Bohuslav Kraus

* 1955

  • „Potom sme išli večer na námestie a Milan Kňažko vystúpil hore, ja som stál dole pod tribúnou. Tí, čo sme boli urastenejší, sme dávali pozor, aby sa tam hore nevytrepal nejaký opilec a nerobil tam niečo. Potom začal čítať prehlásenie, ktoré som deň predtým podpísal. Je zaujímavé, ako funguje ľudský mozog. Vtedy som si uvedomil, že teraz je to už naozaj, že to nie je žiadna hra. Vedel som, aké budú mená na konci toho prehlásenia. A vtedy som si povedal: ‚Tak hop alebo trop, už treba ísť úplne do konca. Do konca a tvrdo.‘ Bolo to zvláštne, dodnes si na to pamätám, aj sa k tomu priznám. Boj a činnosti toho disentu boli také, že boli v určitom uzavretom okruhu ľudí, ktorí človeka podržali, ale na druhej strane sa to nešírilo ďalej. Možno jeho rodina mohla byť postihnutá, už to neboli 50. roky ako môj dedo, babka a celá rodina, ktorá doplatila na tie politické procesy. Vtedy som si uvedomil, že je to verejné, že je to naozaj vážne. Že to už nie je demonštrácia, ktorú môžu rozohnať, pretože sme sa k nej už prihlásili a prihlásilo sa stále viac a viac ľudí. To bol silný okamžik, hrozne silný okamžik, keď odzneli tie body, tie protikomunistické body boli dosť tvrdé okrem iného.“

  • „Neviem presne, myslím, že to bol '86-ty. Bolo to tak, že ja som vtedy pracoval v Dopravoprojekte ako pomerne úspešný architekt. Zrazu mi volá Jano Budaj, že našli Tomáša mŕtveho a že sa nevie, či ho zavraždili. Bolo to horúce leto, našli ho mŕtveho na podnájme na Dolných Honoch. Tomáš už nemal ani mamu, ani otca, ani žiadnych príbuzných a nepustili k nemu ani Jána Budaja, aby ho mohol identifikovať, s tým, že sa identifikovať už nedá. Vraj tam jeho mŕtvola ležala už tri týždne a aj tak vyzerala. Janovi dovolili, aby aspoň zorganizoval pohreb. Volal mi: ‚Bohužiaľ, viem, že si architekt v Dopravoprojekte, ale Tomáš bol náš kamarát. Je to na svojom zvážení, či sa toho chceš zúčastniť, nemusím ti vysvetľovať, kto tam všetko bude,‘ s takým úsmevom. Hovorím ok, tak som išiel na pohreb. Prišiel som na pohreb, bolo nás tam maximum tridsať, z toho desať ľudí z Prahy, zvyšok sme boli z Bratislavy a potom tam bolo asi tak 150 policajtov. V kabátikoch, tváriacich sa, že sú tiež pozostalí, a všade nainštalované kamery, ktoré snímali celý pohreb. Jano mal pred spustením rakvy posledný príhovor. Povedal, že musí odísť, tak pred tým príhovorom odišiel. Potom sa vrátil a hovorí: ‚Musel som [si] ho nechať celý skontrolovať eštebákom, čo stál vzadu. Aj hudbu som musel nechať skontrolovať a potom som musel čítať len to, čo som mal napísané. Lebo povedali, že nás hneď všetkých zoberú, a ja vás nechcem mať na svedomí. Nechcel som, aby na to doplatili nevinní ľudia.‘ Takže to prečítal, posledná skladba znela Born to be wild od Steppenwolf, potom som ju roky nemohol počúvať. A Tomáša sme pochovali, teda to, čo z neho ostalo.“

