Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
My sme mali vplyv na Nežnú revolúciu
narodil sa 8. decembra 1914 v Detve v roľníckej rodine
študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr v Kláštore pod Znievom
vzdelanie zavŕšil v roku 1940 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v odboroch slavistika, dejiny a sociológia
od roku 1938 pracoval v Slovenskej lige v Bratislave
v rokoch 1940 až 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače, pôsobil vo funkcii vedúceho kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte HSĽS
zapojil sa do SNP, stal sa redaktorom časopisov Bojovník a Národné noviny
prispel k volebnému víťazstvu Demokratickej strany nad komunistami v roku 1946
do roku 1947 pracoval ako tajomník povereníka SNR pre výživu a zásobovanie
v roku 1947 bol zatknutý a viac ako rok vyšetrovaný
na Silvestra 1949 emigroval do Rakúska, v neprítomnosti bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody
v rokoch 1951 až 1980 pôsobil v Rádiu Slobodná Európa
pracoval ako šéfredaktor exilového časopisu Horizont, stal sa predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a poprednou osobnosťou Svetového kongresu Slovákov
v roku 1989 sa vrátil do vlasti, kde sa po vzniku samostatnej Slovenskej republiky stal poradcom prezidenta Michala Kováča
za svoju bohatú organizačnú a publikačnú činnosť bol viackrát ocenený doma i v zahraničí
Narodil sa 8. decembra 1914 v Detve v roľníckej rodine. Keďže otec musel krátko predtým narukovať a odísť na bojiská 1. svetovej vojny, vyrastal len s matkou a starými rodičmi. Základné vzdelanie získal v miestnej lazníckej škole, kam musel dochádzať peši štyri až päť kilometrov. „Viete a v zime to nebolo ľahké, snehu bolo koľkokrát po kolená, zima bývala. Matka, pamätám sa, mi každý deň piekla taký smotanový koláč, ktorý bol teplý. Ten som si dal na prsia a ten ma hrial, kým som prišiel.“ Po získaní vysvedčenia v detvianskej ľudovej škole pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr v Kláštore pod Znievom, kde v roku 1935 aj zmaturoval. Svoje vzdelanie zavŕšil na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v odboroch slavistika, dejiny a sociológia. To sa však už písal rok 1940, v Európe zúrila vojna a Slovensko sa stalo samostatným štátom v čele s vládnucou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Imrich bol už počas vysokoškolských štúdií veľmi aktívnym lídrom katolíckych študentov a zúčastňoval sa na činnosti viacerých katolíckych spolkov, bol tajomníkom a neskôr podpredsedom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva. Od roku 1938 väčšinu svojich aktivít venoval Slovenskej lige v Bratislave, najskôr ako literárny tajomník a redaktor. Naplno tak mohol rozvíjať svoj blízky vzťah k literárnej tvorbe, prispieval do študentských časopisov, publikoval vlastnú poéziu. Imrich sa však aktívne zapojil aj do štruktúr vtedajšieho slovenského štátu. V rokoch 1940 až 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače, pričom v tejto úlohe zásadne prispieval k šíreniu propagandy ľudáckeho režimu. V roku 1943 pôsobil dokonca vo funkcii vedúceho kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte HSĽS. Po odchode z pozície šéfa slovenskej tlače sa vrátil do Slovenskej ligy ako jej generálny tajomník. Medzitým prišlo k veľkej zmene aj v jeho osobnom živote - oženil sa s priateľkou, ktorá pochádzala z Ostravy, patriacej v tom čase do Protektorátu Čechy a Morava. „Ja som sa stretal s touto Vaňousovou, mojou Máňou... vyštudovala na obchodnej akadémii v Olomouci a dostala dobré zamestnanie v obchodnej komore v Moravskej Ostrave, a tak sme sa v roku dva tri razy stretli. Ja som si vymohol pohraničnú priepustku. To bolo možné vtedy na základe politickej intervencie, že nie som nebezpečný režimu atď., a že nebudem robiť nejakú takú činnosť, keď prekročím hranice. Tak som dostal priepustku, to bolo vždy tak na desať, štrnásť dní.“
Vo funkcii generálneho tajomníka zabezpečoval v roku 1944 evakuáciu Slovenskej ligy do Mošoviec, aby uchránil jej archív a pracovníkov pred hrozbami blížiacich sa bojov. Bratislava v tomto čase prestala byť bezpečným miestom, čo pocítil na vlastnej koži:
„Neďaleko Slovenskej ligy, ja som išiel akurát z úradu, alebo z domu, to bolo ráno, v ranných hodinách a vyšiel som na ulicu a tam zhodili bombu. Tak tá bomba ma úplne hodila na ulicu, na to sa pamätám veľmi dobre, že som bol úplne omráčený.“ Koniec augusta situáciu na Slovensku ešte zdramatizoval – vypuklo Slovenské národné povstanie. V reakcii na mobilizačnú vyhlášku narukoval do Banskej Bystrice, kde sa stal redaktorom časopisu Bojovník, neskôr i Národných novín.
