Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Mgr. Gabriel Kollár (* 1952)

• Gabriel Kollár sa narodil v roku 1952 v Bratislave, do rodiny maďarskej národnosti.

• Otec bol športový novinár a zakladateľ Slovenského šermiarskeho zväzu v roku 1969.

• Mal 15 rokov, keď vypukla invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

• V roku 1971 sa stal juniorským majstrom Československa a šermu sa dodnes venuje.

• Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave.

• Vojenčinu absolvoval v Dukle Olomouc.

• Na Karlovej univerzite si urobil trénerstvo I. triedy.

• Po desiatich rokoch odišiel z československej šermiarskej reprezentácie.

• Pracoval ako športový redaktor v Slovenskej televízii.

• V roku 1980 absolvoval postgraduálne štúdium žurnalistiky na UK v Bratislave.

• Rok pred vypuknutím Nežnej revolúcie odišiel na rok do Kuvajtu. Robil tam šermiarskeho trénera.

• V roku 1989, počas dovolenky doma, začali demonštrácie.

• Natáčal ich na súkromnú kameru.

• V rokoch 1994 až 1996 bol prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu.

• Po revolúcii pracoval v nemeckej softvérovej firme.

• Sedem rokov pôsobil ako riaditeľ marketingu v Prvej stavebnej sporiteľni.

• Rok bol členom predstavenstva v novovznikajúcej Allianz Slovensko.

• V roku 2000 nastúpil do Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovne.

• V roku 2008 rozbiehal športový kanál verejnoprávnej televízie STV3.

• Pravidelne sa zúčastňuje veteránskych turnajov v zahraničí.

• Nepretržite viac ako tri desaťročia trénuje slovenských šermiarov.

Mladého šermiarskeho majstra Gabriela Kollára zastavil v rozlete centralizmus Prahy, ktorý bol v športe evidentný. Česko-Slovensko sa stalo síce v roku 1969 socialistickou federáciou, ale športovec z Bratislavy pri nomináciách na zahraničné turnaje vždy ostával doma ako náhradník. Keď sa rozhodol cestovať na medzinárodný turnaj do Bulharska na vlastné náklady a skončil ako najlepší reprezentant republiky vo finále, Československý šermiarsky zväz ho odmenil ročným dištancom. 

Gabriel Kollár sa narodil v Bratislave v roku 1952 do tradičnej prešporáckej rodiny, kde sa hovorilo troma jazykmi. „Po stáročia v Prešporku žili rôzne národnosti a vierovyznania v mieri a porozumení,” pripomína pamätník, ktorého rodičia boli maďarskej národnosti. Matka pracovala ako úradníčka a otec Jozef Kollár bol športový redaktor v maďarských novinách. Po návrate z Druhej svetovej vojny sa kvôli zabezpečeniu rodiny nevrátil k aktívnemu športovaniu, ale stal sa športovým funkcionárom. Dňa 1.januára 1969 sa Česko-Slovensko stalo federáciou dvoch suverénnych štátov a po celom území Česka a Slovenska začali postupne vznikať zväzy vo všetkých športoch. Jozef Kollár v roku 1969 spoluzakladal Slovenský šermiarsky zväz. Stal sa aj podpredsedom Československého šermiarskeho zväzu (ČSŠZ) a angažoval sa aj v Olympijskom hnutí. 

Vojsko na hraniciach 

Gabriel Kollár už ako chlapec prirodzene inklinoval k športu. Najprv ho zlákal moderný päťboj, ale nakoniec, po vzore staršieho brata Jozefa Kollára mladšieho, zakotvil pri šerme. Rozhodnutie prišlo po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorú si ako dospievajúci chlapec veľmi dobre spomína. „My sme už tušili, že nás obsadia, lebo ja som bol, zhodou okolností, s modernými päťbojármi na pretekoch v Maďarsku. Keď sme prechádzali cez maďarsko - československé hranice, bolo tam veľa vojska. Čo tu robia!? Desať metrov od hraničného prechodu. To je nenormálne!? Ja som mal síce pätnásť rokov a som tomu nerozumel, ale boli tam aj starší a tí hovorili: ,Tu sa niečo deje!? Tu sa niečo chystá, nejaké cvičenie.` Tak to cvičenie bolo, že oni o dva dni neskôr, v noci 20. augusta, vstúpili na naše územie. Ráno som sa rýchlo obliekol. Na pyžamo som si natiahol tepláky a utekal som dole. A som ich vítal. S plačom. Vtedy som si uvedomil, že život je aj o niečom inom. Nevedeli sme, čo bude. Vojna alebo sa bude strieľať? Trošku sa aj strielalo, ale tým, že vedenie Československa a Ústredný národný výbor nevyvolali mobilizáciu a nezaútočili na nepriateľské tanky, nedošlo ku krviprelievaniu. Uvedomili sme si, že teraz je koniec, lebo dovtedy sa cestovalo všade na západ.” 

