Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Horváth (* 1949)

• narodený 20. 02. 1949 v Košiciach

• 1968 bol svedkom streľby na Ladislava Martoníka

• účinkoval v mnohých hudobných zoskupeniach

• v súčasnosti je ženatý v Košiciach a účinkuje v ochotníckom divadle

Nábožensky „zaťažená“ rodina

Jozef Horváth sa narodil 20. februára 1949 v Košiciach. Spolu s rodinou býval v pavlačovom byte na vtedajšej Štefánikovej, dnešnej Hlavnej ulici. Otec mal krajčírsky salón, v ktorom si vtedajší prominentní Košičania dávali šiť na mieru rôzne druhy reprezentatívneho a spoločenského oblečenia. Po februárovom prevrate mu ale komunisti salón znárodnili, a tak musel pracovať vo Vzor odeve. Popri tom spieval v zbore Štátneho divadla a tiež v dómskom Zbore svätej Alžbety. Jozefov otec bol silne veriaci a v rovnakom duchu vychovával aj svoje deti. Pre vládnucu komunistickú vrchnosť to bol kameň úrazu, tvrdí dodnes Jozef.

„Chodil som miništrovať ku františkánom. Pôsobili sme tam a boli sme vychovávaní ako Mladí františkáni. Chodili sme aj v habitoch, ale iba po kostole pri oltári. Raz sa stalo, že nám zobrali opáta policajti. To bolo v roku 1956/57. Vzali ho, a my sme ho potom už nikdy nevideli. Museli sme sa vyzliecť z františkánskych habitov. Vtedy sa zo mňa stal najväčší antikomunista. Ale to ešte neviete, prečo. Keď som sa pod nátlakom vyzliekol z habitu, zobrali ma pred bránu kostola. Ja som bol ako dieťa vystrašený. Vyniesli ma pred kostol, doslova ma vykopli a ja som spadol na chodník, odrel som si ruky, nohy a celé telo. Vtedy som začal cítiť odpor k spoločnosti, v ktorej som vyrastal. Chodili sme na náboženstvo až po deviatu triedu, kvôli čomu mal náš otec strašne veľké nepríjemnosti a ako politicky „zaťažený“ bol sledovaný ŠtB.“

Správny Košičan-Staromešťan musí vedieť hrať na klavíri a mať hodiny baletu

V ich košickom pavlačovom dome bývalo veľa susedov, s ktorými mal Jozef priateľské vzťahy. Rád spomína na svoju susedu tetu Bodnárovú, ktorá bola veriaca Židovka a zasväcovala mladého Jozefa do starých židovských zvykov, o ktorých mu veľa rozprávala, ale aj vysvetľovala a čítala o nich. Jozef jej pomáhal s nákupom, ona sa mu odvďačovala vyradenými knihami z knižnice, ktoré zachraňovala. Pre mladého 12-ročného chlapca, hltajúceho nové informácie a dychtiaceho po nových neobjavených svetoch, od cestopisov Štefánikových a iných „podradných“ kníh, boli jej knihy vykúpením. Aj vďaka nim si vytvoril vrelý vzťah k náboženským filozofiám.

Jozef spomína, že v rodičovskom byte mali veľkú obývačku, kde bol klavír. „Ja som musel chodiť na klavír,“ zdôrazňuje pamätník a vysvetľuje, že pre jeho rodičov bola spoločenská nutnosť ovládať hru na tento hudobný nástroj, a taktiež mať baletné vzdelanie. To bola tradícia Staromešťanov v Košiciach, ktorá pretráva dodnes. Jozef trávil veľa času aj v divadle pri otcových speváckych skúškach, pričom nesedel len na javisku, ale i v zákulisí. Zblízka spoznal staré operné hviezdy ako Jozefa Kondera, Júlia Regeca, pani Evu Šmálikovú, Boženu Hanákovú či Ruženu Kustrovú.

Prvé detské roly v inscenáciách začal hrávať pamätník ako šesťročný. Prvú „veľkú“ rolu dostal v roku 1970 v opere Boris Godunov, kde spieval ako riadny člen speváckeho zboru. Taktiež ho fascinovala hra na organe v kostole a veľmi rád sa započúval do zvuku tohto „božského“ hudobného nástroja. Hre na ňom ho učil pán Filčak. To bol pre neho neopísateľný zážitok. 

Jozef túžil pokračovať v hudobnom vzdelaní na konzervatóriu. Tu však vznikol konflikt medzi synom a otcom, ktorý tušil, že by ho na konzervatórium nezobrali, nie pre jeho nedostatok talentu, ale skôr z politických dôvodov. Problémom bolo, že nie všetci mohli ísť študovať na strednú školu, dôležitejšie boli kádrové posudky rodičov. Otec nakoniec presvedčil Jozefa, aby sa prihlásil na Strednú priemyselnú školu hutnícku v Košiciach, z ktorej bola kariérna cesta jasná - vo Východoslovenských železiarňach. Tak sa aj stalo. Jozef bol prijatý na priemyselovku vďaka otcovmu známemu, ktorý bol vtedajším riaditeľom. List o prijatí na strednú školu dostal ako prvý z jeho triedy.

