Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Kalmus (* 1953)

• narodený 28. 08. 1953 v Piešťanoch

• leto 1968 - prvé stretnutie s otcom, pričom spoločným výtvarným dielom reagovali na okupáciu

• počas normalizácie pracoval ako robotník, zúčastňoval sa však akcií organizovaných československým undergroundom

• aktívny účastník Nežnej revolúcie v Košiciach

• žije a tvorí v Košiciach a Piešťanoch

Peter Kalmus sa narodil v roku 1953 v Piešťanoch. Pochádza z národnostne zmiešanej rodiny: otec bol inžinier židovsko-nemeckého pôvodu, matka Slovenka evanjelického vierovyznania. Detstvo prežil v Piešťanoch. Jeho rodičia sa rozviedli a z raného detstva si na otca nepamätá. V roku 1962 sa spolu s mamou presťahoval do Košíc. 

Stretnutie s otcom a protestný happening v auguste 1968

„Prvýkrát som sa s otcom stretol v roku 1968,“ spomína Peter. Vtedy mal pätnásť rokov a toto stretnutie pokladá za kľúčové. Sprvu sa nechcel s otcom vidieť, keďže mal vlastné tínedžerské záujmy, ako bolo sledovanie v tom čase uvoľňovanej kultúry a počúvanie hudby, najmä bigbítu. No ani netušil, ako si s otcom porozumie, ľudsky a aj názorovo. Celá atmosféra leta 1968 bola bezstarostná a uvoľnená, až ho jedného dňa ráno otec nervózne zobudil. Ich vzájomné spoznávanie sa prerušila okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Spoločne sa rozhodli protestovať vlastným spôsobom: v meste na šibenicu umiestnili mŕtvu sliepku s vápnovým nápisom: „Radšej som si život vzala, ako by som Rusom vajcia srala.“

Takúto akciu, ako spomienku na okupáciu, zopakoval Peter pred pár rokmi do dokumentu, ktorý sa o ňom točil na Námestí osloboditeľov: „Prišla polícia a takmer ma zatkli,“ spomína. Počas okupácie sa zúčastnil s otcom aj hromadného strhávania kosákov a kladív z pamätníka vojakov sovietskej armády na Námestí osloboditeľov v Košiciach, v ktorom pokračuje aj v súčasnosti. Tento jeho čin nezostal bez súdnej dohry.

August 1968, keď Košice smútili za ľudskými obeťami vstupu vojsk na naše územie, Kalmusovi pripomínali zapálené sviečky a pietna atmosféra po smrti novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

Normalizácia v školstve

Peter si strednú školu vybral s úmyslom, aby mohol odísť z Košíc, a tak hľadal takú strednú školu, ktorá v jeho meste nebola. Prihlásil sa preto na Strednú priemyselnú školu chemickú do Svitu. Samozrejme, Svit sa nemohol ani zďaleka vyrovnať Košiciam, čo sa týka veľkosti alebo kultúry, preto sa po roku Peter vrátil do Košíc a pokračoval na dopravnej priemyslovke.

Zo študentských čias si pamätá najmä rozdiel medzi koncom 60. rokov a následnou normalizáciou: „Keď niekto v roku 1968 neovládal Solženicyna a Jeden deň Ivana Denisoviča, dostal päťku. A o rok na to, keď niekto ešte mal tú knižku doma, tak dostal 5 rokov väzenia. Tak sa to zmenilo. Mali sme povinnú literatúru a školské učebnice, a moji spolužiaci v kabinete vytrhávali Mňačka, Solženicyna, pretože sa nestihli vytlačiť nové knihy. Ja som to odmietol.“

Kultúra v Košiciach a spojenie s pražským undergroundom

Po skončení strednej školy čakalo Kalmusa pracovné obdobie, počas ktorého rád využíval kontakty na pražských priateľov. Spomína, že piatok bol pre neho čiastočným vykúpením, a s veľkou nechuťou sa vracal späť na Slovensko s myšlienkou opätovného nástupu do podradnej práce a šedivosti dní.

