Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dagmar Horváthová (* 1935)

• narodená 24. apríla 1935 v Prahe

• otec – katolík, matka – židovka, obaja počas vojny internovaní v koncentračnom tábore

• Dagmar a brat Jan boli počas vojny ukrývaný u rodiny Homolkových

• otec bol účastný Pražského povstania

• otec bol po roku 1948 zosadený z postu generálneho riaditeľa textilných závodov

• po skončení štúdia sa zamestnala v Ústave jadrového výskumu v Prahe

• s manželom Pavlom sa v 60. rokoch presťahovali do Bratislavy a zamestnala sa v Botanickom ústave SAV

• v rokoch 1968 – 1972 žila rodina v Dubne v Sovietskom zväze

Napriek tomu, že otecko Dagmar Horváthovej bol katolíkom, počas druhej svetovej vojny sa dostal do koncentračného tábora skôr ako mamička židovského pôvodu. Počas tohto obdobia bola Dagmar s bračekom Honzíkom ukrývaná na statku Homolkových pri Prahe. Po prvotných šťastných povojnových rokoch bol otecko prepustený z postu generálneho riaditeľa textilných závodov a život rodiny sa po nástupe socializmu radikálne zmenil. Hoci s manželom Pavlom prežili roky normalizácie relatívne pokojne, privítali politickú zmenu, ktorá nastala po roku 1989. Rozpad Československa však vníma ako fatálny omyl.

Dagmar Horváthová, rod. Papežová, sa narodila 24. apríla 1935 v Prahe Vladimírovi Papežovi a Anne, rod. Polákovej. Hoci obaja pochádzali z Náchoda, spoznali sa v Prahe. Otecko tam v tom čase študoval obchodnú akadémiu, mamička prišla za prácou. Ľudia z Náchoda si v Prahe vytvorili určité spoločenstvo a pravidelne sa stretávali. Manželia tu ostali žiť aj po svadbe v peknej, rodiacej sa  vilovej štvrti na Smíchove v ulici nad Bertramkou.  Do Prahy sa za nimi po smrti manžela presťahovala aj babička Poláková. Hoci mamička pochádzala zo židovskej rodiny, nikdy synagógu nenavštevovala a okruh jej známych nezahŕňal len židovských priateľov. Považovali sa za Čechoslovákov, nie za židov, vymedzovali sa na základe národnosti, nie konfesie. Dcérku Dagmar nechala pokrstiť a počas školských rokov ju prihlásila na náboženstvo. Detstvo na Smíchove sa Dagmar spája s príjemným detským svetom v pokojnej štvrti. „Život to byl velmi příjemný, jenže byla válka.“

Mladá rodina v čase protektorátu

Dagmar mala v čase vyhlásenia Protektorátu Čechy a Morava necelé štyri roky. „Ten Protektorát brali všichni jako dočasnou věc.“ Z tohto obdobia, hoci bola malým dieťaťom a má len hmlisté spomienky, sa jej do pamäte vryli postavy nemeckých vojakov v kasárňach československej armády. Rodičia sa snažili Dagmar chrániť pred všetkým, čo sa s vojnou spájalo. Tušila, že sa niečo deje, že niečo nie je v poriadku, ale detaily nepoznala.

Počas vojny (v septembri 1941) nastúpila do prvej triedy základnej školy. Stretla sa aj s deťmi, ktoré jej dávali pociťovať jej židovský pôvod, riaditeľka školy dokonca nosila pripnutý hákový kríž. Otecko už, bohužiaľ, vtedy nemohol stáť pri nej. „Táta byl křesťan, navzdory tomu šel do koncentráku dřív než matka.“ Babička Poláková bola deportovaná ešte v roku 1942, otecko až o dva roky neskôr a mamička napokon v januári 1945 navzdory tomu, že bola pokrstená a sobášom s katolíkom vstúpila do katolíckej cirkvi. Spočiatku krst uznávali, neskôr už nie. „Už neměli koho odvézt do koncentráku, tak hledali koho odvezou.“ Dagmar v tom čase nevedela, kde sa babička s oteckom nachádzajú. Uverila milosrdnej lži, že otecko je na služobnej ceste a čoskoro sa aj s babičkou vrátia domov.  „Já jsem věděla, že je to něco zlého, ale jsem nevěděla co.“ Babička sa už k rodine nikdy nevrátila. Zomrela v plynovej komore v Osvienčime v roku 1944. Otecko prežil vojnu najprv v tábore Klein Stein v Poľsku, po prechode frontu bol deportovaný do Osterode bližšie k Nemecku. Mamička bola internovaná v Terezíne.