Po skončení 2. svetovej vojny sa výrazne zapojil do činnosti Demokratickej strany. Snaha o založenie novej kresťansko-demokratickej republikánskej strany narazila v nových pomeroch riadenej demokracie v Československu na odpor, svojim talentom však zásadne prispel k volebnému víťazstvu DS nad komunistami v roku 1946. Následne až do jesene 1947 pracoval ako tajomník povereníka SNR pre výživu a zásobovanie Kornela Filu.
V roku 1947 síce postihli republiku priam katastrofálne suchá, na politickej scéne sa ale schyľovalo k búrke. Politický útok komunistov smerujúci k oslabeniu pozícií DS dopadol v závere roka aj na Imricha, ktorého spolu s ďalšími predstaviteľmi strany zatkli, uväznili a rok v Bratislave vyšetrovali. „Vyšetrovanie vo väzení spočívalo väčšinou v tom, že nám dávali otázky a my sme na tie otázky museli odpovedať.“ Nevyhli sa mu však ani násilné metódy vypočúvania. Prišiel o všetky zuby, brutálni vyšetrovatelia mu spôsobili vážne krvácanie, odtrhli obličku... Práve vo väzení dospel k rozhodnutiu opustiť svoju vlasť. „Nevidel som iné východisko ako útek, nechcel som čakať na nový žalár, alebo dokonca popravu.“ Imricha z väzby prepustili, no očakával ho súdny proces. „Nevedel som ani, kde bývala žena. Presťahovali, z bytu [ju] vyhodili, potom ju dali bývať niekde inde... Tak som mal velikánsky problém, pretože ma vyhodili z dverí na väznici krajského súdu a povedali: ,Tak teraz choď! Choď k tvojej rodine a staraj sa.ʻ A ja som nevedel, kde mám ísť. Tak som išiel so slzami v očiach.“
Imrich vedel, že musí opustiť Československo. S pomocou komunistického prevádzača emigroval na Silvestra 1949 do Rakúska, hranicu prekročil pri Kittsee. Až neskôr sa dozvedel, že mu v neprítomnosti vymerali trest 15 rokov odňatia slobody. „My sme išli na hranice, mali sme toho sprievodcu z komunistickej strany. Toho poznal Mikula, to bol jeho spolužiak, alebo nejaký osobný priateľ. Tomuto za tento prechod zaplatil, dostal tristotisíc korún... Ja so išiel na Silvestra, pretože som predpokladal, že na Silvestra sa zabávajú aj komunisti, aj tí, čo sú na hraniciach, tak to bude ľahšie prejsť. A toto nám veľmi pomohlo.“ Imrichova manželka však ostala v Československu, čo v konečnom dôsledku spečatilo osud ich vzťahu. „Ilegálne utekať za hranice s malým deckom, to nebola jednoduchá vec.“ Veľmi dobrodružná bola aj samotná cesta od hraníc do Viedne, ležiacej v sovietskej okupačnej zóne – v sovietskom vojenskom autobuse. Vďaka pomoci svojich známych sa mu podarilo po krátkom čase odísť do Američanmi ovládaného Linza, kde niekoľko týždňov pobudol v utečeneckom tábore a následne do Salzburgu. Nadviazal spoluprácu s Jozefom Vicenom pri vysielaní protikomunistickej Bielej légie z Rakúska, ale aj s Hlasom Ameriky vo Washingtone a s BBC v Londýne. Vďaka kontaktom s bývalým