Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jarmila Krátka (rod.Rychtáriková) (* 1949)

• Narodila sa 21.6.1949 vo Bzenici, v rodine mlynára Jozefa Richtárika a gazdinej Anny Richtárikovej. +1968 – 1973 štúdium na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene, počas ktorého sa zúčastnila ako študentka protestov proti okupácii Československa

• po skončení vysokej školy nástup do funkcie „vedúca strediska“ v závode Preglejka Žarnovica.

• v roku 1975 nastupila do funkcie pedagogičky na Strednom odbornom učilišti v Žarnovici, po nežnej revolúcii sa nakrátko stala jeho riaditeľkou

• V roku 1995 založili spolu s manželom firmu Design Centrum Albatros, kde dodnes pracuje ako účtovníčka

Jarmila Krátka (rod. Rychtáriková) sa narodila ako štvrtá dcéra 21.06.1949 v Bzenici. Otec – Jozef Rychárik pracoval ako mlynár, mama bola domáca gazdiná. Otec pri výchove vždy kládol veľký dôraz na vzdelanie, sám bol presvedčený, že vedomosti sú to jediné, čo človeku nikto nemôže zobrať. Tušil, že ostatné, im počas komunistického režimu zobrať môžu.

Tak sa aj stalo a v roku 1952 zoštátnili  Jozefovi Rychtárikovi mlyn, bez možnosti odvolania. Nasledoval povinný vstup do družstva, no Jozef požiadal o niekoľko podmienok. Zahŕňal v nich, že chce zostať pracovať v mlyne, tam, kde doposiaľ, pretože má ešte tri deti nezaopatrené a musí sa o ne postarať. Zároveň požadoval, aby si každé z týchto detí mohlo slobodne vybrať zamestnanie. Ani jedna z podmienok nebola dodržaná. Jozef preto odišiel pracovať do pivovaru vo Vyhniach a slobodná voľba povolania nečakala ani na jeho dcéry. Jarmilinu sestru, Valériu, odmietli prijať na štúdium medicíny s odôvodnením, že má  “kulacký pôvod”. Valéria sa však napokon dostala na Ekonomickú vysokú školu v Bratislave a vysokoškolské štúdium ukončila rovnako ako jej tri sestry. 

Jarmila začala študovať na Chemickej strednej škole v Banskej Štiavnici, kde sa stretla aj s názormi, ktoré nehlásali komunistickú propagandu. Ich učitelia Dezider Rakšány a Jozef Vášáry, často pred študentami hovorili otvorene o politických otázkach a zastávali slobodné názory a postoje. V roku 1968 Jarmila zmaturovala a zároveň nastúpila na odbor Mechanická technológia, na Drevárskej fakulte Vysokej školy technickej vo Zvolene.

Ešte pred nástupom na vysokú školu, počas leta, zažila Jarmila inváziu sovieskych vojsk do Československa. Pre rodinu Rychtárikových to bol dvojnásobný šok, keďže práve chystali svadbu Jarmilinej sestre, Valérii.   

„Šesťdesiaty ôsmy rok nás zastihol nepripravených. 21.augusta prišli vojaci a 31. augusta sme mali svadbu. Lila sa vydávala. (smiech) A teraz sa zavreli obchody, húfy ľudí išli nakupovať, lebo to bol šok  pre celú spoločnosť. Tak a my sme piekli a pripravovali svadbu vo vojnových podmienkach. Mali sme na prídel múku, cukor. To bolo strašné. (smiech) Napriek tomu tá svadba bola.“

Atmosféru 21. augusta 1968 Jarmila zažila znova v októbri, keď sovietske vojská obsadili kasárne pri vysokej škole vo Zvolene. Na to študenti zorganizovali protestný pochod okolo kasární.  Okrem toho sa internátny blok nachádzal pozdĺž cesty, z ktorého študenti atakovali vchádzajúce vojská všetkým, čo bolo dostupné na izbe priemerného internátneho študenta: „My sme hádzali po nich všetko: elektromotory, fľaše, všetko. Zrazu tank zastal a otočil hlaveň na internát a na nás. My všetci dole pod okná, pod parapety. To bolo strašné, ten pocit mám stále.“ Táto rebélia napokon nezostala nepotrestaná. Študentov vypočúvali a ako dôsledok niekoľko desiatok študentov zo školy vylúčili.

