Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Katarína Hulmanová (* 1958)

• za slobodna Kopecká, narodená 18. apríla 1988 v Trnave (prvá zo štyroch detí)

• otec Štefan Kopecký bol lekár, od mladosti inklinoval k františkánom

• matka Alžbeta, za slobodna Jančovičová, úradníčka, tiež hlboko veriaca

• obaja rodičia mali kvôli viere problémy s vtedajším režimom

• 1973 - Gymnázium na Hollého ulici v Trnave, aktívna v rámci silnej mládežníckej náboženskej komunity

• 1976 - 1981 - študentka elektrotechnickej fakulty v Bratislave - angažovanie sa sieti katolíckych aktivistov už od prvého ročníka štúdia

• prvé zamestnanie na Ústredí výpočtovej techniky dopravy v Bratislave, ktoré patrilo železniciam a kde bola Katka spokojná, Bratislava stala jej novým domovom

• 1984 - svadba s bývalým spolužiakom Erichom Hulmanom

• aj po založení rodiny bola Katka stále aktívna v náboženskom živote

• od roku 2005 pôsobí ako dobrovoľníčka v rôznych kresťanských združeniach a tiež vo Fóre kresťanských inštitúcií

Predtým sa nám zdalo, že toto nikdy neskončí, a zrazu, ako šibnutím prútika… padlo to ako domček z karát.

Tí najbližší a problémy s vtedajším režimom

Katarína Hulmanová, za slobodna Kopecká, sa narodila 18. apríla 1958 v Trnave. „Bola som očakávané dieťa.” Hoci jej rodičia čakali niekoľko rokov, kým sa rodina rozrastie, dočkali sa a nakoniec ku Kataríne časom pribudli ďalší traja súrodenci. Katkin otec Štefan Kopecký sa narodil v roku 1926 a pochádzal zo železničiarskej rodiny. Keďže mu kvôli pochybeniu lekára zomrela mamička, keď bol ešte veľmi malý, rozhodol sa pre štúdium medicíny. Jeho plány sa naplnili a neskôr skutočne pôsobil ako lekár. Mamička Alžbeta, za slobodna Jančovičová, bola len o rok mladšia od svojho nastávajúceho a po skončení meštianky pracovala ako úradníčka. Štefanova nevlastná matka, teda druhá manželka Katkinho starého otca, mala blízko k františkánom, čo sa odzrkadlilo aj na výchove detí. Ako malý chlapec Štefan strávil u františkánov celé detstvo a veľmi sa mu to páčilo. Aktívnym v cirkevnom živote bol aj neskôr. 

Katkini rodičia sa zoznámili práve v týchto kruhoch počas náhodného stretnutia. Svoju lásku spečatili sobášom v roku 1954. Bola to veľká svadbu s množstvom hostí, prevažne veriacich. Vtedajší komunistický režim mal podozrenie, že sa jedná o akúsi katolícku manifestáciu. Po svadbe mladomanželia začali žiť v jednej domácnosti spolu s rodičmi Katkinej mamy, keďže jej otec počas prvej svetovej vojny prišiel o zrak a bol odkázaný na pomoc svojej dcéry. 

Štefan a Alžbeta politicky nikdy angažovaní neboli, avšak túžili žiť aktívnym náboženským životom, ktorý bol pre oboch veľmi dôležitý. „Nejaký psychický nátlak, ktorý sa vlastne uskutočnil iba preto, že bežne chceli chodiť do kostola, že bežne chceli žiť iba náboženským životom.” Počas štúdia medicíny Katkin otec problémy nemal, avšak režim mu to ako veriacemu dal pocítiť neskôr, počas 70. rokov. Vo zväzkoch ŠTB bol zapísaný ako nepriateľ štátu, pričom jeho i manželku Alžbetu sledovali od ich útlej mladosti. Alžbete sa často vyhrážali, že príde o prácu, avšak tú našťastie podržal jej vtedajší zamestnávateľ. Štefan už toľko šťastia nemal, musel zmeniť aj pracovisko a istý čas pracoval aj mimo Bratislavy, v neďalekých Piešťanoch. Popri práci lekára vyučoval tiež na zdravotnej škole, z ktorej bol počas previerok po udalostiach v roku 1968 na istý čas prepustený. Často bol nútený absolvovať rôzne výsluchy, čo vnímal ako šikanu vtedajšieho režimu. Katkina mama síce spočiatku problémy s prácou nemala, ale hneď ako si spravila pedagogické minimum a začala učiť na miestnej odbornej škole, bola rovnako ako jej manžel donútená odísť. Kým sa jej nenarodilo prvé dieťa, pracovala vo výskumnom ústave Kukurica. „Ona bola taká tichá voda, ale veľmi dobrá pracovníčka,” vysvetľuje Katarína. Taká dobrá, že mnohým kňazom, ktorí sa vracali z väzenia, dokázala pomôcť pri hľadaní novej práce. 

