Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Kateřina Javorská (* 1949)

• narodila sa 29. novembra 1949 v Ostrave

• doštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave v odbore Filmová a televízna dramaturgia a scenáristika

• kvôli kádrovému posudku otca musela opustiť Československú televíziu

• je autorkou detskej postavičky Dancuľ

• ako režisérka a dramaturgička sa podieľala na mnohých programoch v televízii

• je členkou komisie Audiovizuálneho fondu

Kateřina prišla na svet 29. novembra 1949 ako prvé dieťa. Má ešte mladšieho brata.

Mama sa narodila v roku 1923. Pochádzala z Veľkej Bystřice u Olomouce. I keď pochádzala z „Hané“ a nárečie ovládala, rozprávala česky. Otec sa narodil v roku 1924 v Bohumíne. Bol teda „chachař“, no taktiež rozprával čisto česky. Ak na niekoho použijeme poľsko-sliezske slovo „chachař“,  je jasné, že pochádza z Ostravska. Chachařmi sa dnes prezývajú fanúšikovia futbalového  klubu Baník Ostrava.

Vo veľkom byte v centre Ostravy žili spolu so starými rodičmi z otcovej strany. Starý otec vyrastal v dnešnom Poľsku - i jeho priezvisko Jaworski je poľskej proveniencie. Obaja starí rodičia boli jednoduchí, no pragmatickí a pracovití ľudia. Starý otec bol veľmi zručný človek a domáci vynálezca. Pracoval v dielňach, reštaurácii i jedálni. Všimol si, že keď sa po varení vajíčko rozkrojí, tak žĺtok nie je v strede, je posunutý. Podľa neho to nepôsobilo esteticky. Zistil, že žĺtok ostane v strede vajíčka vtedy, keď sa varí na stojato. Na tyč umiestnil sústredné kruhy, na ktorých podľa veľkosti vajíčok vyrazil otvory, do nich sa postupne zospodu vložili vajíčka, dali sa do vriacej vody a po rozkrojení boli krásne súmerné.

Otec už ako mladý chlapec vedel po rusky, keďže v byte po odchode Nemcov v roku 1945 našiel príručku pre nemeckých dôstojníkov – Kurz ruského jazyka. Pomerne rýchlo sa jazyk naučil a ako relatívne čerstvý dvadsiatnik tlmočil Rusom. Po Rusoch ostal Kateřine aj obraz otca, namaľovaný vojakom Červenej armády, ktorý bol akademickým maliarom.  Po základnej vojenskej službe sa zamestnal v ostravskej redakcii denníka Práca, kde sa venoval predovšetkým športu.

Otcove patálie s režimom

V roku 1950 sa ministrom Národnej obrany stal Alexej Čepička, ktorý sa snažil zreformovať Československú armádu podľa vzoru tej sovietskej, a tak musel otec pamätníčky opäť narukovať. Bol to ctižiadostivý človek, ktorý si uvedomoval, že kvalitné vzdelanie mu umožní aj lepšiu prácu. Začal teda študovať Vojenskú akadémiu v Prahe. Školu však nedokončil, keďže sa v nesprávnej chvíli zle vyjadril na adresu jedného z komunistických funkcionárov. Po nedobrovoľnom ukončení štúdia sa vrátil k rodine do Ostravy, kde sa zamestnal v miestnych baniach. Bol to útly človek a práca „pri lopate“ bola pre neho namáhavá. Rozhodol sa opäť študovať a na Vysokej škole banskej v Ostrave vyštudoval odbor banského inžiniera. Stal sa vedúcim vetrania. Dokonalé vetranie je pre bezpečnosť v práci baníkov zásadnou podmienkou.

Na prelome rokov 1967 a 1968 došlo v Československu k uvoľňovaniu politickej situácie. V januári sa prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa stal Alexander Dubček, tvár týchto udalostí. Otec pamätníčky bol nadšeným priaznivcom Pražskej jari, na čo neskôr doplatil nie len on, ale celá jeho rodina.

V noci z  20. augusta na 21. augusta na územie Československa vpadli vojska Varšavskej zmluvy,  ktoré okupovali krajinu až do roku 1989. Demokratizačné udalosti v spoločnosti sa zastavili. Otec pamätníčky organizoval proti vpádu v bani štrajky. Degradovali ho na pozíciu robotníka. Do jeho kádrového posudku, po prešľape na Vojenskej akadémii, pribudla ďalšia a zásadná čierna škvrna.