Po štátniciach na vysokej škole sa v roku 1973 Jarmila zosobášila so svojím mužom, s ktorým majú tri deti. Jozef Krátky bol v Auguste ´68 súčasťou Zväzu vysokoškolákov, v ktorom boli zástupcovia všetkých vysokých škôl v republike. Zhodli sa na tom, že chcú v rôznych mestách organizovať protesty proti vstupu vojsk v rámci možností každej fakulty. Útok Jarmily a ostatných študentov vo Zvolene bol teda súčasťou vzbury Zväzu vysokoškolákov. V Nitre zase študenti z poľnohospodárskej univerzity rozhadzovali protisovietske letáky. Nepotrestali ich vyhadzovom zo školy, ale pobytom v cele a fyzickým násilím.

Jarmilinho muža tiež chceli vyhodi, kvôli výnimočne dobrému prospechu to ale urobiť nemohli. Zakázali mu však vedeckú ašpirantúru a znemožnili pokračovať vo vývoji  jeho kariéry vo výskumnom ústave. To sa zmenilo až po roku 1989. V roku 1975 sa jej narodil syn Vierko, po materskej dovolenke nastúpila ako pedagogička na Učilište v Žarnovici.

 

Ako sa stať riaditeľkou na 10 dní

17. November 1989 Jamila uvítala, aktívne sa na ňom podieľala a mala očakávania spojené so spoločenskou zmenou. Tie zostali ale do veľkej miery nenaplnené.  3.1.1990 Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva nariadilo výmenu osôb v riadiacich funkciách na stredných odborných učilištiach. Táto výmena bola dôsledkom novembra ’89  a prebiehala celoplošne, na viacerých školách na území Slovenska zároveň. Cieľom bolo zvolenie nových, demokraticky zmýšľajúcich riaditeľov.

Jarmila Krátka bola presvedčená, že novozvolený riaditeľ učilišťa v Žarnovici je stále súčasťou komunistickej štruktúry. V pedagogickom zbore má rodinné väzby a podozrievala ho, že si jej žiakmi – drevármi, necháva vyrábať interiér svojho domu bez zaplatenia. 5.2.1990 sa teda rozhodla v liste ministrovi opísať osobu novozvoleného riaditeľa a poukázať na zmanipulované voľby.

Dňa 8. januára 1991 vypísalo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky druhý konkurz na obsadenie pozície riaditeľa Stredného odborného učilišťa v Žarnovici. Konala sa teda druhá voľba, kam sa prihlásila Jarmila aj pôvodný riaditeľ učilišťa. Voľba sa konala v Banskej Bystrici a podľa Jarmilinho opisu sa prihlásilo asi 30 kandidátov. Voľba obsahovala psychotesty, vypracovanie predstavy o vedení školy, kontrolu ňou napísaných učebníc a predloženie životopisu. Predstavu o vedení školy vyhotovila 12. 1. 1991. Jarmila sa v tejto predstave nevyhla ani ostrej kritike predošlého vedenia školy : “Naše dielne v minulosti aj dnes ešte sú zdrojom lacnej pracovnej sily a sleduje sa v nich viac súkromný zámer a prestíž riaditeľov, ako záujem dať deťom odbornú zručnosť”.

Na základe spomínaného výberového konania spomedzi všetkých kandidátov vybrali za riaditeľku práve Jarmilu, ktorá sa dovtedy venovala pedagogickej činnosti. Oficiálne bola menovaná do funkcie riaditeľky Stredného odborného učilišťa v Žarnovici 16. 3. 1992.

