Jozef Horváth

„Vtedy, keď začali strieľať na Hlavnú ulicu. Mne sa zdá, že až na druhý deň strieľali, nie 21. 8. 1968. On nebol na Slovensku, študoval trúbku v zahraničí niekde. Som ho stretol pri hoteli Zlatý Dukát, ešte som mu hovoril: ‚Laci, nechoď tam, lebo tam strieľajú.ʻ Medzitým sme rozprávali, kde bol, jak bolo, kde študoval... ‚Poď naspäť.ʻ Pretože medzi tým občas strelili, ale „sranda" do vzduchu. Neviem, či viete, kde je Zlatý Dukát. Išiel takto a asi tu bol, keď začali strieľať na Hlavnej, chcel sa skryť do tých priestorov, jak bol Tuzex, do dvora. Tam chcel vbehnúť a skryť sa, ale už sa nestihol skryť. Len to som videl, jak dostal pár rán, dneska to vidím, jak ich dostal a spadol. Myslím, že nezomrel hneď, až neskôr, keď po neho prišla sanitka. Viete, potom tam vznikla taká trma-vrma, ľudia sa na zem váľali, utekali po tom, čo sa dialo. Každý sa snažil dostať čím skôr na miesto, aby ho nezastrelili."

„Chodil som tam miništrovať ako františkán. Bolo tam vytvorená skupina, Mladí františkáni sme sa volali. Chodili sme aj vo františkánskych habitoch, ale iba po kostole pri oltári. Raz prišlo obdobie, v ktorom nastalo, že nám zobrali opáta policajti. To bolo v 1956 - 57. Zobrali ho, a my sme ho potom už nikdy nevideli. Museli sme sa vyzliecť z františkánskych habitov. Vtedy sa zo mňa stal najväčší antikomunista. Ale neviete prečo, keď som sa vyzliekol, tak ma zobrali pred bránu kostola, bol som ako dieťa vystrašený. Vyniesli pred bránu kostola, spadol som na chodník, odrel som si ruky a všetko. Vtedy sa zo mňa stal v nenávisti k spoločnosti, v ktorej som začal vyrastal. Chodili sme aj na náboženstvo do 9. triedy, kvôli čomu mal náš otec strašne veľké nepríjemnosti. Asi bol vedený na ŠtB ako politicky [nábožensky, pozn. ed.] zaťažený a my ako rodina tak isto."