Degradácia do robotníckej funkcie na ňom zanechala významné psychické problémy. Musel byť kvôli tomu hospitalizovaný v ostravskej liečebni. S odstupom času vravieval: „Ty dcéro, tam ti bili samí inteligentní lidi. To bili, profesoři, doktoři... My sme tam mněli výbornou partu.“ Bolo tam teda mnoho ľudí, ktorí kvôli udalostiam z augusta 1968 dopadli podobne. Z liečebne sa otec pamätníčky opäť vrátil do bane. Ťažká práca ho dosť vyčerpávala a v roku 1973 mal úraz, ktorý ukončil jeho pôsobenie v bani. Vyvrátil sa na neho vozík plný uhlia, poprepichovalo  mu pľúca. Stal sa z neho trvalý invalid. V konečnom dôsledku sa teda normalizačný proces na otcovom zdraví nepodpísal len dočasnými psychickými problémami, ale aj stratou zdravia. Po Nežnej revolúcii sa stal zakladajúcim členom ODS v Ostrave.

Mama – srdcom novinárka

Mama, ešte ako mladá a slobodná, pracovala v Prahe na Arcibiskupskom úrade.  Osobne poznala kardinálov Tomáška i Berana. Obaja títo kňazi boli väznení komunistickou mašinériou. Po príchode do Ostravy pracovala ako novinárka v štúdiu Československého rozhlasu. Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy musela ako novinárka v rozhlase oficiálne skončiť. Riaditeľ poznal jej kvality, a tak si ju vzal namiesto svojej sekretárky, kde písala príspevky pod jeho menom. Neskôr spolu s manželom tvorili texty do rozhlasovej relácie „Hrajeme jubilantům“.

Spomienky na päťdesiate roky

Na päťdesiate roky, ktoré prežila pamätníčka ako dieťa, si spomína najmä z materiálnej stránky. Pamätá si na babku, keď prišla z obchodu a skormútene  skonštatovala, že: „Taký úbohý kousek hovězího mi dali“. Nebolo mnoho vecí, ktoré dnes berieme ako samozrejmosť. Rodičia sa báli pred deťmi rozprávať o problémoch, aby potom nepovedali niečo v nesprávnej chvíli.

Zlomové udalosti po skončení strednej školy

Pamätníčka vnímala augustové udalosti roku 1968. V ostravskej jazdiarni jazdila na koni, a keď obsadili Československo cudzie vojská, všetci v jazdiarni sa báli, aby im nevzali kone na jedlo. A tak ich strážili. Mamu nevideli doma zhruba dva týždne, keďže sťahovali rozhlasové štúdio. Otec organizoval v baniach štrajky. „Spojenecké“ tanky sa usadili na námestí pred ich bytom a doslova im mierili do okien.

Po skončení Strednej všeobecnej školy v roku 1967 ju neprijali na štúdium estetiky do Ostravy, a tak si urobila kurz pomaturitného jazykového štúdia, ktorý zakončila štátnicou z francúzštiny a ruštiny. Počas tohto kurzu ju zastihlo upálenie Jána Palacha a pamätníčka spolu s ostatnými frekventantmi, ktorí študovali francúzsky jazyk, písali na túto tému esej.

V novinách vyšiel inzerát, že bratislavská Vysoká škola múzických umení (ďalej len VŠMU) otvára odbor Filmová a televízna dramaturgia a scénaristika. Pamätníčka sa prihlásila a ako jednu z piatich ju prijali.  Školu úspešne dokončila v roku 1974. Vtedy ešte nerozprávala slovensky, keďže bola z Moravy, no akceptovali jej štúdium v českom jazyku. Počas štúdia sa vedenie VŠMU informovalo o kádrovom profile rodiny Javorských. Mama problematická nebola, ale otec áno. Z Ostravského národného výboru však od zodpovedného pracovníka prišla odpoveď: „O protisocialistických postojoch Ing. Javorského mi není nic známo.“ Takéto šťastie však už nemal brat pamätníčky, ktorý sa kvôli otcovmu kádrovému profilu nedostal na vysokú školu.

Normalizáciu zažila pamätníčka počas štúdií na VŠMU. Zo školy vyhadzovali študentov, ktorí boli Svedkami Jehovovými. Pamätníčka si spomína i na úsmevný príbeh jej spolužiaka, ktorý mal napísať za úlohu analýzu v rámci Vedeckého komunizmu. Hneď potom, ako dostal od vyučujúcej Viery Kvasničkovej známku, papiere roztrhal a hrozilo mu vylúčenie zo školy.