Matkou v detskom veku

Dva dni pred mamičkinou deportáciou sa Dagmar ocitla v rodine svojej kamarátky Hanky. Rodičia sa veľmi dobre poznali, dievčatá chodili spolu do školy. Hankina mamička odviezla Dagmar na statok svojej matky, ktorý sa nachádzal u Českého Brodu v Třebouli, a tam aj spolu s Hankou naďalej navštevovali školu. „Takže nás zachránila.“ Okrem nej aj jej o sedem rokov mladšieho bračeka Honzíka, ktorý mal len dva roky. Hoci sa Hankina babička, pani Homolková, o nich veľmi dobre starala, prežívala stratu rodičov veľmi intenzívne. „Já jsem cítila, že jsem opuštěná.“  Honzík sa veľmi upol na svoju staršiu sestričku a Dagmar mu vo veľkej miere suplovala matku, „Já jsem byla ten nejbližší člen. Takže já jsem strašně dospěla v těch deseti letech, protože jsem měla to dítě.“ Uvedomila si to  až po vojne, keď prišla medzi deti a cítila sa medzi nimi príliš dospelá, hoci bola ešte len dieťaťom. S Hankou ostali kamarátkami aj po vojne.

Návrat rodičov v čase Pražského povstania

V Třebouli sa u Homolkových v apríli 1945 náhle zjavil otecko. Nemeckí dozorcovia utekali pred postupujúci frontom, preto sa aj väzni odvážili tábor opustiť. „Byla jsem strašně ráda a já jsem tehdy byla nemocná... hodně nemocná. Měla jsem zápal plic, takže to jsem byla hodně nemocná. Antibiotika nebyly.“ Keď sa jej zdravotne polepšilo, otecko si ich vzal naspäť do Prahy do bytu, v ktorom bývali aj pred vojnou. Domáci počas vojny umiestnil do ich príbytku iných podnájomníkov, Vlčkových, a vďaka tomu im ho esesáci nevzali. „Za války jsou sice strašní věci, ale najdou se i hodní lidi.“ Obe rodiny užívali do konca vojny byt spoločne, Vlčkoví sa však následne presťahovali do vlastného bývania.

Mamička sa z Terezína vrátila počas revolučného týždňa v Prahe. Dňa 7. mája sa zrazu objavila doma. Dagmar si spomína, že v tom čase sa ešte liečila zo zápalu pľúc, ležala v posteli, otvorili sa dvere a v nich stála mamička. Ani otecko, ani mamička o koncentračných táboroch veľa nerozprávali. Otecko sa aktívne zúčastnil protifašistického Pražského povstania, ktoré sa začalo 5. mája 1945 ako súčasť Májového povstania českého ľudu. Streľbu počuli až na Smíchov a cestou do školy videli domy, ktoré boli úplne alebo čiastočne zbombardované. Povstanie sa skončilo 9. mája 1945. „To si pamatuju. Přišli tam Rusi, už osmého někdy, a prostě všichni je vítali nadšeně. To bylo skutečně ohromní nadšení, protože ty Němci utíkali před nimi.“  Vo vrchnom byte domu, kde bývali, boli ubytovaní ruskí dôstojníci. V momente príchodu Rusov si Dagmar uvedomila, že je koniec vojny.  „Před Štefánikovýma kasárnami na Smíchově stál až donedávna tank a na to jsme se byli podívat jak tam najížděly na ten podstavec s tím tankem. To si dodnes pamatuju, protože to na mě zapůsobilo.“ Odstránili ho až v minulom roku.

Prvé šťastné povojnové roky

Otecko už v koncentračnom tábore sníval o tom, že po vojne rozbehne textilnú výrobu v Československu. A to sa mu aj podarilo. Stal sa generálnym riaditeľom textilných závodov od Náchoda až po Nitru. Ako prvú rozbehol fabriku v Žandove pri Českej Lipe. Práve s týmto závodom sa Dagmar spájajú negatívne emócie v súvislosti s odsunom karpatských Nemcov, ktorí boli po vojne vysídlení z územia Československa. Na ich pracovné miesta v závode nastúpili Česi a Slováci.

