„Tak som prišla ráno do školy, popri škole transparenty, 500 žiakov nastúpených od vrátnice až po hlavný vstup do školy. – Krátka nechce odbory Stolár, odbory chce zrušiť, je egoistická, má len o seba záujem, nie o školu. – A proste takéto transparenty. A ja tým špalierom. Ja som bola vyvalená no do školy som sa musela dostať, nemala som sa kadiaľ. No a pokriky, vulgárne, hnusné. To bol najstrašnejší úsek môjho života, tých asi 50 metrov pomedzi žiakov, ktorých som ani neučila, ktorých som nepoznala.“
„No a sme mali internát vo Zvolene, kde vlastne aj teraz je. A pred ním je križovatka. A takto popod internát vedie cesta ku kasárňam. A tie vojská išli, to išiel tank za tankom. A na tej križovatke, tam bol vojak, zastavil dopravu a išli len tanky. No a ten protest bol taký, že ten internátny blok bol pozdĺž cesty a na tých autách hore boli také biele kruhy, vyzeralo to ako terče. Takže tie ich kruhy na tých kabínach, pre nás boli ako terče. My sme hádzali do nich všetko. Elektromotory, fľaše, proste všetko sme hádzali. Do nich. A teraz odrazu tank zastal, v tej križovatke otočil hlaveň a takto namieril na internát. A na nás. A my všetci dole pod okná, pod parapety. To bolo strašné, ten pocit mám stále.“
Jarmila Krátka sa narodila 21. júna 1949 vo Bzenici, v rodine mlynára Jozefa Richtárika a gazdinej Anny Richtárikovej. Už v detstve mala nepríjemnú skúsenosť s komunistickým režimom, keďže im zoštátnili mlyn a označovali ich za „kulakov“. Jarmila bola žiačkou ZDŠ v Hliníku nad Hronom, potom navštevovala Spojenú priemyselnú školu chemickú v Banskej Štiavnici. Neskôr vyštudovala na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene – Drevárska fakulta, odbor Mechanická technológia (1968-1973). Tu zažila vzburu študentov proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy, keďže sovietski vojaci boli ubytovaní neďaleko internátov. Tento incident mal neskoršiu dohru a zo školy vtedy vyhodili 60 študentov. Po skončení vysokej školy nastúpila Jarmila do funkcie „vedúcej strediska“ v závode Preglejka Žarnovica. Neskôr nastúpila ako pedagogička na žarnovické Stredné odborné učilište. Po nežnej revolúcii sa stala na krátko aj jeho riaditeľkou. V 90. rokoch spolu s manželom založila firmu, ktorá funguje dodnes.