Normalizačné procesy zasiahli aj výučbu. Mnohí vyučujúci, ktorí žiakov dokázali naučiť, boli vyhodení. Prepustení boli pedagógovia, ako Peter Karvaš, ktorý ich učil dejiny drámy, či Milan Šimečka. Naopak, sami študenti cítili, že niektorí pedagógovia ako keby tam boli dosadení. Týkalo sa to najmä ideologických predmetov, akými boli Dejiny robotníckeho hnutia či Vedecký komunizmus. Avšak, aj na odborných predmetoch boli ľudia, ktorí toho žiakom veľa nedali. Už spomínaný Milan Šimečka od roku 1970 vykonával robotnícke funkcie.  Aj po jeho vyhodení z vysokoškolských kruhov sa u neho na byte študenti, vrátane pamätníčky, stretávali a viedli s ním debaty na rôzne témy.

Hlavným pedagógom bol Tibor Vichta. Pamätníčka na neho spomína takto: „Bol to slobodomyseľný duch, ktorý dokázal ubrániť študentov pred tlakmi.“ Študenti mohli byť nebezpečnými až vtedy, keby začali písať scenáre, ktoré by sa politikom nepáčili.

Na škole ešte nebola filmová fakulta, a tak sa intenzívne stretávali s hercami. Medzi spolužiakmi pamätníčky boli herci Zuzana Krónerová, ktorej postoje si veľmi vážila, či Maroš Zednikovič. Československá televízia vyrábala magazín o mladom filme Ráčte vstúpiť, ktorý režíroval Elo Havetta. So žiakmi celého ročníka robili rozhovor o ich plánoch po škole. Pamätníčka sa na mikrofón vyjadrila, že má pocit, že všetci chcú, aby „odtiaľto vypadla“. Ona chcela ostať v Bratislave, lebo už má svoje zázemie, profesijné väzby, priateľa... Našťastie, tvorcovia duchaplne vystrihli z programu túto sekvenciu, aby jej neuškodili. Z tohto natáčania tak ostala ako spomienka len fotografia s jej spolužiakmi. Z ročníkovo vyšších spolužiakov pamätníčka rada spomína na Deža Ursínyho, ktorý ju aj najviac osobne ovplyvnil v hudbe. Dežo stále doniesol na stretnutia, ktoré mali študenti po viacerých bytoch, napríklad u Zity Furkovej, platne. Počúvali hudbu či debatovali o maliarstve.

Po skončení štúdia na VŠMU sa živila prekladom dokumentárnych filmov z francúzštiny. Zlom v jej kariére nastal, keď napísala hodnotiacu recenziu na seriál Majka z Gurunu. Na jej základe ju oslovili z Československej televízie, aby zastupovala pracovníčku, ktorá odchádzala na materskú dovolenku.

Dancuľ

Jej úlohou bolo vytvoriť nedeľný magazín pre deti. Aby to bolo zaujímavé, pamätníčka chcela, aby ju uvádzali dvaja moderátori - jeden dobrý a jeden zlý. Dôvodom  bolo, aby vznikala nejaká dráma. Zároveň chcela bábku, keďže tú môže človek poučovať či opravovať jej chyby. Tak vznikla postavička Dancuľ, ktorého výtvarný návrh tiež vytvorila pamätníčka. Meno dostal podľa malej platne, ktorú vydal rumunský hráč na panovú flautu George Zamfir. Vtedy vyšiel tanec z Gréka Zorbu, po rumunsky „Dansul lui Zorba“. Dancuľ mal naštrbený charakter a bol podrazák, vďaka čomu vznikali humorné situácie. Často mu písavali deti. Súdruhovia síce boli trošku znepokojení, že je v televízii záporná postava, ale keďže bola úspešná, ponechali ju vo vysielaní. Relácia i Dancuľ skončili po tom, ako jej kolega, bábkový režisér Marián Lajcha, emigroval do Nemecka. Opäť došlo na kádrový posudok rodiny Javorskej. Do televízie prišla odpoveď, že otec pamätníčky bol vyhodený zo strany, čo nebola pravda. Pamätníčka sa voči tomuto tvrdeniu odvolala a žiadala nápravu, keďže to mohlo výrazne zasiahnuť do jej kariéry. Človek, ktorý mal na starosti kádrové posudky, jej sťažnosť zobral osobne. Z televízie vyhodili ju i Dancuľa.

Dancuľ sa však úplne nestratil. Spolu s Jozefom Mokošom napísali divadelnú hru Dancuľ a založili rovnomenné bábkové divadlo. S Dancuĺom chodievali po celom Slovensku i Čechách. Keď raz hrali v Kolíne, našli tam také špinavé javisko, že si vymysleli jednotku špinavosti „jeden kolín“.