S pozíciou generálneho riaditeľa dostal otecko aj určité benefity. Mal napríklad k dispozícii americké auto, na ktorom zobral Dagmar na jej prvú návštevu Slovenska do fabriky v Nitre. Ich rodinné šťastie však netrvalo dlho. „Protože v 48. přišel převrat a byl konec generálního ředitele.“

Koniec kamarátstva s Hankou

Nástup totalitného režimu sovietskeho typu spôsobil aj Dagmarino odlúčenie od kamarátky Hanky. Homolkoví boli zámožnou rodinou, okrem statku, na ktorom počas vojny ukrývali Dagmar a Honzíka, vlastnili aj zámok Liběchov. Ten im počas vojny odobrali, po vojne vrátili, aby im ho opätovne socialisti vzali. Stará mama Homolková sa zamestnala v potravinách, starý otec už bol v penzii a dni trávil tým, že sedával a díval sa na zámok.

V tom čase prišiel otecko o prácu generálneho riaditeľa a zamestnal sa v Kovoslužbe. „Ta situace se prudce změnila. Ty, co prostě s nadšením to budovali po válce, vlastně se takhle dostali zase dolu.“ Vďaka svojím organizačným schopnostiam sa časom dostal na lepšiu pozíciu. Počas politických procesov v 50. rokoch sa Dagmar veľmi bála o otecka, pretože mnohí z ich okolia sa dostali do väzenia. Na otecka však nič nemali – eticky sa správal dobre a nič nevlastnil, preto nemal byť za čo potrestaný.  Pomohlo mu to, že sa počas demokratického intermezza v rokoch 1945 – 1948 nechcel prehnane obohatiť a neprivlastnil si riaditeľskú vilu v Žandove.

Vzdelávanie a pracovné začiatky v časoch budovania socializmu

Dagmar nastúpila v roku 1946 na dievčenské osemročné Drtinovo gymnázium v Prahe. Po štvrtok ročníku však nesmela v štúdiu pokračovať. Dôvodom bola otcova minulosť a matkino vlastníctvo obchodu s klobúkmi počas krátkeho demokratického obdobia. Dostala sa do Národného podniku Spofa Vysočany, kde sa v 50. rokoch vyrábali lieky z prírodných materiálov. „Mě se v té Spofě líbilo. A ještě navrch se o nás, o učedníky, staraly. Ve Spofě já jsem začala závodně lyžovat a plavat.“ Po dvoch rokoch, v roku 1952, prešla na chemickú priemyslovku, ale naďalej sa zúčastňovala športových pretekov. 

Keď v roku 1956 ukončila priemyslovku, učiteľka jej povedala: „Dášo, ty seš moc dobrá, já ti dám prázdnou umístěnku a najdi si místo.“ Krátko po škole dostala predvolanie do Ústavu jadrového výskumu, ktorý sa v tom čase budoval,  a ponúkli jej miesto v rádioaktívnom laboratóriu. Šťastná náhoda zariadila, že podobne sa do ústavu dostal aj Dagmarin budúci manžel. Dagmar popri práci tancovala vo Vysokoškolskom umeleckom súbore a pomocou kolegu a člena súboru sa spoznala s Pavlom, vyštudovaným fyzikom.

Budovanie manželského života v 60. rokoch

Dagmar a Pavol sa zobrali v roku 1960. Pavlova mamička pochádzala z Prahy, ale otecko, Dr. Pavol Horváth,  pochádzal zo Slovenska a počas Slovenského národného povstania bol predsedom Slovenskej národnej rady. V čase narodenia jedného zo svojich detí bol práve v horách s povstalcami. Dagmar sa však nikdy nedozvedela bližšie podrobnosti zo svokrovej účasti v povstaní. „Je zvláštní, že tito lidé o tom nějak zvlášť nevyprávějí.“ Po vojne sa rodina presťahovala do Bratislavy a otecko začal pracovať ako riaditeľ Štatistického úradu. Stihol ho však podobný osud ako Dagmarinho otecka. Po roku 1948 bol zo zamestnania prepustený a dlhé roky bol v komunistickom štáte bez práce. Zamestnal sa až po roku 1962 ako úradník.

Dagmar sa s manželom Pavlom v roku 1962 presťahovala do bytu jeho rodičov v Bratislave. V tom čase už mali dcéru Zuzanu, ktorá sa narodila v roku 1961. Hoci Pavol aj v Prahe hovoril zásadne slovensky, s mamičkou sa zhováral česky. Okrem dcérky Zuzany sa im postupne narodili ďalšie tri deti: Pavol (1963), Ondrej (1965) a Ján (1967). Dagmar sa v Bratislave zamestnala v Botanickom ústave SAV na Patrónke ako technik rádiochemického laboratória.

