Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Janoštiak (* 1938)

• narodil sa v roku 1938 Devínskej Novej Vsi

• vyrastal v železničnom hradle v pohraničnom území

• počas celej druhej svetovej vojny rodina ukrývala dvoch vojenských slovenských zbehov, ale takisto aj nemeckého a sovietskeho dôstojníka

• v roku 1948 skrývali aj pražského študenta, ktorý tajne pripravoval protestné vystúpenie proti Gottwaldovi

• v roku 1950 rodina pomohla pražskému študentovi utiecť cez rieku Moravu

• Karol Janoštiak sa v roku 1950 presťahoval do Bratislavy a vyučil sa za automechanika

• 28 rokov pracoval Ústredných automobilných opravovniach Ministerstva vnútra ČSSR

Karol Janoštiak sa narodil v roku 1938 v Devínskej Novej Vsi do železničiarskej rodiny ako druhorodený syn. Keďže rodičia sa rozviedli, vychovávala ho matka so starými rodičmi. Starý otec Jozef Janoštiak, pracujúci na železnici ako lampár, bol vojnový veterán z prvej svetovej vojny. Počas zajatia v Sovietskom zväze sa naučil ruský jazyk. Inak starí rodičia s matkou hovorili nemecky, najmä keď chceli, aby deti nerozumeli. Stará mama Antónia, ktorá v mladosti slúžila vo Viedni, vedela výborne aj maďarsky. Rodina bývala v železničiarskom hradle číslo 2, medzi Devínskym jazerom a Devínskou Novou Vsou, pol kilometra od štátnej hranice s Rakúskom. Budova mala štyri obytné izby a na hornom poschodí bola veľká presklená miestnosť, kde sa prehadzovali výhybky smerom na Bratislavu, Prahu či Viedeň. Meštiansku školu navštevoval Karol Janoštiak ešte v Devínskej Novej Vsi. Keď sa rodina v roku 1950 presťahovala do Bratislavy, nastúpil do školy na Masarykovej ulici. Neskôr sa vyučil za automechanika a dvadsaťdeväť rokov pôsobil v Ústredných automobilových opravovniach Ministerstva vnútra ČSSR.

Wehrmacht

Už počas detstva Karol Janoštiak, keďže býval v pohraničnej oblasti, prežil rušné vojnové aj povojnové roky. Strategický železničný uzol v Devínskej Novej Vsi po vytvorení Slovenského štátu prišla do dediny už v roku 1938 strážiť nemecká pohraničná stáž. Železničná stanica mala vtedy dvadsaťtri koľají a bola jednou z najväčších Československu. „Vojaci mali na starosti Devínsku Kobylu, Devínsky most i Marcheggské mosty. Oblasť okupovalo pol nemeckého pluku, čiže asi štyri roty po sto ľuďoch,” vysvetľuje pamätník. Kvôli dobrej polohe domu sa počas druhej svetovej vojny u Janoštiakovcov ubytoval asi na dva roky rakúsky “oberfeldwebel” Horst. Pamätník, ako šesťročný chlapec, vnímal Rakúšana ako muža, ktorý im nosil čokolády. Spomína si tiež ako ho nemeckí vojaci vozili na koni a dávali mu strieľať z pušky. Inokedy mu dovolili vojsť do bunkra a pozerať do hľadáčikov guľometov. Malému chlapcovi na samote to pripadalo vzrušujúce.

Pamätník hodnotí svoje detstvo ako krásne, napriek neustálej hrozbe smrti. Ako dieťa si totiž neuvedomoval, čo to znamená skrývať v pivnici dvoch slovenských vojenských dezertérov. Tí sa do pivnice v hradle číslo 2 dostali asi v roku 1942, keď sa do bojov proti Sovietskemu zväzu, zapojila aj slovenská armáda. Dezertéri, vďaka šikovnosti starej mamy Antónii a celej rodiny, prežili pobyty Rakúšana aj sovietskeho dôstojníka. “Po vojne im mama nejakým spôsobom vybavila doklady a mohli sa vrátiť domov. Stali sa z nich ‚zbabelí hrdinova’, ktorí odmietli bojovať na strane Nemecka,” hovorí Karol Janoštiak.