  • „Mal som trinásť rokov. Bolo viacero zvláštnych udalostí, ale jedna z najdôležitejších – pamätám si, že deň predtým sme pozerali vo Zvolene televízor, ja som tam bol na prázdninách. Babička chodila okolo, my s dedom sme to pozerali, a hovorila: ‚Ja vám říkám, tohle Rusáci takhle nenechají.‘ A my s dedom, že nie, že konečne máme normálny socializmus. A o štvrtej či o piatej ráno ma babička budila so slovami: ‚Ja vám to říkala, Rusáci jsou tady, je válka!‘ No a vyhnali nás von, išli sme kupovať múku, cukor, soľ, atď. Ja som im ušiel, trinásť rokov, puberta. Išiel som na námestie vo Zvolene, prichádzali prvé transportéry, ešte tam neboli, prvé prichádzali práve od Detvy. My sme si ako hipisáci, dlhovlasáci, síce trinásťroční, ľahli alebo sme sa posadli na cestu s tým, aby neprešili. Tak prešli. Prešli, začali strieľať, tak sme sa rozutekali kade-ľahšie. Potom som sa išiel domov naobedovať, však som bol slušne vychovaný, a pochválil som sa týmto zážitkom, ako po nás strieľali. Tak ma zamkli na prvom poschodí rodinného domu, aby som už nemohol druhýkrát utiecť. To bol taký intenzívny zážitok. Lebo som zažil, čo to je sedieť, keď idú oproti obrnené transportéry, vzápätí tanky, a zrazu začne streľba a všetci utekajú štvornožky do prvých kríkov. Z toho som mal veľmi intenzívny zážitok. O politike sa u nás bavilo stále, čiže ja som už ako trinásťročný vedel o politike dosť veľa. V našej rodine sa o tom bavilo v kuse. Aj v Bratislave, mama mala veľmi dobrých priateľov architektov, výtvarníkov, hudobníkov. U nás doma sa poriadali stretnutia, ktorých sme boli so sestrou vždy súčasťou. Počúval som a mal som o tom predstavu. Dokonca mám dojem, že som v '68-om aj Dubčekovi niekde na námestí podal ruku ako malý šrác-puberťák.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 16.02.2020

    (audio)
    délka: 02:27:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

„My, z umeleckého prostredia, sme boli v podstate antikomunisti.“

Bohuslav Kraus pochádza z československej rodiny zo Zvolena, kde sa narodil 26. februára 1955. Po roku 1948, jeho starým rodičom z otcovej strany ktorí pochádzali z Moravy, znárodnili kníhkupectvo. V roku 1958 boli odsúdení na základe vykonštruovaného obvinenia a následne uväznení. Ich zatknutie a návšteva jeho starého otca v ilavskom väzení ovplyvnili postoj pamätníka ku komunistickému režimu na celý jeho život. Keď mal Bohuslav desať rokov, presťahoval sa s matkou do Bratislavy. Letné prázdniny strávil v roku 1968 u starých rodičov vo Zvolene, kde sa 21. augusta spolu s kamarátmi neúspešne pokúsili zastaviť sovietske tanky v meste, sedením pred nimi. V roku 1970 začal navštevovať matematické gymnázium. Patril do skupiny „hippies“ s dlhými vlasmi a pre spory so zástupcom riaditeľa a negatívnym vzťahom k SZM ho po druhom ročníku vylúčili zo školy. Prijali ho na Školu umeleckých remesiel (ŠUP-ku), kde vládla pomerne voľná a tvorivá atmosféra, ktorá ho formovala. Od roku 1974 bol členom umeleckej a básnickej skupiny Degenerated Generation, neskôr premenovanej na Dočasná spoločnosť intenzívneho prežitia, ktorá organizovala výstavy umenia a rôzne podujatia konceptuálneho umenia. V roku 1976 začal študovať na Fakulte architektúry v Bratislave, pokračoval v práci v umeleckých skupinách a podieľal sa na vydávaní zakázanej literatúry. Po ukončení ročnej povinnej vojenskej služby pracoval v Dopravoprojekte. Zúčastnil sa stretnutia takzvaného tajného kostola a nahlas spolupracoval so svojím dlhoročným priateľom Jánom Budajom v Bratislave. V revolučných dňoch po 17. novembri 1989 bol členom vrcholového vedenia VPN, aktívne prispel k rozpusteniu plateného Spolku architektov Slovenska a bol spoluzakladateľom Zväzu architektov Slovenska. Aktívne sa tiež podieľal na výmene akademických funkcionárov na Fakulte architektúry. Bol jedným z kandidátov VPN na prvé slobodné voľby v júni 1990, bol z neho však stiahnutý po nútenej demisii Jána Budaja krátko pred voľbami. Z politiky a VPN odišiel definitívne po zhromaždení v Košiciach v apríli 1991 a následne sa naplno venoval architektúre