"Si ma zavolal šéfredaktor a hovorí: „No ty si nás tu klamala. Tuto je, že otec bol vyhodený zo strany a ty si vždy tvrdila, že v strane nebol“. „Nebyl!“ Tak som napísala na Ústřední výbor Komunistické strany do Prahy, že si to vyprosujem, aby i takto ničili rozbehnutú kariéru dramaturga detských programov a že nech to opravia. Ibaže, oni samozrejme, že k tomu došlo omylom „ protože kádrové materiály inženíra Javorského se bohužel stratili, nebyli založený.“ Čo je blbosť. Každé dva roky podpisoval môj otec, však sme si to vtedy vyrozprávali, takzvané „komplexní hodnocení“. Musel s ním dokonca súhlasiť. Bol vždy výborne hodnotený, veď, samozrejme, bol to odborník veľký. Proste kádrové veci. Celý tento proces, to, že ja som sa sťažovala, si vysvetlil vtedajší kádrovák Slovenskej televízie tak, že je to útok na jeho osobu a kázal ma vyhodiť."
"Tiež sa na nej úžasne podpísal rok 1968, pretože, pochopiteľne, z tej novinárskej funkcie ju vyhodili, ale keďže súdruh riaditeľ Ostravského rozhlasu si veľmi dobre uvedomoval, akú kvalitnú redaktorku má v rozhlase, tak ju nechal robiť svoju sekretárku s tým, že musela písať príspevky pod jeho menom. Ona bola tak rada, že mohla písať, že sa mohla tvorivo ešte stále rozvíjať, že to robila."
"Už sa blížil šesťdesiatyôsmy rok, predovšetkým teda Pražská jar, obrodný proces, v ktorom sa môj otec angažoval aspoň tým spôsobom, že bol na šachte veľmi aktívny a potom, keď nastala, on bol nadšený priaznivec obrodného procesu. Potom, keď prišli v šesťdesiatomôsmom Rusáci, tak na to škaredo doplatil. Nevyhodili ho z bane, ale zbavili ho funkcie. On bol vedúci vetrania."
Kateřina Javorská sa narodila v roku 1949 v Ostrave. Vyrastala v rodine, kde sa rozprávalo ľubozvučnou češtinou, keďže obaja rodičia pracovali ako novinári. Jej starý otec bol pôvodom Poliak. Mala mladšieho brata. V roku 1967 skončila Strednú všeobecne vzdelávaciu školu, po nej si urobila štátnicu z ruského a francúzskeho jazyka. Následne bola prijatá na bratislavskú Vysokú školu múzických umení, v odbore Filmová a televízna dramaturgia a scenáristika, ktorú v roku 1974 úspešne dokončila.
Je autorkou detskej filmovej postavičky Dancuľ, ktorá bola v rámci magazínu pre deti vysielaná v Československej televízii. Počas Pražskej jari pracoval jej otec v Ostravských baniach a verejne vyjadroval podporu tomuto procesu. Otcova činnosť zasiahla do života celej rodiny. Kateřinin brat sa nemohol dostať na vysokú školu a ju kvôli zlému kádrovému posudku otca prepustili z televízie.
Vydala sa za Františka Morvaya a v roku 1983 sa im narodil syn. Po Nežnej revolúcii sa opäť vrátila do televízie, kde sa ako dramaturgička či scenáristka podieľala na množstve programov, medzi ktoré patria Cesty nádeje, Ráčte vstúpiť či Ekomagazín. Bola jednou zo zakladateľov Únie slovenských televíznych tvorcov a 10 rokov jej predsedníčkou. Stále je aktívna v oblastí kultúry. Je členkou komisie Audiovizuálneho fondu.