československým veľvyslancom v Paríži Štefanom Osuským sa mohol už v roku 1950 každý týždeň v Mníchove zúčastňovať príprav vysielania Rádia Slobodná Európa (Radio Free Europe, RFE). O krátky čas, 1. mája 1951, sa za prítomnosti predsedu Výboru pre slobodnú Európu Charlesa D. Jacksona prvý raz v éteri ozvalo: „Volá hlas slobodného Československa, rozhlasová stanica Slobodná Európa“. Začalo sa vysielanie tohto legendárneho média. V Mníchove Imrich spolupracoval s významnými osobnosťami ako Ferdinand Peroutka a Pavel Tigrid, niekoľko desaťročí viedol kultúrnu časť vysielania rádia, pričom vystupoval pod pseudonymom Anton Prokop. „Vysielanie malo zastúpených Čechov, Slovákov, ale aj podľa politických strán...bolo poľnohospodárske vysielanie, vysielanie ženské, vysielanie pre mládež, podľa takýchto aspektov sme organizovali našu prácu.“ Vedenie RFE dbalo na dodržiavanie demokratických zásad pri informovaní o situácii za Železnou oponou, cenzúra do ich práce výraznejšie zasahovala iba z bezpečnostných dôvodov. „My sme mohli voľne písať... To nebola nejaká prísna kontrola. Toto musíš a toto nesmieš.“ Vo svojej práci pre Rádio Slobodná Európa pokračoval až do odchodu na dôchodok v roku 1980.
Imrich bol však všestrannou, literárne veľmi plodnou osobnosťou slovenskej emigrácie. Od roku 1972 bol šéfredaktorom exilového časopisu Horizont, ktorý viedol dvadsať rokov, spolupracoval s časopismi Most a Rozhľady. Stal sa predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, po vzniku Svetového kongresu Slovákov sa aktívne zapojil aj do jeho činnosti, neskôr aj vo funkcii výkonného podpredsedu. „Zahrňovala všetkých Slovákov v celom svete, aj v južnej Amerike, aj v Ázii, aj v Európe. Tie spolky boli veľmi bohaté. Aj činnosťou, aj peniazmi.“ Popritom sa venoval politickej lyrike a publicistike a rozsiahlej prekladateľskej tvorbe z maďarskej, poľskej, ruskej i nemeckej poézie, ktorú zhromaždil v knihe Podaj nám ruku, Európa. Vo viacerých dielach sa zameral na problematiku dejín Slovákov (napr. Viera a vzdor v slovenských dejinách, Úteky z tiesne spodtitulom V tôni dvoch totalít). Výpočet jeho publikačnej činnosti je naozaj impozantný.
Po páde komunistického režimu nezaváhal a ešte v roku 1989 sa vrátil do vlasti, kde sa zapojil do slovenského kultúrneho i politického života. V rokoch 1992 až 1995 bol členom predsedníctva Matice slovenskej, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pracoval akoexterný poradca prezidenta Michala Kováča. Za svoju bohatú organizačnú a publikačnú činnosť bol viackrát ocenený doma i v zahraničí.
Doplňujúce zdroje:
Róbert Hatala: Obdivuhodná jednota života a diela (1994)
osobnosti.sk
pluska.sk
slovenskezahranicie.sk
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia
Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Martina Fiamova)