Prvá facka

Po tvrdej šermiarskej príprave Gabriel Kollár v roku 1971 zaznamenal obrovský úspech. Stal sa juniorským majstrom Československa. „V tom roku sa organizovali tri majstrovstvá. Všetko to bolo nové a ešte sa nevedelo, čo a ako. Česi vtedy jediný raz v histórii urobili otvorené Majstrovstvá Čiech, kde som sa prihlásil ako jediný Slovák a vyhral som. Veľmi sa hnevali. Potom som vyhral aj Majstrovstvá Slovenska a nakoniec aj majstrovstvá Česko-Slovenska. Na Majstrovstvá sveta ale cestovali dvaja Pražáci. To bola pre mňa prvá poriadna facka,” priznáva milovník šermu. Hoci otec Gabriela Kollára bol vo vedení ČSŠZ nepomohlo to. Na komisii boli len dvaja Slováci a pri nomináciách reprezentantov do zahraničia ich vždy prehlasovala česká väčšina. 

Trest za finále   

Aktívny veteránsky šermiar priznáva, že v období mladosti bol šerm pre neho veľkou vášňou. Po ďalšom zamietnutí jeho nominácie na turnaj do Belehradu v roku 1975 to už nevydržal a vzbúril sa. „Nebol som vtedy v nominácii. Boli tam moji kamoši, Pražáci a Karlovaráci. Tak som si vtedy vybavil pozvanie od kamošov Juhoslovanov. Pozvali ma na ten veľký medzinárodný turnaj. Vybavil som si cestovnú doložku, to vtedy bolo treba. Na základe cestovnej doložky vám banka pridelila devízoví prísľub. To som si všetko vybavil. Zobral som si pas, peniaze a šermiarske veci. Nasadol som na vlak. Za chvíľu som vystúpil v Belehrade a tam som sa stretol s našimi reprezentantmi a tí skoro odpadli. ,Co ty tady děláš?` Tak som hovoril: ,Ja som si prišiel zašermovať tak ako vy!` ,No jo, ale tady je reprezentace!?` ,Veď aj ja som reprezentant. Akurát, že ma tam chlapci v Prahe nenominovali!` ,No dobře, dobře.` Oni nemali čo do toho hovoriť. Dokonca sa mi veľmi darilo na tom turnaji, dostal som sa až do finále. Porazil som tam v rámci finále aj Jarda Jurku, ktorý bol vtedy československá jednotka a neskôr bol strieborný medailista na majstrovstvách sveta. Proste vynikajúci šermiar. Bol som hrdý na to, že som dobre reprezentoval československý šerm a republiku. Keď som sa vrátil späť, tak si ma zavolali do Prahy a udelili mi, ako odmenu za ten dobrý výkon, jednoročný dištanc. Zakázali mi všetku šermiarsku činnosť ako trest, že som si dovolil odísť na vlastné náklady a dobre reprezentovať, ” hovorí dnes už dlhoročný šermiarsky tréner.      

Najvyššia trénerská trieda

V Československu bolo v sedemdesiatych rokoch asi sto trénerov s klasifikáciou druhej triedy. Len raz v histórii šermu sa na Karlovej univerzite v Prahe otvorilo trojročné (šesť semestrálne) externé štúdium prvej trénerskej triedy, ktoré viedol Slovák maďarskej národnosti Aladár Kógler. Legendárny tréner bol pre pamätníka veľkým vzorom. Vďaka maďarskej šermiarskej škole, ku ktorej inklinoval, inšpiroval Gabriela Kollára k trojročnému trénerskému štúdiu prvej triedy. Diaľkové štúdium (v rokoch 1976- 1979) absolvoval paralelne s posledným rokom vysokej školy a dvojročnou povinnou vojenskou službou, ktorú prešermoval v Dukle Olomouc. Športový psychológ A. Kógler (mal v ŠtB vedený evidenčný zväzok od roku 1956 - 1959) bol hlavným olympijským trénerom československého šermiarskeho tímu až do roku 1981, keď emigroval do USA. Aj v Amerike sa však uplatnil ako olympijský tréner. Naposledy sa s ním G. Kollár stretol v roku 2019 na medzinárodných pretekoch. 

