Nebudem rozprávať o tom, aké výcviky sme prekonávali. Ja ako 16-ročný chlapčisko som vtedy naozaj urobil veci, o ktorých potom neskoršie som mal ten názor, že to nebolo možné. Poznal som svojich synov v tom veku. Neveril som, že by to vedeli, že by boli schopní toto urobiť, totozniesť, čo som ja ako vojak, nový ruský vojak zniesol. .
Vôbec som nepovedal, že idem preč z domu. Vyšiel som z domu tak, že idem navštíviť na cintoríne hrob mojej mamičky. Aj som ho navštívil, aj som vyhrabal spod snehu hrsť hliny z hrobu mojej mamičky, dal som ju do krabice a tú som mal po celý čas pri sebe. Keď padnem a budem pochovaný, aby tá hlina z hrobu mojej mamičky bola so mnou pochovaná.
Keď sme navštívili Osvienčim, prezreli sme všetky tie rumoviská po plynových komorách, lebo Nemci všetko rozbili, aby ani pamiatka neostala po tom, čo urobili. Ale to sa nedalo úplne. A toto si pamätám, že tam vtedy som sa stal antifašistom, naozajstným tvrdým antifašistom. Tam som sa dozvedel, čo to je fašizmus, na tých ľuďoch, ktorí tam zahynuli. Aj moji kamaráti, Židia z Michaloviec tam zahynuli, v tom Osvienčime.
Daniel Kostszánsky sa narodil 1. februára 1929 v Michalovciach. Študovať začal v rodnom meste, neskôr ho otec preložil na maďarské gymnázium v Bratislave, no gymnázium dokončil napokon až po vojne opäť v Michalovciach. Keď ešte nemal ani 16 rokov dobrovoľne sa prihlásil do Červenej armády. Bojoval pri Visle, dvakrát bol ranený a pri druhom zranení prišiel o pravú nohu. Po vojne vyštudoval teológiu v Prahe. Od roku 1961 pracoval ako evanjelický farár v obci Byster. V roku 1999 odišiel do dôchodku.
