Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alena Kiralyová (* 1946)

• narodila sa 8. marca 1946 v Znojme

• 1952 - 1960 absolvovala základnú školu v Znojme

• 1960 - 1964 štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Znojme

• 1964 - 1967 prvé zamestnanie - sestrička v kúpeľoch Karlove Vary

• 1967 pracovala ako sestrička v Znojemskej nemocnici

• v roku 1969 sa presťahovala s manželom do Košíc a začala pracovať v nemocnici v Šaci

• v roku 2005 odišla do dôchodku, predtým pracovala v psychiatrickej ambulancii

Češka, ktorá si zobrala Maďara a prežila rozpad republiky v Košiciach

Alena Kiralyová pochádza z moravskej remeselníckej rodiny z okolia Znojma. Narodila sa tesne po druhej svetovej vojne v roku 1946. Detstvo prežila v česko-rakúskom pohraničí. V mladosti sa odsťahovala do Košíc, kde zažila národnostne zmiešané mesto, v ktorom žili Slováci, Maďari aj Česi. Napokon sa dožila aj rozpadu Československa a bojovala o dvojité, české aj slovenské občianstvo.

Otec pamätníčky Hubert (nar. 1910) bol vedúci pekárne a mama Marie (nar. 1915) bola najprv domáca a neskôr predávala v obchode s pečivom. Otec jej zomrel, keď bola ešte malá, na začiatku 50. rokov. Starí rodičia z maminej strany bývali v dedine Výrovice pri Znojme. Dedo bol pekár, ale mal aj malé hospodárstvo a obchod so zmiešaným tovarom. Mama slúžila ako domáca v židovskej rodine v Brne. Tam sa zoznámila aj s jej otcom, ktorý sa učil za pekára. „Maminka si spomínala na život v medzivojnovom Československu v dobrom. Nikdy sa nesťažovala ani na hospodársku krízu. Spomínala si aj na prezidenta T. G. Masaryka, tiež len v dobrom,“ spomína si pani Alena.

Život na hranici s nemeckou Ríšou

O období pred Mníchovskou dohodou v roku 1938, keď ČSR stratilo územie v prospech Nemecka, jej rodičia neradi rozprávali. Napätie v národnostných vzťahoch s Nemcami v pohraničí jasne vnímali. „Znojmo bolo blízko rakúskych hraníc a obyvateľstvo bolo zmiešané, takže napätie tam bolo,“ spomína si Alena. Na odtrhnutie Sudet od Československa spomínali jej rodičia s ľútosťou. V Znojme, ktoré pripadlo Nemecku, sa premenovali ulice, zmenil sa aj starosta, ale otec pamätníčky sa o politiku nestaral. Venoval sa práci a jeho koníček bol futbal. Cez druhú svetovú vojnu už žili jej rodičia v Znojme. Otec pracoval ako pekár u židovského majiteľa pekárne a dobre spolu vychádzali. Popri Znojme viedla hranica, bola tam aj strážna veža. Maminka pamätníčky prechádzala hranicu do Protektorátu, aby navštívila rodinu v dedine Černín. Počas bombardovania sa schovávali v pivnici domu, kde bývali. Bola veľká a chodbami sa dalo dostať aj do iných domov.

Po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha v roku 1942 sa sprísnila aj kontrola Čechov v Znojme. „Otca zobralo gestapo na pár dní. Asi to bolo v súvislosti s tým, že pomáhal židom uniknúť pred deportáciami,“ spomína si pamätníčka. Keď židia utekali preč, tak im Alenin otec zohnal auto, aby nemuseli kufre niesť v rukách. Potom sa jej rodina starala o ich rodinné hroby ešte 20 rokov. Alenina mama spomínala, že pri prechode frontu cez Znojmo sa tam pohybovali „vlasovci“, ktorých sa miestni báli. Označovali tak vojakov ruského generála Vlasova, ktorý bojoval na strane Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Boli to väčšinou vojnoví zajatci a odporcovia komunizmu. Naopak na sovietsku Červenú armádu si jej mama spomína ako na slušných vojakov. Majú v rodinnom albume fotku, kde jeden červenoarmejec drží na rukách jej staršiu sestru.

Povojnový život bol ťažký

Obnovenie Československa jej rodičia privítali. Život bol však po vojne ťažký. Bol prídelový systém na šaty i potraviny a lístky boli na múku aj na cukor. Potravinovú pomoc mali aj z UNRRA, čo bola charitatívna organizácia Spojených národov na obnovu vojnou zničenej Európy. „Pamätám si najmä na sušenú zeleninu a hliníkové krabičky so zubnou pastou,“ spomína Alena. Po vojne bolo z okolia Znojma odsunuté nemecké obyvateľstvo. Niektoré dediny ostali preto ľudoprázdne a boli osídľované Slovákmi alebo Čechmi, navrátilcami z Rumunska. „Mala som v škole veľa spolužiakov Slovákov,“ hovorí pani Alena.