Krátko po nástupe do funkcie sa ju však bývalé vedenie školy pokúšalo zdiskreditovať. Vyústilo to do mediálneho očierňovania a štrajku študentov. 25. marca 1992 bolo v denníku Pravda napísané: „Ministerstvo do funkcie riaditeľky vymenovalo Ing. Jarmilu Krátku. Pedagógovia, pracovníci odborného výcviku, vychovávatelia a žiaci učilišťa s tým nesúhlasia, lebo hoci je J. Krátka odborne vzdelaná, najmä žiaci neuznávajú jej metódy výučby a postoj ako pedagóga.”[1]

Jarmila zdôrazňuje, že štrajkujúci študenti boli študentami novootvoreného počítačového odboru a nemohli byť schopní hodnotiť kvalitu jej vyučovacích metód, keďže ich nikdy neučila. Bola obvinená, že chce zrušiť odbor Stolár a výroba stavebnostolárskych výrobkov. V dokumentoch napísaných takmer rok pred štrajkom uviedla, že chce tento odbor urobiť kľúčovým.

Bývalý riaditeľ ďalej vnáša do médií myšlienku, že vtedajší minister Ing. Viliam Oberhauser, Csc. je bývalým spolužiakom Jarmilinho muža. Jarmila nepopiera, že jej muž a vtedajší minister boli spolužiakmi, ale striktne odmieta, že bola Oberhauserom do funkcie dosadená.

Ako následok týchto udalostí jej 26.3.1992 prichádza z Bratislavy list, v ktorom jej Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky ďakuje za vykonanú prácu vo funkcii riaditeľky a do funkcie menuje iného riaditeľa. Z funkcie ju teda po 10 dňoch odvolali.

Jarmila sa bránila. 4.4.1992 poslala list do redakcie denníka Pravda, v ktorom sa pokúšala objasniť svoje stanovisko. 22.4. 1992 písala aj na ministerskú kanceláriu. Odozvu dostávala len zriedka. Bolo len pár ľudí z ministerstva, ktorí s ňou komunikovali ako PhDr.Ing.Vincent Kovačič Csc., riaditeľ kancelárie ministra. Vo svojej mediálnej obhajobe pokračovala aj v roku 1993, kedy v júni písala do redakcií časopisov Nový čas, Slovenský denník, Redakcia Národnej obrody, Žiara. V tomto období, konkrétne 10.6. 1993 písala svoju sťažnosť aj na prezidentskú kanceláriu.

Po odchode a zmierení sa so situáciou si Jarmila začala hľadať nové zamestnanie. Mesiac pracovala na obchodnom oddelení Preglejky, kde dostala neodôvodnenú výpoveď od svojho zamestnávateľa, dobrého priateľa bývalého riaditeľa učilišťa v Žarnovici. Problémy s nájdením práce mal aj Jarmilin muž. Situácia, v ktorej sa s tromi deťmi nachádzali bola teda náročná. Jej muž Jozef začal vidieť možnosť úniku z biedy v podnikaní a založení vlastnej firmy. Bolo to ale mimoriadne náročné, ako Jozef spomína: „Mal som posledných sto korún, s ktorými som išiel zakladať firmu.”  Jarmila si teda urobila účtovnícky kurz, aby mohla vo firme pracovať ako účtovníčka. Okrem účtovníctva vo vlastnej firme sa začala účtovníctvom živiť, neskôr ho vyučovať. Jarmila s radosťou hovorí, že vo svojej firme zamestnáva svojich bývalých žiakov, stolárov z učilišťa v Žarnovici.

Napriek tomu, že nemlčať prinieslo Jarmile viac škody ako úžitku, ani náznakom nepovedala, že by ľutovala svoje konanie. Jarmila vo svojom príbehu možno nevyhrala, ale dala najavo, že krivdu odmieta tolerovať.

 

[1]NIEDERLAND, Miloš. Nechcú novú riaditeľku. In Pravda, 1992, s. 3, 25. 3. 1992. ISSN [chýba, archívny ústrižok]