PhDr., CSc. Ivan Kamenec

Môžem sa trošku vrátiť? Pán Kamenec, vy ste sa presťahovali do Topoľčian, čo je veľmi špecifické mesto aj s vašou vlastne rodinnou históriou počas Druhej svetovej vojny. Ako ste vnímali udalosti v tých Topoľčanoch, ktoré sa diali. Keď sa to stalo v Topoľčanoch, ten tzv. pogrom židovský, tak my sme ešte neboli tam. To bolo v septembri 1945, to sme ešte bývali v Janovej Vsi. Ale viem, že sa o tom doma hovorilo. Ja som tomu samozrejme nerozumel, som mal sedem rokov, takže. Ale v Topoľčanoch som si našiel kamarátov a ja som sa k týmto udalostiam, potom vrátil už ako historik, keď som o nich aj písal. Ale. A ako u vás, teda v rodine, spomenuli ste, že podnik vášho otca bol znárodnený. No tak, ako každý. To nebol, to bola stavebná firma. A, ale ako to vnímali vaši rodičia, po tej, po tom čo prežili vlastne z vašich, počas Druhej svetovej vojny a potom nástup toho ďalšieho režimu. Ale, tie. My, myslím už aj to znárodnenie. Tak asi ich to netešilo, lebo to otec nemohol ďalej podnikať. Ostal robiť ďalej v stavebníctve, robil v rôznych podnikoch ako stavebné závody a neviem. Ale, viete tá hierarchia tých hodnôt bola už vtedy úplne posunutá. Dôležité bolo, že sme prežili a to, že či mu zobrali tú stavebnú firmu alebo nie, asi ho to netešilo, ale keď to porovnával, to čo bolo predtým, tak asi sa s tým omnoho ľahšie zmieril. Len boli potom nepríjemnosti. Tie no, to kádrovanie večné a s tým, že. Ale o tom som ja potom s rodičmi nie, nerozprával no, ešte nás tam potom v Topoľčanoch vyhodili aj z bytu ako bývalého kapitalistu a nás dali bývať. Nebolo to v rámci akcii B, teda tých vysťahovali úplne inde. To robili najmä proti bratislavským občanom, ale nás dali bývať do jedného takého bytu. Tam sme v Topoľčanoch mali veľmi pohodlný byt, pekný. A potom nás dali bývať do jedného iného domu, už kde čo ja viem, kuchyňu a príslušenstvo mali tri rodiny spolu. Takže bolo to ako nie príjemné, ale hovorím, toto všetko, to bolo oproti tomu čo sa dialo počas vojny, nie, že zanedbateľné, ale nebolo to, to najdôležitejšie.

Poďme sa vrátiť možno takže, skúsme to prejsť v čase. Vy keď ste sa narodili, bolo v čase pred vznikom Slovenského štátu. To si vôbec nemôžete pamätať. Nie. Súvislosti. Ale, možno aj z rozprávania rodičov a toho blízkeho okolia, vy viete ako to oni vnímali. Váš otec teda dostal hospodársku výnimku, ale aká bola tá nálada. Možno aj medzi tou majoritou a minoritou židovského pôvodu. Neviem. Myslím, že to záleží od každého, samozrejme jednotlivca, s tým, že my sme boli sedem mesiacov v tom bunkri. No a tam, nás tí ľudia vlastne zachránili. Tak asi tu bola nálada, nemali predsudky a to boli hlboko veriaci ľudia. Oni. Vy ste spomínali, že, že vaša rodina konvertovala na iné. Prosím? Že spomínali ste, že vaša rodina konvertovala. Áno. Na iné náboženstvo. Áno, ale to čo tu. Ten pôvod stále ostal, to neuznávali keď niekto konvertoval, lebo na Slovensku, tu potom bolo v štyridsiatom prvom zavedené rasové zákonodarstvo. Už sa žid nepoužil, nepovažoval, nedefinoval podľa náboženstva, ale podľa pôvodu rasy. A kedy konvertovali vaši rodičia? V štyridsiatom druhom. Teda vo veľmi zlej dobe, keď začali deportácie, ale zrejme sa na to pripravovali. Neviem, to ja som potom ako sa s nimi nerozprával, lebo niektoré veci treba nechať ako tak. Len každý ich má mať v sebe, hoci z hľadiska mojej profesie som mohol využiť tú metódu orálnej histórie. Som sa mohol rozprávať a vypytovať, ale tým, že boli mi blízki rodičia tak, ako som sa k tomu neodhodlal. A viete kto ich pokrstil, alebo. Prosím? Že viete kto im pomohol konvertovať? Áno, ja si pamätám, tam bol jeden farár dedinský. Sa volal Rus. Ja si ho tak hmlisto pamätám, s tým, že väčšina konvertitov išlo, sa konvertovala preto, že sa chcela zachrániť a potom sa vrátila späť k svojmu pôvodnému náboženstvu. A u mojich rodičov to nebolo. Oni ostali pri novom náboženstve.