Rané detstvo, štúdium a nezabudnuteľný rok 1968

Katarína vyrastala v rodinnom dome v Trnave obkolesená veľkou, milujúcou rodinou. Dokonca ani nemusela navštevovať materskú škôlku, keďže sa nikdy nestalo, že by sa o ňu doma nemal kto postarať. V roku 1964 sa stala žiačkou miestnej Základnej školy na Bottovej ulici, do ktorej neskôr chodili aj všetci jej súrodenci. Na školu nemá zlé spomienky. Išlo o bežnú deväťročnú základnú školu, pričom v tom čase sa vyučovalo aj v soboty. Napriek vtedajšiemu režimu sa stále vyučovali aj hodiny náboženstva, na ktorých bola pamätníčka prítomná. Bola tiež iskričkou a neskôr aj členkou pionierskej organizácie. Spomína si na pravidelné stretnutia pionierov, z ktorých si však negatívne skúsenosti neodniesla. V roku 1973 nastúpila na Gymnázium na Hollého ulici v Trnave. So školou nikdy problémy nemala, a to i napriek tomu, že bola aktívna v rámci silnej mládežníckej náboženskej komunity. Katka ako dieťa nemala veľa vedomostí a informácií o komunistickom režime, jeho negatívnom pôsobení či následkoch, doma bola táto téma tabu a rodičia sa s deťmi o politike nebavili.

Za zásadný, ba až prelomový pokladá Katarína rok 1968, počas ktorého bolo jasne cítiť dovtedy najväčšie politické a spoločenské uvoľnenie. Katkin otec bol birmovným synom biskupa Lazíka, politický odmäk využil a bol vtedy veľmi aktívny: „Viem, že k nám vtedy chodievalo veľa ľudí a on často chodieval preč.” Katka si spomína na veľké uvoľnenie aj v náboženskom živote, ktoré sa nedalo prehliadnuť. V Trnave sa konali omše, ktoré boli tak silné, že zotrvali dlhé roky aj počas normalizácie. Katarína spomína i na koncilovú obnovu, inými slovami vnútornú premenu cirkvi, v ktorej sa jej otec tiež angažoval. Udalosti z augusta 1968 však boli veľkým sklamaním. Katarína sa v tom čase nachádzala aj s bratom v zdravotnom stredisku v Železnom. Ich rodina auto nemala, ale jej mamička v strachu o deti dokázala vybaviť služobné auto, s ktorým si po deti do Železného prišla. Po ceste domov videli prechádzajúce tanky či rozbité cesty. Ako dieťa mala vtedy Katka veľmi zvláštne, zmiešané pocity. Nasledujúci rok priniesol rodine viaceré ťažkosti. Katkini súrodenci začali mať problémy so štúdiom a mamička bola prepustená z práce. Nakoniec sa jej podarilo opäť zamestnať na hospodárskej správe pedagogickej fakulty v Trnave, kde zotrvala až do dôchodku. Ani Katka v tom čase nežila v súlade s pravidlami vtedajšieho režimu, o čom svedčí jej zážitok zo strednej školy, ktorý, našťastie, nemal vážne následky. Počas školského zájazdu do Ruska vyniesla vtedy len sedemnásťročná Katarína spolu so spolužiakmi vyše 20 maličkých výtlačkov Biblie, ktoré neskôr rozdali spolucestujúcim, miestnej rodine či nechali len tak položené na lavici v kostole. „Som si ani neuvedomovala, že koľko ľudí tým môžem ohrozovať,” hodnotí dnes toto dobrodružstvo. Na to, či mala vtedy strach, si nespomína, avšak určite vie, že bola príliš naivná a o možných následkoch ani nerozmýšľala.

V roku 1976 začala Katarína študovať na elektrotechnickej fakulte v Bratislave. „Skvelý čas… výborne si spomínam,” konštatuje o vysokoškolskom období pamätníčka. Štúdium prebiehalo bez problémov a už v prvom ročníku začala pracovať v sieti katolíckych aktivistov. Na stretnutiach prišla do kontaktu s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska. Krúžok mladých katolíkov viedol Vladimír Jukl, u ktorého sa tiež stretávali. Katka ho vždy považovala za veľkú autoritu a charizmatickú osobnosť a cítila sa byť jeho duchovnou dcérou. V tom čase mali aj steny uši, preto museli byť veľmi obozretní. Na jednom stretnutí mohlo byť najviac sedem ľudí, pričom prichádzali vždy po jednom. Aj zmena miesta bola v tom čase nutná. Raz za niekoľko mesiacov sa všetci stretli aj s biskupom. Katka znovu zopakovala, že strach vtedy síce nemala, ale po čase pripúšťa, že bola asi príliš dôverčivá a možné následky si neuvedomovala. 

