týmto materiálom, vďaka Havlovým esejám, sme mali možnosť mať prvotriedny kontakt s vtedajším československým disidentským svetom. To nám potom veľmi pomohlo v roku 1989, kedy sme boli pripravení byť v takých tých prvých slojoch študentského protestného hnutia, ktoré vzniklo bezprostredne po 16-tom, 17-tom novembri.“

„No, 17. novembra, samozrejme, dejiny sú známe, brutálne potlačenie pochodu na Národní tříde v Prahe, zvesť o smrti študenta Šmída a vstúpenie študentov pražských vysokých škôl do štrajku. K nám sa táto informácia dostala už v piatok, cez Hlas Ameriky, cez BBC a Slobodnú Európu a cez víkend sme si telefonovali, čo budeme robiť. A Milan Novotný, pamätám si, mi zavolal v sobotu, že stretnime sa v pondelok ráno v kaviarni Krym o siedmej a spíšeme požiadavky a vystúpime v ten deň na pôde Univerzity Komenského. A tak sa aj stalo, sme sa stretli šiesti, siedmy študenti ráno o siedmej 20. novembra 1989 v kaviarni Krym. Medzitým už študenti na internátoch spísali požiadavky, my sme ich vlastne len trochu okomentovali a vstúpili sme do priestoru Auly FF UK okolo ôsmej, deviatej ráno. A sme sa postavili na parapety, každý z nás prečítal jednu vetu z tých požiadaviek, aby sme si rovnomerne rozložili zodpovednosť, keby nás chceli vyhodiť zo školy, nech nás je viac. A vtedy tam prichádzali študenti, reagovali, zostávali, súhlasili, a išiel okolo dekan Filozofickej fakulty a hovorí, čo to tu máte, aké stretnutie, poďte do Auly. No a otvoril nám Aulu a tam, v ten deň vznikol prvý štrajkový výbor vysokoškolských študentov na Slovensku, ku ktorému sa potom pripojila Vysoká škola múzických umení, separátne so svojim vlastným štrajkom. Ale vlastne v tej Aule v pondelok 20. novembra bol vyhlásený Štrajk študentov vysokých škôl a študentov Filozofickej fakulty UK. Zároveň popri tom vznikla Verejnosť proti násiliu v Umeleckej besede a tie prúdy sa postupne, postupne prepájali. Študentskí aktivisti boli v prvých dňoch medzi aktivistami Verejnosti proti násiliu. Aj naopak, požiadavky VPN sa formulovali v priestoroch FF UK a v tých učebniach. Ale to všetko, a to chcem zdôrazniť, to nespadlo z neba, to všetko má svoju prehistóriu práve v tom aktivizme, v tej možnosti získavať disidentskú literatúru, byť členmi ochranárskeho hnutia, aj mať možnosť navštevovať aktivity tajnej cirkvi a laického apoštolátu. Ale aj - veľká vec, lebo dôležitá stránka je, že sme kolektívne nadobudli odvahu a prekonali sme strach. Vystúpiť, začať ten štrajk, demonštrovať proti režimu.“