Imrich Kružliak

„Keď som sa vrátil z väzenia, tak bola taká situácia, že som nevedel, kde som. Lebo nevedel som ani, kde bývala žena. Presťahovali, z bytu [ju] vyhodili, potom ju dali bývať niekde inde. Ja som si o Bratislave ani nevedel urobiť predstavu. Viete, keď mi povedali nejaká Lužianska ulica alebo taká ulica, že kde to je. Tak som mal velikánsky problém, pretože ma vyhodili z dverí na väznici krajského súdu a povedali: ,Tak teraz choď! Choď k tvojej rodine a staraj sa.ʻ A ja som nevedel, kde mám ísť. Tak som išiel so slzami v očiach. Napadlo ma, že som poznal Jána Moru. Ján Mora bol poslancom Demokratickej strany, ale predtým bol tak náchylný ku komunistom, viete, také sympatie. Tak som šiel tam a on nebol doma, tak ma prijala jeho žena. Mladý človek, ja som sa bál všetkého. Viete, na slobode, v cudzom dome, tak čo mám robiť? Čakali sme najprv, kým sa vráti manžel, potom manžel sa večer vrátil, tak bol udivený, pretože vtedy sa nesmeli dávať ani takéto rozhovory, informácie. To sa stalo a to sa stalo. Všetko bolo odpočúvané. A ľudia mali strach, odrazu sa do slovenského alebo verejného života nasťahoval strach. Ľudia sa báli aj osobných priateľov. Pretože osobné udanie stačilo, aby ho zatkli.“

„Jednak mi pomáhal jeden komunista, viete, všade sa našli ľudia, ktorí za peniaze... Geld regiert die Welt, peniaz vládne svetom. Ja som mal jedného kamaráta, doktora Jána Mikulu. Ten bol predsedom združenia slovenských živnostníkov, niečo takého, tak to bola vysoká funkcia, viete, verejná. Bol dobre platený a okrem toho mal obchod s tovarmi ako je káva, čokoláda, koloniálny tovar. No tak ten mal peňazí, koľko chcel. My sme išli na hranice, mali sme toho sprievodcu z komunistickej strany. Toho poznal Mikula, to bol jeho spolužiak, alebo nejaký osobný priateľ. Tomuto za tento prechod zaplatil, dostal tristotisíc korún. To znamená, že tie peniaze mohol mať, ja som ich nemal. Potom som mu to splatil, až keď som bol zamestnaný v Slobodnej Európe, pretože on sa potom tiež dostal za hranice, on emigroval do Kanady a tam robil ďalej obchody. My sme boli spolu dvaja, aj to sme pri ceste do Viedne išli sovietskym autobusom. Viete, to bol cestovný vojenský autobus, to bolo normálne. Aj tí vojaci, rozprávalo sa vtedy ešte trochu rusky, tak som sa vedel dorozumieť. Ešte nám dávali aj tí sprievodcovia rady, že keď prídeme do Rakúska ako sa máme chovať, čo máme robiť a to bolo celkom ľudsky a slušne. To bolo to najťažšie, dostať sa z hraníc preč. Ja so išiel na Silvestra, pretože som predpokladal, že na Silvestra sa zabávajú aj komunisti, aj tí, čo sú na hraniciach, tak to bude ľahšie prejsť. A toto nám veľmi pomohlo. Dostali sme sa do Viedne a vo Viedni už moja manželka mala známu spolužiačku, ktorá bola vydatá za Groh. G R O H, Groh, to bol obchod so železiarskym tovarom. Viete, všetko predávali do domácnosti a tak ďalej. Tak sme sa dostali do Viedne a tam som sa stretol s týmto Grohom, ten mi hneď našiel na deň alebo dva ubytovanie. Deň alebo dva sme bývali uňho na byte. Potom hovorí: ,To nemôžeme byť, pretože musíme vás prihlásiť u policajtov.ʻ Tak potom nás prihlásili policajti, tak sme odišli. To bolo všetko pod kontrolou, kde budeme bývať a tak ďalej. My sme sa chceli dostať do Salzburgu, z ruskej zóny čo najďalej. Takto sme sa dostali do Salzburgu, aj to keď sme išli, tak on sedel na jednej strane vagónu a ja som sedel na druhej strane, aby sme na seba videli, ale aby sme neboli spolu. Lebo to bola prísna kontrola.“