Prevrat v roku 1948

Pamätníčkina rodina nevnímala nástup komunistov kladne, hoci jej otec sa stal vedúcim pekárne, ktorá bola zoštátnená. Pôvodný majiteľ bol odsunutý do Nemecka, pretože bol nemeckej národnosti. „Volali sa Stefflovi a ich sestra nám ešte písala listy z Karlsruhe. Maminka hovorila, že to boli veľmi dobrí ľudia,“ spomína pamätníčka. Kolektivizácia sa jej rodiny priamo nedotkla, lebo starí rodičia mali len drobné pozemky. Politické procesy proti domnelým zradcom národa, ako napríklad ten s Miladou Horákovou, mama pamätníčky neschvaľovala, pretože počúvala rádio Slobodná Európa, ktoré vysielalo na území Československa z nemeckého Mníchova a bolo kritické voči komunistickému režimu. Aj o smrti Jana Masaryka, ministra zahraničných vecí a syna T. G. Masaryka, jej mama hovorila, že nebola celkom s kostolným poriadkom a asi v tom mal prsty niekto iný. Smrť J. Masaryka z marca 1948 sa nikdy poriadne nevyšetrila a polícia ju uzavrela ako samovraždu.

Na menovú reformu z roku 1953 si pamätníčka spomína presne, keďže v tomto roku jej zomrel otec. „Bolo to zlé obdobie, pretože maminka ostala sama s troma malými deťmi. Museli sme sa presťahovať do menšieho dvojizbového bytu a začala pracovať v pekárni,“ spomína si Alena. Robila celý život len na nočnej smene, aby sa cez deň mohla starať o deti. Alena mala ešte brata Zdeňka, ktorý sa narodil v roku 1942 a sestru Máriu narodenú v roku 1944.

Detstvo v Znojme

Na základnú školu Alena chodila v Znojme veľmi blízko svojho domova, do školy mala asi 100 metrov. „Spomínam si na našu učiteľku ruštiny, ktorá bola zanietená komunistka a presadzovala túto ideológiu, ostatní učitelia neboli takí zanietení,“ hovorí Alena o školských časoch v 50. rokoch minulého storočia. Tiež si spomína na smrť sovietskeho vodcu Jozefa Stalina a následne aj na smrť československého prezidenta Klementa Gottwalda. „Vyhnali nás deti na námestie, bola strašná zima a my sme tam museli stáť a počúvať pohrebné reči,“ spomína si pamätníčka.

Na detstvo v Znojme má pekné spomienky, hoci ako deti museli byť veľmi skoro samostatné. Už do škôlky chodili so sestrou samé, mama im zabalila len desiatu. Sánkovali sa priamo v meste, chodili sa hrávať vybíjanú do mestských parkov. S mamou chodili na prechádzky do okolia Znojma a zbierali bylinky, ale aj šišky, aby mali čím kúriť v peci. „Chodili sme aj na plaváreň, ale tiež samé, lebo maminka na to nemala čas. V noci pracovala a cez deň sa starala o domácnosť. Na obedy sme chodili do katolíckeho domu a na prázdniny na dedinu k starým rodičom a kmotrovi,“ spomína si Alena na detstvo.

V škole chodila na náboženstvo, ale bola aj pionierkou. Pred skončením základnej školy jej triedny profesor povedal, že ak bude chodiť naďalej na náboženstvo, tak sa nedostane na strednú školu. „Spomínam si, že na hodine náboženstva prišli dvaja páni a zobrali farára priamo z triedy. Takto skončilo moje náboženstvo. Hovorilo sa, že mal brata v podzemnom hnutí a schovával ho na fare,” hovorí Alena o 50. rokoch, keď štát likvidoval vplyv cirkvi aj masovým zatýkaním farárov a rušením kláštorov. Pamätníčka ako pionierka chodila do pionierskeho domu, kde sa pre deti organizovali rôzne aktivity. Hrali sa tam šípky či iné spoločenské hry. „Bolo to povinné, takže sme tam chodili. Hovorili mi, že keď nebudem pionierkou, nikde na školu sa nedostanem,“ spomína si. Aj oslavy sviatkov ako 1. máj – sviatok práce či výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie boli povinné. Chodilo sa demonštrovať do ulíc. „Na strednej škole sme do sprievodov chodili v uniforme zdravotných sestier,” hovorí pani Alena. Na študentské brigády si spomína ako na zábavu. Chodili sa zberať zemiaky aj repa či sadiť stromčeky do lesa. „Raz sme ako pubertiačky išli zbierať kukuricu do hraničného pásma. Strážili nás vojaci. Mali sme veľmi pekný výhľad do Rakúska a bolo nám čudné, že oni majú také úzke políčka a my sme mali obrovské lány,” spomína.