Záver Pražskej jari a nástup normalizácie

Politické uvoľnenie po  nástupe Alexandra Dubčeka na čelo KSS bolo citeľné, ľudia sa cítili slobodnejší. „Co se uvolnilo, například že už jste se nebál mluvit s lidmi na ulici.“ Pavol koncom roka 1967 nastúpil do Ústavu jadrového výskumu v ZSSR v Dubne. Celá rodina sa do Sovietskeho zväzu presťahovala na jar 1968 a zotrvali tam štyri roky. Informácie o invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa ku nim dostali prostredníctvom rozhlasu. „Když to začalo, tak jsme si řekli, to ne, vrátíme se domů.“ Do Československa sa ako prvý vrátil Pavol, bolo to asi týždeň po začiatku okupácie. Problémy nastali v bytovej otázke. Keďže mu na Slovensku nevedeli poskytnúť bývanie, musel sa vrátiť naspäť do Ruska. V ústave v Dubne však nebolo veľa komunistov, keďže išlo o medzinárodný ústav. „Tam se nám ti Rusi v Dubne omlouvali.“

V roku 1972 sa Dagmar s deťmi vrátila naspäť do svojej „znormalizovanej“ domoviny, Pavol prišiel až o rok neskôr. Nad emigráciou v tom čase neuvažovali. „Když člověk žije v cizině, zjistí, co je to žít v cizině. Vlast je vlast.“ Po dlhých dvanástich rokoch manželstva sa im podarilo získať družstevný byt. Napriek tomu, že 70. roky sa niesli v znamení normalizácie, z pohľadu Dagmar sa toto obdobie nedá porovnať so strachom, ktorý ľudia prežívali na začiatku 50. rokov počas politických procesov. Pavol sa časoch normalizácie dostal ešte raz na dva roky do Dubny, ale bez manželky a detí. 

Nádej na demokratizáciu

Perestrojka v 80. rokoch priniesla všeobecné uvoľnenie, ľudia si od toho sľubovali, že spoločnosť sa zdemokratizuje. „A mně dneska připadá, že demokratizace za socializmu by byla lepší než kapitalizmus.“ V roku 1989 prišli nádeje na zmenu v podobe politického prevratu. Prvotné informácie o zhromaždení v Prahe sa dozvedeli z televízie. Na druhý deň sa aj sami zúčastnili zhromaždenia v Bratislave. Dagmar si z tohto obdobia spomína na masu migrantov z východného Nemecka cez Československo do Maďarska, ktoré prvé otvorilo hranice s Rakúskom a bola to pre nich prvá z možností, ako sa dostať do západného Nemecka. Hoci prvotne si mysleli, že novým režimom v Československu bude zdemokratizovaný socializmus, situácia bola iná a socializmus sa z politiky vytratil.

Fatálna nedemokratickosť

Dagmar považuje za najväčší omyl nastupujúceho režimu rozdelenie republiky. „To, že se Československo rozdělilo bez referenda, byla fatální otázka nedemokratičnosti. Je to škoda, neboť jsme tak blízké národy, jaké se jinde ve světě nenajdou.“ Počas obdobia mečiarizmu v 90. rokoch vôbec prvýkrát uvažovali nad odchodom zo Slovenska. Nový režim bol pre nich veľkým sklamaním, cítili, že spoločnosť nesmeruje k dobrému.

Dagmar aj jej manžel Pavol boli v 90. rokoch už na dôchodku, do penzie odišli v roku 1990. Pre Dagmar to bolo obdobie strachu a starostlivosti o svoju vnučku, ktorá sa liečila z leukémie. Keď po revolúcii prišli na Slovensko Američania vyučovať angličtinu, zoznámila sa náhodne v trolejbuse s Nancy. V roku 2001 prijala pozvanie na návštevu kamarátky v Amerike. Letela práve 11. septembra, v deň, ktorý sa do histórie zapísal teroristickým útokom na budovy World Trade Center. Spomína si, že boli ešte nad oceánom, keď im bolo oznámené, že pristanú v Montreale namiesto Washingtonu. V televízii na letisku sa dozvedeli, čo sa udialo. Do Washingtonu sa po nociach v hoteli a na letisku dostala až po pár dňoch autobusom. Napokon sa jej však podarilo dostať ku kamarátke Nancy k zálivu pri Bostone.