Tak sme išli na Devínsku Novú Ves. A ani neviem, ako sme sa ocitli pri Bratislavských automobilových závodoch, terajší Volkswagen, na vrátnicu. Si hovoríme, že aj tu sú ľudia. To bolo večer okolo desiatej. Vybehli sme z auta a začali lepiť na bránu BAZ plagáty. Vybehol za nami vrátnik, to sme už tušilii, že asi bude zle, že si nás všimol. Polepili sme, čo sa dalo a rýchlo sme naskákali do auta, že schováme sa niekde v Devínskej, že budeme zatiaľ lepiť a že v Devínskej medzi domami nás nenájdu. Ale pomerne rýchlo nás našla hliadka. Zastavili nás a začali riešiť, že čo to máme. To som si hovoril, že ak toto nedopadne dobre, tak som definitívne skončil so školou. Samozrejme, pobrali nám letáky, spísali si občianske... ale viem, že tí policajti nám tak skôr dohovárali: „Chalani, neblbnite, toto je na chvíľku, zbytočne si komplikujete život.“ Ale nezobrali nás na políciu, alebo nebodaj že by nás zbili alebo niečo. Len si pozapisovali, zobrali letáky a spravili záznam. Skôr nám dohovárali, aby sme nemali problémy. Neboli to takí tí agresívni policajti.
Vo mne to nakoniec, ako som spomínal toho Slánskeho a tieto knihy, vo mne to naštartovalo po čase opačný efekt. Začalo to ešte na strednej škole. Neviem, z akého dôvodu sa to preklopilo. Začal som pociťovať veľmi silný odpor k socializmu. Čokoľvek som počul v spojení so socializmom, tak som začínal mať opačný efekt. Na výške sa mi dokonca podarilo vyhnúť SZM. Viem, že za mnou chodil človek, ktorý tam bol predseda SZM. Opakovane za mnou chodil. Všetci už prešli do SZM. Ja som vždy povedal, že mám nejaký krúžok alebo nejakú aktivitu. Nakoniec sa mi to podarilo. Prišla revolúcia a už mi s tým dal pokoj.
Pamätám si, že sa vtedy veľmi intenzívne riešilo, že ktoré rodiny si čo zoberú navyše, čo sa dá predať v Chorvátsku, v bývalej Juhoslávii, a získať nejaké peniaze, za ktoré sa dá niečo iné kúpiť a priniesť. Ty zoberieš to, ty zoberieš to. Tam sa dá predať nafukovačka alebo nejaký iný nedostatkový tovar v tom čase v Juhoslávii. To sa odtiaľto niesĺo a tam sa to predávalo. Toto si pamätám, že to mamini kolegovia riešili, kto čo zoberie, ako sa to prenesie a čo sa napíše do toho vyhlásenia. Niečo sme mali, čo tam nebolo zapísané, práve kvôli tomu, aby sa to dalo predať. Viem, že vtedy nás mama upozorňovala, aby sme to neriešili. Keby sa nás na to pýtali, tak že nevieme.
Mama dostala byt. Prvá cesta z autobusovej stanice, kde nás priviezol autobus od babky z Vrábľov, bola do Dúbravky. Za Patrónkou vtedy končil svet. Potom sme išli cez nejaké polia, nejakými úzkymi cestičkami a prišli sme na nejaké strašne rozostavené sídlisko. V tom čase sa začala budovať Dúbravka. Keď som nastupoval do školy ako prvák, tak to bola novootvorená škola. Pamätám si, že bola vyzdobená budovateľskými hviezdami a vecami. To mi veľmi silne zostalo v pamäti. Pamätám si, že sme tam mali Izbu revolučných tradícii. Na to nikdy nezabudnem. Tam sme sa povinne chodili pozerať snáď každý mesiac. Už sme poznali každú vlajku, každý ten popis, každú fotku, ale stále to malo nejakú zvláštnu príchuť, lebo táto doba oslobodzovania bola silne démonizovaná.
V roku 1982, keď zomrel Brežnev, sme boli na strednej škole prváci. Naša škola bola pomerne dobre vybavená. To bola elektrotechnická priemyslovka. V každej triede mali televízory. Bol tam vnútorný televízny okruh a tak ďalej. Keď on zomrel, tak celodenný program bolo sledovanie pohrebu Brežneva. A strašne nám to dobre padlo, že sme celý deň pozerali. A tam to niekde začalo. Celý deň sme museli pozerať. Zaujímavé bolo, že učitelia to odmietali. Zmizli niekam preč, alebo maximálne si robili svoje a nepozerali to. Tá okázalosť, smiešnosť a strojenosť. Ako cirkus mi to pripadalo, lebo sa to nespájalo s našou históriou. Potom za rok zomrel ďalší a pamätám si, že sme hovorili, že by mohli pravidelne po roku zomierať, lebo vždy sme mali deň voľna. Lebo sme povinne museli celodenne pozerať televízne prenosy z týchto pohrebov.
To čo si veľmi pamätám, bola taká ta agitka. Čo nikdy predtým nebolo. Plagáty jednotlivých politických strána a to čo vlastne každý sľuboval. Ako sa to všetko rýchlo zmení. Pamätám si diskusie s mojím ujom, čo bol aj v komunistickej strane, aj pracoval na východe, kde ma presviedčal, že keď sa aj niečo zmení, bude to dlho trvať. Nechcel som tomu veriť. Veď tí ľudia z tých plagátov vedia, čo hovoria. Som bol presvedčený, že do pol roka, maximálne rok a všetko sa zmení. Človek z tej agitky nadobudol pocit, že asi tí ľudia vedia, čo robia. Aj pri tých okrúhlych stoloch. Tí ľudia rozprávali niečo, čo malo hlavu i pätu poväčšine. Dneska už by sme to rozlíšili, v tom čase sme to nevedeli porovnať. Sme si vraveli, že to bude super. Tie voľby sa odvolia a ide sa do tej šťastnej budúcnosti, ako nám to sľubovali komunisti.
Peter Kubička sa narodil v Zlatých Moravciach v roku 1968. Otec Tibor Kubička, známy futbalista, zomrel, keď mal Peter dva roky. Matka dostala prácu v Bratislave. Peter vyrastal v novovybudovanej Dúbravke. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku. Vo veku 13 rokov začal chodiť na plaveckého klubu, kde sa stretol s potápačmi. Tí sa zúčastňovali pri vyberaní lietadla, ktoré havarovalo na Zlatých pieskoch. Keď dosiahol vek 15 rokov vstúpil do klubu potápačov, ktorý patril pod Zväzarm. Režim tento branný šport veľmi nepodporoval. Mali problém s výstrojom aj cestovaním, lebo mohli ľahko emigrovať. Keď sa to vedúcemu podarilo, klub sa pomaly rozpadol. Peter pokračoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Polícia ho chytila, keď v novembri 1989 roznášal revolučné letáky. Skončilo to dohovorom. Po revolúcii začal podnikať a v roku 1996 si založil potápačskú školu. Začal organizovať potápačské akcie, prednášky i expedície do zahraničia. V roku 2002 si založil vlastnú značku Kubi. Od roku 2004 sa venuje výuke technického potápania pre potápačov a inštruktorov a je členom Slovenskej speleologickej spoločnosti.