Také šťastie, akým bolo prežiť vojnu, ale nemal pamätníkov strýko. Pamätník vyťahuje fotografie aj úmrtný list matkinho brata Karola Janoštiaka, ktorý sa po skončení štúdia pedagogiky, prihlásil do dôstojníckej školy. Ako dvadsaťštyriročný musel v roku 1941 narukovať. Stal sa poručíkom jazdectva v Jazdeckom priezvednom oddiely 1 a padol 22. júla 1941 na Ukrajine. Neskôr bol pochovaný na prvom návrší pred Lipovcom. Dedina rodinu odsúdila a začala ich považovať za sympatizantov nacizmu. Dokonca aj po vojne na Pomník padlých vojakov z druhej svetovej vojny, miestny národný výbor odmietol dať fotku a vyryť meno strýka Karola, po ktorom pamätník zdedil meno. To bol hlavný dôvod, prečo sa rodina v roku 1950 odsťahovala do Bratislavy.  

Oslobodzovanie

Keď sa približovala Červená armáda nemecké vojsko začalo ustupovať cez Moravu do Rakúska. Keďže nemecký dôstojník Horst sa zaľúbil do matky Márie, všetky zásoby, ktoré mali vo vojenskom potravinovom sklade daroval rodine. “My sme celú noc, ja, babka, dedko, mamka aj moje dve tety, sťahovali ich proviantný sklad do našej pivnice. To bola obrovská pivnica, išla až pod železnicu. Mali sme ju plnú koňaku, to mohol byť aj hektoliter, a cigariet. Také veľké konzervy gulášu a šunky, čo tam mali, som ešte ani nevidel. Musel som si vtedy pred mamkou kľaknúť a prisahať, že to nikdy v živote nikomu nepoviem. Vtedy to bolo veľmi nebezpečné. Keď som potom ochorel na týfus, čo bola vtedy smrteľná choroba, práve ten koňak ma zachránil. Doktor povedal, že ma musia opiť. Niektorí sa hnevajú, keď to poviem, ale keby nebolo Wehrmachtu a toho koňaku, dnes nežijem,” priznáva Karol Janoštiak. 

Pri oslobodzovaní Devínskej Novej Vsi 5. a 6. apríla 1945 však pamätníkov brat prišiel skoro o život. Bránil voz a dva kone, ktoré mu utekajúci nemecký vojak chcel zobrať. Keď nesúhlasil, začal po ňom strielať. „Prišli nám oznámiť, aby sme bežali k mostu, že brat je asi mŕtvy. Našťastie skočil do rigolu, čo mu zachránilo život. Odvtedy som o Nemcoch nesmel pred ním hovoriť,” vysvetľuje K.Janoštiak. Dva roky po skončení vojny dostala mama Mária list od Horsta. Písal jej v ňom, že ju prevedie cez hranice a Moravu do Rakúska a postará sa aj o jej dvoch synov. List ale našla stará mama a svoju dcéru zbila. Romantický útek na západ sa neuskutočnil. 

Masový hrob 

Rovnako ako Nemci sa v Devínskej Novej Vsi v roku 1945 ubytovali aj sovietski vojaci. Janoštiakovcom pripadol ruský major Sergej z Moskvy. „Býval v zadnej izbe domu, ako predtým Rakúšan. Povedal, že nikdy nikoho ešte nezabil. Bol lekár a celý deň sa pohyboval medzi vojakmi. Ráno odišiel a večer sa vracal,” spomína vyučený automechanik a pripomína, že rodina v pivnici naďalej skrývala dvoch zbehov. Logistiku vychádzok mala na starosti stará mama, ktorá sa osobne poznala so všetkými pohraničníkmi. Službu vždy prišli zakončiť do osamoteného domčeka pri trati.  

Takmer dva mesiace po vojne zastal v Devínskej Novej Vsi dlhý vlak. V piatich vozňoch boli nemeckí zajatci smerujúci na Sibír. Sovietska armáda dopĺňala vodu a zásoby a vozne tu stáli pár dní. Domácemu obyvateľstvu nemeckej národnosti prikázali podávať väzňom jedlo. Zrazu z jedného vozňa zaznel výstrel a na zem padol sovietsky vojak, ktorý strážil vlak. “Dedo bol akurát v službe, tak ho zavolali, aby im prekladal. Štyridsiatim Nemcom vo vozni dali 24 hodín, aby sa vrah priznal. Keďže sa nikto nenašiel, popravili všetkých,“ hovorí pamätník a dopĺňa, že zbraň našli neskôr vo vydlabanom strede chlebového bochníka. Štyridsaťdva zajatcov postrieľali priamo vo vagóne. Pochovávať ich museli občania nemeckej národnosti. Karol Janoštiak pri rozprávaní presne označuje aj miesto, kde bol masový hrob. „Chodil som sa tam hrávať na starú lokomotívu. Po masovej poprave mi mama zakázala chodiť okolo stanice. Lenže po niekoľkých dňoch na to pozabudla a poslala ma odniesť dedovi obed. Prvý hrob, ktorý sedliaci vykopali bol plytký, takže o pár dní museli začať kopať nový. Keď som tam prišiel a vyliezol na moju lokomotívu, pozeral som sa priamo do hlbokého hrobu plného pekne naukladaných tiel. Ešte dlho potom som mával nočné mory,“ priznáva. Dnes blízko miesta popravy stojí pomník, ktorý postavili potomkovia odsúdených zajatcov. 