Strážená hranica na Západ

Znojmo bolo prihraničné mesto a bolo tam veľa vojakov, ktorí mali strážiť hranice s Rakúskom. Vojaci ubytovaní v bývalom kláštore, ktorý sa zmenil na kasárne, často pochodovali po ulici, kde pani Alena bývala. Spomína si, že sa tam často strieľalo najmä v noci, lebo vtedy sa snažili ľudia utiecť do Rakúska. Aj preto pohraničníci prísne kontrolovali i domácich obyvateľov. „Keď u nás prespal náš strýko, museli sme ho zapísať do evidencie,” spomína. Tiež si pamätá na biele balóny z bavlny, ktorými Rakúšania zhadzovali protištátne letáky do Československa. Platilo nariadenie, že kto ich nájde, musí ich odovzdať. Lenže ľudia si z nich robili obrusy. Hraničné pásmo sa ťahalo popri rieke Dyje, cez vinice a lesy. Často sa im stávalo na prechádzke v Podyjí, že už ďalej nemohli ísť, lebo tam strážili pohraničníci. Pamätníčkina mama počúvala Rádio Slobodná Európa, ale deťom zakazovala o tom rozprávať na verejnosti. Tam sa dopočuli aj o protikomunistickom povstaní v Maďarsku z roku 1956, ale veľmi o tom doma nehovorili. Ako tínedžerku ju vtedy nezaujímala ani takzvaná Kubánska kríza v roku 1962.

Štúdium na strednej škole

V roku 1960 začala pani Alena chodiť na Strednú zdravotnícku školu v Znojme. Má na školu dobré spomienky, ale pamätá si, že tam bol prísny režim, čo sa týka obliekania. Ak by prišla do školy v „menčestrákach” či iných nohaviciach, tak mohla dostať aj dvojku zo správania. Dievčatá museli nosiť sukne aj v zime, hoci im bolo chladno. Západnú hudbu v Československu nebolo dostať. Bežne sa pašovali zo západnej Európy platne. Alena si spomína, že keď došla nejaká dobrá platňa do Suprafonu, čo bola predajňa s hudbou, tak sa tam stálo v dlhých radoch. „Nemali sme známosti na Západe, ale počúvali sme rakúske rádio, takže k hudbe sme mali prístup aspoň takto,” spomína si Alena.

Jej škola bolo zameraná viac na prax a už od prvého ročníka chodili budúce sestričky pomáhať ako sanitárky do nemocníc, potom im dávali aj odbornejšiu prácu na oddeleniach. „Dnešní mladí po škole nevedia ani pichnúť injekciu, my sme to vedeli už veľmi skoro,” spomína si Alena. Na škole veľmi nerebelovali, ale spomína si, že na maturitnom table mala jej trieda citát: „Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie”. Mysleli to skôr s humorom, lenže učitelia im dôrazne odporučili, aby tablo dali dole zo steny, lebo heslo vyznievalo kriticky voči režimu.

Práca sestričky a kultúrny šok

Po škole si zvyčajne absolvent prácu v socialistickom Československu nehľadala samostatne. Fungovali takzvané umiestenky. Štát jednoducho prikázal absolventom škôl, kde majú ísť pracovať, často aj ďaleko od domova. Pani Alenu poslali ako sestričku do Karlových Varov do Diabetického sanatória.

Spomína si, ako tam prišla na začiatku júla 1964 a bola ohúrená atmosférou kúpeľného mesta. „Pripadala som si ako Alenka v ríši divov. V meste práve prebiehal medzinárodný filmový festival, boli tam herecké hviezdy, v obchodoch bol tovar, na ktorý sme v našom okresnom meste stáli v radoch. Bol to pre mňa aj kultúrny šok!” spomína Alena. Medzi kúpeľnými hosťami boli aj sudetskí Nemci, ktorí tam chodili ani nie sa liečiť, ako skôr obzerať svoje domy, ktoré museli opustiť po deportácii z Československa po 2. svetovej vojne. Spomína si aj na Rusov, ktorí po kúpeľoch chodili v teplákoch. Jej pacientmi bol aj jeden ruský generál, aj biskupi. Tí boli sledovaní políciou.