V roku 1986 sa jej narodil syn Marek a nasledujúce obdobie, až do revolúcie, strávila starostlivosťou o neho.

Porevolučné roky

Počas udalostí Nežnej revolúcie sa demonštrácií zúčastňovala sporadicky, keďže mala materské povinnosti. Tieto udalosti glosoval jej syn z postieľky vyjadrením, že „on nebude komunistom“.

Dňa 1. apríla 1990 ju opäť vzali do televízie. Stala sa zakladateľkou Únie slovenských televíznych tvorcov, ktorá vznikla v januári 1990. Desať rokov bola jej predsedníčkou. Toto občianske združenie sa výrazne zaslúžilo o vznik Zákona o Slovenskej televízii (ďalej len STV). Dovtedy bola televízia štátnym podnikom. Zákon č. 254/1991 hovorí aj o tom, že „Slovenská televízia je národná, nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia“. Dovtedy bola televízia ako štátny podnik.

Dramaturgicky či scénaristicky sa v televízii podieľala na mnohých programoch, akými bol Ekomagazín, Cesty nádeje či Ráčte vstúpiť. Po revolúcii to konečne vyzeralo, že jej demokratizačný proces môže začať. Avšak, ako sama pamätníčka vraví: „Myslela som si, že všetky svine odídu, no oni len prezliekli kabáty...“ Naozaj  ťažké časy prežívala STV v rokoch 1994 – 1998. Bolo to vrcholiace obdobie vlády Vladimíra Mečiara. Práve vtedy pociťovala pamätníčka najväčší tlak v televízii. Počas pôsobenia Jozefa Darma v pozícii riaditeľa STV boli dokonca zrušené programy s politickou satirou. Vrcholom bolo takmer dvojročné pôsobenie jeho nástupcu Igora Kubiša, počas ktorého sa stála televízia mediálnym nástrojom strany HZDS. Vtedajší šéfredaktor hlavnej redakcie pre deti a mládež Ľudovít Števko jej dal výpoveď s odôvodnením, že je nadbytočná. I keď po výpovednej lehote pamätníčka v televízii ostala, následná reorganizácia pre ňu predsa len znamenala koniec. Toto dianie v STV glosuje slovami: „Keď sa nejaký malý človek dostal k moci, tak to bolo vždy strašné, pretože ten si to dokázal vychutnať a pozdvihol ľudí, ktorí si to vôbec nezaslúžili“.

Keďže žila od vysokoškolských štúdií na Slovensku, cítila sa ako Čechoslovenka a s rozpadom republiky sa nestotožnila.

Pamätníčka má rada prírodu a najmä cykloturistiku. Najkrajšími horami sú pre ňu Beskydy a ich Lysá hora. S manželom Františkom Morvayom žijú v Bratislave. I napriek tomu jej láska k milovanej Ostrave nezanikla. Spomína si na ňu, ako na mesto so špecifickou atmosférou. Keďže tam vždy boli bane a práca v nich bola ťažká a nebezpečná, dennodenne niekomu hrozila smrť. Ako dieťa to preciťovala. Keď sa stalo nejaké nešťastie v šachtách, tak vozidla Hlavnej banskej záchrannej stanice šli húkajúc popri ich dome. Vtedy vždy stará mama prišla k oknu a skonštatovala: „Zas budú mŕtvi, zas bude zle.“ Navyše, vždy, keď sa v baniach stalo nešťastie, po otca, ktorý sa i vďaka svojmu vzdelaniu vedel pekne vyjadrovať slovom i písmom, prišla Tatra 603 a on v obleku šiel túto správu oznamovať príbuzným nebohého. Toto sa veľmi podpísalo na otcovej psychike. Sám tvrdil: „Víš, oznámit paní, která přišla o syna a má tam snachu, která je v osmém měsíci a přišla o manžela, to nebilo jednoduché...“

Momentálne pôsobí ako vysokoškolská pedagogička a je členkou komisie Audiovizuálneho fondu. Pozná teda takmer celú slovenskú filmovú tvorbu. Je treba povedať, že slovenský film je oproti českému úplne inde, ale ako tvrdí pamätníčka: „Tým, že vo filmovom svete ide o veľké peniaze, je to oveľa zložitejšie, ako keď človek doma maľuje obraz alebo robí fotografie“.

I keď jej prácu vždy výrazne ovplyvňoval politický systém, otec ju naučil: „Všetko robiť ako najlepšie vládzem, aj to čo momentálne robiť nechcem, ale osud ma donútil...“