Tréner verný maďarskej šermiarskej škole naučil pamätníka najviac zo šermiarskeho umenia. Má však na neho aj jednu bolestivú spomienku. V roku 1979 sa v Olomouci dostal G.Kollár do baráže o zlatý titul s domácim Jardom Jurkom, ktorý bol profesionálnym vojakom a šermom si aj zarábal. „Pred zápasom prišiel za mnou veliteľ Dukly Olomouc, lebo my sme sa z vojenčiny veľmi dobre poznali. ,Poslouchej, ty tady nemôžeš vyhrát. Řekni si co chceš a dáme ti všechno.` Ja som mu povedal: ,Veliteľ, ja to nerobím pre peniaze, ale pre česť. Pre mňa je snom ten titul vyhrať. Nemáte nič, čo by ste mi mohli ponúknuť. Ja budem bojovať do posledného zásahu.` Odišiel nahnevaný. Bolo to divoké finále, išlo sa takmer na krv. Ale prehral som. Pred zápasom som, ale videl Aladára Kóglera ako sedí s Jurkom v šatni a radí mu. Vtedy sa vo mne niečo rozsypalo, lebo mi bol ako brat. Že ma v Prahe vynechávali, to som vedel, lebo som nebol ich človek, ale s týmto som nerátal,“ vraví juniorský majster ČSR.       

Posledná olympiáda 

Tradičný olympijský šport priniesol pamätníkovi aj veľa krásny zážitkov aj víťazstiev. Pamätník patrí tiež k jedným zo športovcov, ktorý pri tomto úpolovom športe našli aj lásku. V roku 1979 sa oženil so svojou zverenkyňou a trojnásobnou majsterkou Československa Darinou Krpalovou a majú spolu dcéru. 

Pamätník si je vedomý, že v šermiarskom zväze to mal Slovák ťažšie, ak nešportoval za český tím. Po ukončení gymnázia na Dunajskej ulici v Bratislave sa rozhodol študovať na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Dôvodom bola rodina, frajerka a priatelia. Neprijal ponuku študovať v Prahe, kde by mohol súťažiť za český šermiarsky tím. Vtedy mu šéf trénerskej rady a kordovej reprezentácie Radoslav Troháč povedal, že po tomto odmietnutí bude mať problémy. Odsúdil sa tak na miesto večného náhradníka. O medzinárodných turnajoch, hoci bol v reprezentácii Československa takmer desať rokov, mohol len snívať. Česko-slovenský šermiarsky zväz vždy vymyslel príčinu, prečo necestoval. Raz mu dokonca zavolali, keď sa už zbalený chystal na letisko, že nemôže ísť, lebo sa stratil jeho pas.

Keďže sa pohyboval v prvej päťke najlepších šermiarov republiky, jeho cieľom bolo dostať sa na olympiádu. Prvou možnosťou boli Olympijské hry v Moskve v roku 1980. Predseda Československého olympijského výboru a dlhoročný predseda Ústredného výboru Československého zväzu telovýchovy Antonín Himl však nomináciu šermiarov, na ktorej bol aj Gabriel Kollár roztrhal a sucho vyhlásil, že šermiari tento rok nepôjdu. „Pri nomináciách na zahraničné turnaje nerozhodovalo, aké máte výsledky a kde ste v tabuľke. Väčšinou cestovali Pražáci. Centralizmus bol v športe evidentný. Slovák musel byť trikrát lepší ako Čech, aby sa mu podarilo vycestovať,” tvrdí dlhoročný reprezentant. Svoju profesionálnu kariéru ukončil v roku 1980, keď sa mu nesplnil ani sen o olympiáde. Dnes po mnohých bojoch a sklamaniach, ktoré v československej reprezentácii zažil, tvrdí, že každý dobrý športovec by mal dostať možnosť zúčastniť sa olympiády.

ŠTB 

Ako československý reprezentant G.Kollár cestoval do zahraničia, spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou však zatrhol v prvých náznakoch. Je však presvedčený, že ho ŠTB sledovala, lebo sa obávala, že by mohol ostať na západe. „Keby to bolo tak, ako ľudia dnes hovoria, že museli podpísať spoluprácu aj ja by som musel. Nikto nemusel. Cestoval som na západ, ale nikdy som nič nepodpísal a nikde nefigurujem. Bola to vec charakteru. Ľudia sú podľa mňa málo zásadoví,“ hovorí Gabriel Kollár.  

Keď po desiatich rokoch odišiel Kollár z československej reprezentácie prihlásil sa v roku 1980 na Postgraduálne štúdium žurnalistiky na Komenského univerzite v Bratislave a stal sa športovým redaktorom v Československej televízii. Žurnalistické zručnosti využil vo filmoch a článkoch zo svojich cestovateľských ciest. Vášnivý svetobežník prešiel takmer všetky kontinenty a televízia odvysielala jeho cestopisné dokumenty. 