Sedemdesiate roky boli pre mladého človeka zaujímajúceho sa o kultúru a umenie mimoriadne ťažká doba, no pamätník tvrdí, že ak niekto chcel nájsť informácie o zakázanej literatúre či nepovolených koncertoch, vedel si nájsť nájsť cestičky. Peter sa úplne stotožnil s názormi československého undergroundového hnutia, najmä s názormi jednej z jeho hlavných postáv Ivan Martina Jirousa, manažéra hudobnej skupiny Plastic People, známeho aj pod prezývkou Magor. Takto vysvetľuje vlastné postoje a dôvody prečo sa zapojil do undergroundu:

„Základ undergroundu bolo, že väčšina ľudí, asi 95%, má ten základný pud prežiť a mať rodinu, deti. A keďže už niekto má deti, nechce, aby boli chorľavé a v detskom domove, tak sa ľudia snažia kolaborovať s režimom, chodia na oslavy 1. mája, na stranícke schôdze a tak podobne. Jedným z Magorových posolstiev bolo: keď nechceš urobiť v komunistickej diktatúre nijakú kariéru, nevadí ti robiť ako kurič alebo smetiar, tak nemáš čo stratiť. Ostatní ľudia sa báli stratiť tie pohodlné veci ako kariéru, keď si bol napríklad lekárom či učiteľom. Keď sa ako mladý človek vzdáš kariéry a nemáš deti, tak ťa nemajú čím vydierať. Ostatným povedia: ,Keď nebudete robiť, čo chceme, tak sa deti nedostanú do pionierského tábora, nedostanú sa na gymnázium, atď.´ Teraz sa zľakneš a budeš si hovoriť: načo budem mať tri deti, keď skončia ako hlupáci, s prepáčením za výraz. To je ten princíp stádovitosti masy, keď sa väčšina prispôsobí a nechá vydierať.“

Sledovanie Štátnou bezpečnosťou                                                                 

Neustále bytie v strehu, sledovanie Štátnou bezpečnosťou a atmosféra podozrievavosti boli pre ľudí z prostredia undergroundu, ktorí chceli žiť slobodne, všadeprítomné. Ľudia vtedy nemohli veriť svojím blízkym, niekedy ani rodine. Atmosféra nedôvery bola bežnou súčasťou neslobody socialistického zriadenia a takisto aj nabádanie na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). V archíve Ústavu pamäti národa sa nachádza zmienka, že Peter Kalmus bol v priebehu roku 1988 sledovaný príslušníkmi ŠtB. Archivný spis sa však v archíve ÚPN nenachádza a bol zničený ešte v tom istom roku.

Peter Kalmus na obdobie normalizácie spomína, že sa mu strácali alebo v jeho byte boli premiestňované zaujímavé knihy a mal pocit, ako keby niekto narušoval jeho súkromie. Preto dal na radu známych a pred dovolenkou rozsypal pod koberec vrstvu múky, ktorou vedel skontrolovať, či sa niekto pohyboval po uzamknutí jeho bytu. Pri návrate našiel pod kobercom stopy, ktoré svedčili o tom, že ho sledujú, a vysvetľovali aj premiestňovanie alebo strácanie „zakázaných“ kníh.

Okrem zakázaných kníh vyhľadával aj koncerty a happeningy či stretnutia, ktoré prebiehali veľmi konšpiratívnym spôsobom. Najprv prišla pozvánka buď Petrovi alebo spoločným priateľom, že bude undergroundový koncert v Prahe. V pozvánke bola napísané, že ak sa dostavia na hlavnú stanicu v Prahe, v bufete budú čakať ľudia s podobnými záujmami. Tí im dali pokyny ohľadne vlakov, kde nastúpiť a vystúpiť a kde na nich bude čakať dalšia partia ľudí, ktorá ich prevedie autobusom do určitého mesta a potom lokálnou prepravou do malej dedinky, kde sa odohrávala undergroundová akcia s ďaľšími desiatkami alebo stovkami podobných ľudí.