Na 60. roky spomína ako na dobu, keď atmosféra v spoločnosti už bola uvoľnenejšia. Jednak do kúpeľov chodili hostia zo západu, ale boli už aj zábavy s rockovou hudbou. „Keď by niekto v 50. rokoch spustil rock and roll, tak by ho zo sály vyviedli,” porovnáva atmosféru pamätníčka. V roku 1967 sa Alena vrátila do Znojma, kde pracovala ako sestrička na internom oddelení miestnej nemocnice. O dva roku sa zoznámila so svojim budúcim manželom a s ním neskôr odišla do Košíc.

Tanky v uliciach

Obrodný proces Pražskej jari v Znojme vnímala pamätníčka tak, že všetko bolo voľnejšie, človek už nemal taký strach niečo povedať. „Mala som hnisavú angínu, keď som sa z rádia dozvedela, že sa bojuje o budovu rozhlasu v Prahe. Zdalo sa mi to čudné, až neskôr som pochopila, o čo ide,” vysvetľuje pamätníčka. Cesta zo Znojma na Viedeň bola plná ruských tankov, čo sa jej zdalo hrozné.

Potom prišlo upálenie Jána Palacha na protest proti okupácii sovietskymi vojskami. V Znojme sa o tom hovorilo otvorene, ale veľké protesty proti režimu už nenastali. Keď však československí hokejisti vyhrali nad Sovietskym zväzom v marci 1969, tak to pamätníčka považovala za satisfakciu za okupáciu.

Normalizácia v Košiciach

Od roku 1969 žila pani Alena v Košiciach, kde začala pracovať ako zdravotná sestra v nemocnici v mestskej časti Šaca. Ako radovej zamestnankyne nemocnice sa jej previerky vernosti voči komunistickému režimu nedotkli. Jej manžel Dezider bol slovenský Maďar, s ktorým sa zoznámila, keď bol na vojne v Znojme. Pochádzal z dediny Leles a do 16 rokov nevedel po slovensky. Neskôr pracoval ako technik v oceliarni VSŽ. Pani Alena bola prekvapená, že aj v niektorých obchodov v Košiciach jej predavačky odpovedali po maďarsky. V nemocnici mala tiež problém rozumieť pacientom z dedín z okolia Košíc. V Košiciach však žili aj Česi, takže sa stretávala aj s českými rodinami.

V normalizovanej spoločnosti 70. rokov už bolo badať väčší strach kritizovať režim a bolo cítiť sklamanie. „Hovorili sme si, že sme zase tam, kde sme boli,” dodáva pamätníčka. Ľudia sa venovali rodine a koníčkom. Rodina pani Aleny chodila chytať ryby do okolia Košíc. O Charte 77 sa v Košiciach vedelo, ale rozprávalo sa o tom iba potajomky. „Na Slovensku prostredie disentu nebolo veľmi veľké,” spomína si Alena. 80. roky si vybavuje cez nedostatok tovaru v obchodoch pre mladých a deti. Šaty sa zháňali v Tuzexe za bony alebo sa chodilo nakupovať do Maďarska, kde bol aj západný tovar. „Lenže keď vám na hranici kvôli jednému svetru a rifliam prehľadali celé auto, tak to bolo veľmi nepríjemné,” spomína si Alena.

Nežnú revolúciu vítala s kľúčmi

O študentskej demonštrácii v Prahe sa Alena dozvedela z rádia, ale aj ústne od známych. Od začiatku chodili s manželom na námestie štrngať kľúčmi a zmenu režimu uvítali. „Atmosféra v uliciach Košíc bola taká, že som mala pocit, že už nikdy sa nebude vedieť národ tak zjednotiť,” spomína si. Potom sa pani Alene splnila aj túžba pozrieť sa do Rakúska aj do Viedne. Ocenila aj prvé slobodné voľby v roku 1990, keď si mohla vybrať politickú stranu podľa svojej voľby.

Proces rozpadu spoločného štátu v roku 1992 vnímala veľmi zle. S rozpadom Československa sa nevyrovnala ani dnes. Stalo sa jej, že ju ako Češku v 90. rokoch pri vzostupe nacionalizmu posielali preč zo Slovenska. Ťažko niesla aj to, že musela kvôli práci prijať slovenské občianstvo a bojovala, aby jej ostalo aj české. „Bol to strašný pocit, keď som sa vracala do Znojma a colníci odo mňa pýtali na hranici pas,” spomína si pani Alena. Po rozpade štátu založili český spolok v Košiciach, kde bola dlhé roky aktívnou členkou.