Bigbítová vlna v Košiciach

Jozef Horváth si aj napriek nedoprianému konzervatóriu našiel spôsob, ako sa rozvíjať v hudbe. Študoval klavír na základnej umeleckej škole, kde skončil absolutórium 2. stupňa, a hru na gitare. Neskôr prišla aj do Košíc bigbitová vlna s Beatles. Vtedy sa na technické nedostatky elektrických gitár neprihliadalo a to, že nikto nevedel anglicky, tiež nikomu nevadilo. Spievalo sa jednoducho fonetickou angličtinou. Dôležitá bola radosť zo živej hudby.

Jozef navštevoval veľa klubov pre mladých, kde sa stretávali mladí hudobníci ešte vo svojich kariérnych začiatkoch, ako Juraj a Gejza Szabados, bratia Bergerovci či Peter Lipa. Z klubov bol známy napríklad Klub VSS (Východoslovenské strojárne), ktorý sídlil v tzv. Tabačke. Ďalej Klub mladých Bagdad v Petrovom sade, ktorý bol orientovaný najmä na beatovú hudbu, alebo Čaj o piatej v Pionierskom dome. Tu sa vytvorili prvé kapely, ktoré pokračovali (nielen) v štýle bigbítu a v ktorých nesmel chýbať ani Jozef.

Vstup sovietskych vojsk do Košíc

Vstup sovietskych vojsk na územie Československa v auguste 1968 znamenal pre celú československú spoločnosť obrovský šok. Sen o socializme s ľudskou tvárou sa skončil. V Košiciach sa mladí ľudia búrili a po košických uliciach nosili transparenty. V skupine mladých protestujúcich bol aj Jozef. Podľa pamätníka to bolo 22. augusta, keď stretol svojho kamaráta, študenta Ladislava Martoníka. Jozef sa s ním poznal z košického korza a aj kvôli tomu, že bol dobrý jazzový hudobník.

„Asi to bolo deň po vstupe vojsk, keď som na Hlavnej ulici stretol Laca. On dlhodobo nebol na Slovensku, lebo vtedy študoval hru na trúbke v zahraničí alebo niečo také. A stretol som ho pri reštaurácií Zlatý Dukát a ešte som mu hovoril: ,Laci, nechoď tam, na tú Hlavnú, bo začala tam streľba.´ A medzi tým sme sa rozprávali, kde bol, kde študoval a tak ďalej. No ale medzitým sme aj počuli streľbu, ale on to bral, akože je to len „sranda“, že sa strieľa len do vzduchu. A keď sme sa lúčili, on išiel smerom na Hlavnú ulicu a chcel sa ukryť tam, ako bol kedysi bývalý Tuzex. Tam chcel vbehnúť a skryť sa do tých priestorov do dvora, ale už to nestihol. Len to som videl, ako dostal pár rán. A aj dnes to vidím, ako ich dostal a spadol. Myslím, že nezomrel hneď, až neskôr, keď po neho prišla sanitka. Viete, ťažko sa mi na to spomína, lebo potom tam vznikla taká trma-vrma, ľudia sa na zem váľali, utekali po tom, čo sa dialo. Každý sa snažil dostať čím skôr preč, aby ho nezastrelili.“

Odmietnutie vstupu do KSČ

Po dokončení Strednej priemyselnej školy hutníckej (1968) bol pamätník zamestnaný vo Východoslovenských železiarňach. Po čase ho chceli povýšiť, no na to, aby to bolo možné, musel vstúpiť do komunistickej strany. Nadriadení mu hovorili: „Ty si mladý, perspektívny káder, ty by si mal vstúpiť do strany.“ On im na to ironicky odpovedal: „,Súdruhovia, ja nie som ešte taký uvedomelý, aby som vstúpil medzi takých, akí ste vy!´“ Z povýšenia nakoniec nič nebolo a v polovici osemdesiatych rokov sa pamätník rekvalifikoval na Inštitúte bezpečnosti práce a ochrany zdravia v Brne s atestáciou na zdravotníctvo, kde pôsobil ako kontrolór.

Po Nežnej revolúcii pôsobil Jozef v Štátnom divadle v Košiciach ako operný spevák a neskôr ako manažér baletu pre marketing a média. V Novembri 1989 bol jedným zo zakladateľov Fóra spravodlivosti v Košiciach s manželmi Komárovcami a ďalšími. Pamätník bol prednedávnom aj politicky aktívny ako člen krajského výboru Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Dnes je ženatý, žije v Košiciach a stále hráva v ochotníckom divadle.