Katarína Hulmanová

„Tak na gymnáziu sme ako mali takých, rôznych profesorov, hej, od nejakých takých až veľkých osobností, by som povedala, až po nejakých takých šplhúňov, ktorí možno len kvôli kariére vstúpili do strany, ale potom o to viac sa cítili byť zaviazaní, že robiť nejakú nadprácu. A mali sme takých… Zaujímavý bol profesor Hrmo, ktorý učil zemepis a dejepis, myslím, ktorý takým nejakým svojským spôsobom si zachoval nejakú tú svoju slobodu určitú. A potom ja som napríklad chodila do speváckeho zboru “Kantika Nova”, kde bol dirigentom profesor Šulc. A Šulc bol veľmi podivná osoba, a teda on stále žije a vyzerá veľmi mladistvo a má veľkú chuť do života. On… teda neviem si predstaviť, že ako fungoval. On vlastne venoval svoj život hudbe a deťom, deckám. Viedol ich ku spevu, aj boli sme na viacerých zájazdoch. Bol veriaci, určite bol aj kvôli tomu poťahovaný. A napríklad na zájazdy s nami chodil nejaký tajomník stranícky a vedúca komunistickej strany na škole. A to som v tých časoch ani netušila. No a keď sme boli, boli sme raz na zájazde v Rige a myslím si, že v tom čase som už bola v kontakte s Vladimírom Juklom, o ktorom hovoria “generál tajnej cirkvi” a vzali sme do Ruska biblie, hej. A viete, v ktorom roku to bolo? (dokumentarista) To som mohla byť taká tretiačka alebo štvrtáčka na gymnáziu, čiže sedemnásť rokov som asi mala. A vlastne tam ste sa mali s niekým stretnúť, komu ste to mali odovzdať? Alebo skúste nám to trošku priblížiť. (dokumentarista) No, Vlado mi dal nejakú adresu, hej, aj sme sa stretli s touto rodinou normálne v Rige. Dal nám, to boli také úplne maličké Biblie, ktoré pravdepodobne Holanďania tlačili, potom sa nejako dostali na Slovensko a oni sa teda snažili ich prepašovať do Ruska. Takže sme využili túto príležitosť a vzali sme, možno to bolo dvadsať Biblií, lebo sme to mali viacerí porozdeľovaní. Sme cestovali vlakom, ale viete, naivní mladí študenti, hej? Kebyže sa niečo stane, my sme si ani neuvedomovali, ako by sme toho profesora totálne zničili, a tak. A Rusko je Rusko, hej? A cestou sme dali takému starkému jednému, ktorý sa s nami tak veľmi zbožne rozprával. Potom v Rige sme sa stretli s takou, že boli sme u nich normálne doma, tak im sme dali a potom sme nechali v kostole, len tak položené na lavici. A to ste mali len tak voľný priestor na vychádzku, že ste tak mohli? (dokumentarista) Áno, áno. A nebáli ste sa, že niekto tam môže byť nastražený, aby sledoval, že kam idete, že či idete do kostola, alebo… (dokumentarista) Boli sme, teda ja som bola veľmi naivná v tých časoch ešte, možno aj neskôr, som bola veľmi naivná. “

„Tak ja predtým, vlastne sa odohral rok šesťdesiatosem, a ja predtým ešte by som sa opýtal, ešte predtým, ako sa dostaneme k tomu dvadsiatemu prvému augustu, bolo… Pražská jar bola o uvoľnení… váš otec mohol ísť napríklad na púť do Ríma. A vy v tom veku, v desiatich rokoch, nejako ste to vnímali, že sa niečo takéto deje, alebo sa to v tom veku nedalo veľmi vnímať? (dokumentarista) Asi, možno som to vnímala, že u nás začalo byť strašne rušno, v našej rodine, hej. A že vlastne vzniklo také hnutie, že “Dielo koncilovej obnovy” a môj otec tam bol veľmi aktívny, hej. A on bol, tam bol, myslím, že ešte taký starší kňaz Izakovič, ktorý bol, myslím, že jezuitán a on bol tiež taký aktívny. Môj otec bol vlastne birmovný syn biskupa Lazíka, takže on bol, oni sa tam vtedy veľmi aktivizovali, a viem, že vtedy k nám chodievalo veľa ľudí a aj on často chodieval preč. A bolo to také, že… no samozrejme pamätám si aj takú tú celkovú atmosféru a potom v šesťdesiatom ôsmom tie nápisy, keď tu boli Rusi a tak ďalej. No ale ako dieťa som to ešte nevedela tak prežiť, tak intenzívnejšie, hej. Ale tak to uvoľnenie, to bolo cítiť, aj to náboženské. A možno, možno že to… že vlastne… vtedy si spomínam, že v Trnave bol taký kňaz, Dubec. Vtedy tam bol nádherný univerzitný kostol a vtedy sa tam aj oltár reštauroval a tak. Čiže také veci sa pohli, ktoré predtým nefungovali. A Trnava, veľmi taký zvláštny fenomén, že tam potom vznikli mládežnícke omše. Normálne, bigbítové omše, že najväčší chuligáni začali chodiť do kostola a tam hrávali na gitarách. Ale to je zvláštne, že tie mládežnícke omše, oni pretrvali ešte dlho, dlho. No keď ja som chodila na gymnázium, ešte určite boli mládežnícke omše a podľa mňa aj veľa rokov potom. To je tiež taký zvláštny fenomén, lebo boli tam rôzni farári, boli tam rôzni kňazi, a že takáto vec sa udržala. A to bolo také naozaj, také hniezdo, kde sa stretávali všetci tí katolícki aktivisti, to bolo myslím v utorok o pol siedmej v Hrubom kostole, a možnože toto aj stojí za zmapovanie, ak je niekto v Trnave taký, že čo sa zaujíma o tú cirkevnú históriu, že toto je taký fenomén, veľmi mimoriadny, trnavský.”