Kuvajt

Popritom sa venoval aktívne trénerstvu. Keď v roku 1987 prišli z Kuvajtu hľadať trénerov na rôzne druhy športov, vďaka jazykovým znalostiam dostal pamätník ponuku ísť trénovať šerm do rýchlo sa rozvíjajúcej krajiny na Arabskom poloostrove. Ponuku prijal a spolu s manželkou a dcérou sa takmer na dva roky presunuli na severozápadný breh Perzského zálivu. Pamätník sa stal trénerom v Yarmouk klube a jeho žena Darina, bývalá profesionálna šermiarka, sa stala fitness trénerkou. Obľúbili si ju dokonca ženy emira Jaber Al-Ahmad Al-Sabah a mala prístup do jeho domu. Rodine sa v Kuvajte žilo dobre až jesene roku 1989, kedy sa Gabriel Kollár vybral s dcérou na dovolenku na Slovensko. Počas pobytu v rodnej krajine vypukla Nežná revolúcia. Ako ešte stále vedený zamestnanec Československej televízie, sa dostal do štúdia v budove na Námestí SNP. „Prvý týždeň som prežil v okne televíznych novín. S vlastnou profesionálnou kamerou som to celé natáčal. Poviem vám úprimne, že som neveril, že sa to podarí. Prvé dni som tomu neveril. Ja som zažil `68 rok, keď som vpálili ruské tanky. Mal som veľmi zlé skúsenosti. Hovoril som si, že obsadia námestia a začnú strielať. Nevedeli sme, samozrejme, to čo sme sa dozvedeli neskôr, že to bolo dohodnuté, že sa to podarí. Ale ja som nebol politicky činný ani žiaden funkcionár. Rok 1988 a 1989 som strávil v Kuvajte. Žiadne správy som nemal. Nevedel som, čo sa u nás doma deje. Potom som to len videl. Týždeň som nakrúcal live. Mám nahratých 15 až 20 hodín z vystúpení Budaja, Kňažka a tých ostatných. Takto emotívne som to zažíval. Neštrngal som dole kľúčmi, ale dokumentoval som to na vlastnú päsť,” spomína pamätník a uvádza, že materiál si uschoval pre prípad, že by oficiálne záznamy televízie niekto zničil. 

Manželka Darina, ktorá ostala v Kuvajte pár mesiacov  dlhšie, zažila v roku 1990 irackú inváziu do Kuvajtu.Tri týždne strávila na československej ambasáde, kým Saddám Husajn nedal československým občan tri dni na opustenie krajiny po vlastnej osi. Skupina nasadla do áut a vydala sa cez celý Irak. Keď prešli turecké hranice vedeli, že sú zachránení.          

Nekonečné možnosti 

Návrat na Slovensko po revolúcii G. Kollár vnímal ako otváranie nových možností. Odišiel z televízie a ako absolvent obchodnej fakulty začal pracovať ako manažér v nemeckej softvérovej firme. Potom sedem rokov pôsobil ako riaditeľ marketingu v Prvej stavebnej sporiteľni. Na rok prijal ponuku byť členom predstavenstva v novovznikajúcej Allianz Slovensko. V roku 2000 nastúpil do Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovni. 

Bývalý profesionálny športovec má rád výzvy a preto prijal ponuku rozbehnúť športový kanál verejnoprávnej televízie v roku 2008 a stal sa šéfom kanálu STV 3, ktorý začal vysielať v prvý deň Olympijských hier v Pekingu. „Na prvý rok sme peniaze mali. Potom sa minister kultúry Marek Maďarič povadil s našim generálnym riaditeľom Štefanom Nižňanským. To som nepochopil, lebo obidvaja boli z jednej partie - od Fica. A ani on nedokázal nič vybaviť. Na ďalšie fungovanie sme nedostali peniaze. Odvysielať dvojhodinový futbalový zápas to sú veľké náklady za práva, techniku a ľudí. Je to veľký biznis,“ priznáva bývalý novinár, ktorý po dvoch rokoch fungovania STV3 odišiel.   

Kritiku vyjadruje na obdobie demokracie po roku 1989. „Slovensko má jeden obrovský primát. Tri desaťročia sa tu strašne kradne na všetkých úrovniach a vo všetkých sférach. A to sa nedá. Všade sa kradne aj v Amerike, Rusku, Nemecku, Francúzsku, Maďarsku či Čechách, ale vy nemôžete tomu národu ukradnúť sto percent. Lebo nezostane ani percento na prežitie. To je zázrak, že táto republika ešte takto môže existovať. Lebo tu sa každý rok všetko ukradne.”

V rokoch 1994 až 1996 bol prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu a viac ako tri desaťročia sa venuje trénovaniu slovenských šermiarov. Opäť sa vrátil aj aktívnemu šermu a pravidelne sa zúčastňuje veteránskych turnajov v zahraničí. So smiechom priznáva, že teraz už ho nikto nemôže vyškrtnúť z nominácie.