„My, z umeleckého prostredia, sme boli v podstate antikomunisti.“
Bohuslav Kraus pochádza z československej rodiny zo Zvolena, kde sa narodil 26. februára 1955. Po roku 1948, jeho starým rodičom z otcovej strany ktorí pochádzali z Moravy, znárodnili kníhkupectvo. V roku 1958 boli odsúdení na základe vykonštruovaného obvinenia a následne uväznení. Ich zatknutie a návšteva jeho starého otca v ilavskom väzení ovplyvnili postoj pamätníka ku komunistickému režimu na celý jeho život. Keď mal Bohuslav desať rokov, presťahoval sa s matkou do Bratislavy. Letné prázdniny strávil v roku 1968 u starých rodičov vo Zvolene, kde sa 21. augusta spolu s kamarátmi neúspešne pokúsili zastaviť sovietske tanky v meste, sedením pred nimi. V roku 1970 začal navštevovať matematické gymnázium. Patril do skupiny „hippies“ s dlhými vlasmi a pre spory so zástupcom riaditeľa a negatívnym vzťahom k SZM ho po druhom ročníku vylúčili zo školy. Prijali ho na Školu umeleckých remesiel (ŠUP-ku), kde vládla pomerne voľná a tvorivá atmosféra, ktorá ho formovala. Od roku 1974 bol členom umeleckej a básnickej skupiny Degenerated Generation, neskôr premenovanej na Dočasná spoločnosť intenzívneho prežitia, ktorá organizovala výstavy umenia a rôzne podujatia konceptuálneho umenia. V roku 1976 začal študovať na Fakulte architektúry v Bratislave, pokračoval v práci v umeleckých skupinách a podieľal sa na vydávaní zakázanej literatúry. Po ukončení ročnej povinnej vojenskej služby pracoval v Dopravoprojekte. Zúčastnil sa stretnutia takzvaného tajného kostola a nahlas spolupracoval so svojím dlhoročným priateľom Jánom Budajom v Bratislave. V revolučných dňoch po 17. novembri 1989 bol členom vrcholového vedenia VPN, aktívne prispel k rozpusteniu plateného Spolku architektov Slovenska a bol spoluzakladateľom Zväzu architektov Slovenska. Aktívne sa tiež podieľal na výmene akademických funkcionárov na Fakulte architektúry. Bol jedným z kandidátov VPN na prvé slobodné voľby v júni 1990, bol z neho však stiahnutý po nútenej demisii Jána Budaja krátko pred voľbami. Z politiky a VPN odišiel definitívne po zhromaždení v Košiciach v apríli 1991 a následne sa naplno venoval architektúre