Sloboda umenia v čase socialistického zriadenia

Počas socializmu sa propagoval jediný oficiálny štýl – socialistický realizmus, ktorý vo výtvarnom umení nepovoľoval nič uvoľnené ani abstraktné. Umelci, ktorí sa odvážili tvoriť svojím vlastným jazykom, patrili na zoznam tzv. zakázaných umelcov a oficiálne nesmeli nič vystavovať. Výtvarníci si tak organizovali utajované výstavy na súkromných bytoch, ktoré sa však nezaobišli ani bez následných výsluchov na Štátnej bezpečnosti. Výtvarných umelcov - sochárov, maliarov a iných - združoval Zväz výtvarných umelcov, ktorý riadil všetky zákazky, aby sa zamedzilo šíreniu obsahu umenia s prípadnou protisocialistickou tematikou. Tento rigidný systém však nakoniec viedol aj k tomu, že sa medzi oficiálne umenie prepašovali aj kvalitné umelecké diela spolu s ostatnými propagandistickými zákazkami:

„Samozrejme, že aj tí mnohí oficiálni umelci robili kvalitné veci. Niektorí hrali na dve strany a robili aj pre boľševikov. Ale vyskyli sa aj unikátni umelci, ktorí robili len do verejného priestoru, len monumentálne diela a bez ideologického zásahu. Prvým bol Ján Mathé a druhá je Mária Bartuzsová, u ktorej som aj rok vypomáhal. Ona mala výčitku, keď robila veľký štátny znak a bola tam hviezda. Veď ale hviezdu má aj Heineken napríklad... Tu je dôkaz, že existovali v Čechách a na Slovensku aj oficiálni kvalitní umelci, ktorí dobre zarábali, a nerobili ideologické umenie. Dokázali si obhájiť, že nerobili Leninove, Gottwaldove busty či portréty, ale umenie také, aké cítili. To je Ján Mathé a povedzme svojím spôsobom Alexander Eckerdt.“

Za vhodnú podporu umenia zo strany socialistickej  diktatúry ale Peter považoval financovanie výtvarného dotvorenia verejných stavieb automaticky z rozpočtu, ktoré dnes u nás už nefunguje. Tieto faktory dávali priestor spolupráci medzi architektmi a sochármi, ktorí vytvárali unikátne stavby s výtvarným dotvorením pre verejnosť. Veľa práce aj v Košiciach bolo vďaka výstavbe, ktorá išla ruka v ruke so zákonom. Ten zabezpečoval minimálne dve percentá z rozpočtu verejnej výstavby na jej výtvarné dotvorenie.

V zahraničí si zobrali príklad z tohto typu financovania verejných priestranstiev a veľmi dobre z toho profituje napríklad mesto Chicago, ktoré dotácie na umenie nepovažuje iba za socialistický výstrelok, ale pravidelne dáva určitú časť aj na podporu kultúry. V Chicagu sa preto nachádza umenie od svetoznámych umelcov, napríklad Cloud Gate od Anisha Kapoora. Táto realizácia vo verejnom priestore a investícia do umenia sa mestu vracia, a to profituje zo záujmu návštevníkov o kvalitné umenie vo verejnom priestore.

Po roku 1989

Peter Kalmus bol aktívny pri vzniku Občianskeho fóra v Košicach v novembri 1989, ktoré si neskôr pripojilo doplnok Verenosť proti násiliu. Jeho spätný pohľad na udalosti roku 1989 ale nie je najružovejší. Premenovalo a zmenilo sa síce štátne zriadenie, ale viacerí občania si musia zvyknúť na to, že demokracia nie sú len voľby, tvrdí Peter. A dodáva: „Ako raz povedal Karel Kryl: ‚Ten, kto demokraciu chce, musí byť na demokraciu zrelý.‘ Demokracia je systém, ktorý sa musí strážiť, nie je to žiadna „voľnosť, rovnosť, bratstvo“. Demokracia je legislatíva, exekutíva a jurisdikcia, ktoré sa navzájom kontrolojú a doplňujú. Ak toto puto neexistuje, nefunguje. Môžeme mať tisíckrát voľby, a máme to tak, ako sme to mali aj predtým.“

V súčasnosti vyšla o Petrovi Kalmusovi kniha s názvom Dosť bolo Kalmusa!?, ktorá mapuje a otvára úvahy medzi umením a politikou. A ako sa v nej píše: „Kniha je príspevkom do živej diskusie o povahe tvorby umelca, u ktorého sa každodenný život, umenie a občiansky aktivizmus zlievajú v jedno, v koncept totálneho umenia.“ Toto všetko sa dnes spája v osobe Petra Kalmusa.