Útek do Austrálie 

Keď sa rodina asi po deviatich mesiacoch konečne rozlúčila s ruským majorom Sergejom a následne po ňom aj so slovenskými dezertérmi, našiel sa nový “podnájomník” Boris Šrerka. „Keď bolo pražské povstanie študentov proti Gottwaldovi (pamätník hovorí o protestoch - pozn.redaktora), bolo to veľmi veľké haló. Tam padali tresty smrti. Tento študent, už mal končiť a tak sa do toho zapojil. Bol v partii, ktorá organizovala povstanie proti Gottwaldovi.  Tých študentov, ktorí boli vo výbore popravili. Traja utiekli, dvoch pri úteku zastrelili. Borka doviedla mamina sesternica Betka, ktorá upratovala v pražskej krčme U Fleků, kde sa skrýval. Musel zákonite utiecť,” opisuje Karol Janoštiak. Boris vedel anglicky a francúzsky. Po úteku si nechal narásť fúzy. Matka Mária mu farbila vlasy a neustále ho napomínala, aby sa s deťmi nechodil kúpať, lebo je to veľmi nebezpečné. Rodina stále čakala, či nebude po ňom vyhlásené celoštátne pátranie. Matka ho predstavila pohraničiarom ako vzdialeného príbuzného. Normálne sa pohyboval po okolí. 

Keď v roku 1950 začali stavať ostnatý plot popri hranici, všetci vedeli, že Boris musí čím skôr odísť. Čakali len na vhodnú príležitosť. Jedného letného dňa prišla obrovská búrka. ”Babka hovorí, tak ideme. Došiel čas.Tak on zbalil mech a zobral čln. Taký malí člnok mal. Pri Morave ho rýchlo nafúkal, uviazal o lano. Ja som ho rýchlo priviazal o strom. Keď vyskočil na rakúskej strane, ja som čln pritiahol naspäť. Vyfučal som vzduch, zložil som ho a utekal som domov. Len ma videl jeden z hradla. Čo tam pri tom okne ten blbec robil? On mal kukať na kolajnice. A on nás videl, že odchádzame. A my sme si to nejak nevšimli a ja som sa už potom vracal sám,” priznáva Karol. Železničiar v službe starému otcovi medzi rečou spomenul, že ich videl a zažartoval, že myslel, že sa už nevrátia. Rodina chvíľu tŕpla, či ich nenahlási, ale nakoniec sa nič nestalo. Borisovi Šrerkovi sa vďaka rodine Janoštiakovcov, podarilo dostať  do Adelaide v Austrálii. Pravidelne im potom písal a ponúkal im aj pomoc pri emigrácii. “Tiež som rozmýšľal, že utečiem. Tak som si to odložil,” priznáva Karol Janoštiak a ukazuje fotky bývalého pražského študenta, ktorému pomáhal pri úteku.

Po presťahovaní rodiny v roku 1950 do Bratislavy, si matka Mária našla miesto v tabakovej fabrike (bývalé kino Obzor). Po náboroch v továrňach a školeniach sa z nej stala sudkyňa z ľudu. Po februári 1948 boli totiž do fungovania justície zapojení tzv. sudcovia z ľudu, pričom rozhodujúce neboli ich odborné znalosti, ale „štátna spoľahlivosť a oddanosť myšlienke ľudovo demokratického zriadenia“. Volení boli na obdobie 4 rokov národnými výbormi.  

Emigrácia do Ameriky

Karol Janoštiak síce rozmýšľal, že emigruje, ale potom sa vyučil za automechnika, našiel si zamestnanie a oženil sa v roku 1966 s Vierou Butašovou. Tá ho v roku 1969 prekvapila a bez jeho vedomia emigrovala do Ameriky. Jej rodičia boli vysťahovaný z Bratislavy a aj Karol Janoštiak mal veľký problém so Štátnou bezpečnosťou. Preverovali ho neustále, napriek tomu, že pracoval ďalej pre Ministerstvo vnútra. V roku 1971 sa oženil druhý raz a mal dve deti. Manželstvo však nevydržalo. Ako technik v Automobilových opravovniach Ministerstva vnútra vydržal pamätník dvadsaťdeväť rokov. Dnes je na dôchodku.