Život po vysokej škole, 90. roky a záver príbehu 

Po úspešnom absolvovaní univerzity v roku 1981 sa prvýkrát zamestnala na Ústredí výpočtovej techniky dopravy v Bratislave, ktoré patrilo k železniciam a kde bola Katka v podstate veľmi spokojná. Do Trnavy sa už nevrátila, a tak sa Bratislava stala jej novým domovom. Čo sa týka náboženských stretnutí, bola stále aktívna, dokonca začala spolupracovať s Františkom Mikloškom, s ktorým po istom čase i viedla toto spoločenstvo. V roku 1984 sa vydala za svojho bývalého spolužiaka Ericha Hulmana. Spočiatku sa často sťahovali, až sa nakoniec usadili v byte na Palisádach, kde sa rozhodli pomáhať teologickej fakulte, pre ktorú napríklad kopírovali náboženské materiály. 

Katarína spolu s manželom sa, našťastie, nedostali do žiadnych zásadných konfliktov s režimom a žili pokojným, najmä pracovným životom. Čo sa týka angažovaného duchovného života, veľkú príležitosť získala ich veriaca komunita počas Sviečkovej manifestácie v roku 1988. To platilo aj pre manželov Hulmanovcov. Katka v tom čase bola čerstvou mamičkou dvojičiek a zakrátko bola tehotná s tretím dieťaťom. Túžila sa do udalostí aktívne zapojiť, avšak s malými deťmi to už nebolo také jednoduché. Dňa 25. marca sa jej manželovi podarilo v poobedných hodinách dostať na námestie, dokonca aj ona samotná sa nakoniec na chvíľu uvoľnila od rodičovských povinností, avšak nebola v centre diania ako jej manžel. Spomína si, že všade bolo množstvo policajtov a vojakov so psami. Nezaobišlo sa to bez incidentov a dav bol rozohnaný vodnými delami. „Chytili sme sa pod pazuchy a začali sme zapaľovať tie sviečky... museli sme to vydržať,” citovala manželove slová. 

Ďalšie udalosti už na seba nenechali dlho čakať a Nežná revolúcia bola stále bližšie. Katkina sestra v tom čase študovala v Prahe, takže mala informácie, ktoré jej neskôr tlmočila. Spomína si, že to bolo pre nich takmer neuveriteľné. V tom čase už mali tri malé deti a Katka bola znovu tehotná. Napriek všetkému sa niekoľkých zhromaždení zúčastniť mohli, pričom sa ale politicky neangažovali, šlo im hlavne o vieru. Na námestiach síce bola v ten osudný november veľká zima, ale atmosféra a radosť, ktorá sa šírila námestiami, ich všetkých zohriala. Štrngajúce kľúče bol veľmi silným gestom a mali symbolicky odzvoniť tým, ktorí boli pri moci. Žiaľ, obrovskú radosť po čase vystriedalo sklamanie, keďže ľudia nemali pocit, že by komunisti naozaj odišli. Rozpad Československa má Katka tiež čerstvo v pamäti. Síce si nemyslí, že šlo o demokratický proces, ale v zásade jej rozdelenie nikdy nevadilo. To, že Slovensko za seba prebralo zodpovednosť, považuje za správne. Deväťdesiate roky jej pripomínali skôr divoký západ než demokratickú krajinu. 

Katka a jej manžel vychovali päť krásnych, zdravých deti, na ktoré sú veľmi hrdí. Zároveň sa pustila do štúdia na teologickej fakulte, no po čase sa vrátila na pôvodné pracovisko, teda späť k programovaniu na železniciach. V cirkvi sa nikdy neprestala angažovať a od roku 2005 pôsobí ako dobrovoľníčka v rôznych kresťanských združeniach a tiež vo Fóre kresťanských inštitúcií. Na záver príbehu sa podelila o svoje životné motto, ktoré je pre ňu skôr istou filozofiou než krédom. Rozhodla sa začať rátať život od konca, a tak pre iné ako pre radosť, už v jej živote priestor nie je. „Môžem robiť dobro... a môžem v tom byť slobodná!”