Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Kunzo (* 1954)

• narodil sa 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove, ako jedno z piatich detí

• otec Jozef Kunzo a matka Žofia, za slobodna Šofránková

• ako šestnásťročný prestúpil do Rudňan, neskôr do Spišskej Novej Vsi

• v rokoch 1972 pôsobil v dorasteneckej reprezentácii

• od roku 1973 pôsobil v tíme Dukla Banská Bystrica

• od roku 1977 sa stal súčasťou reprezentácie Československa a neskôr tiež súčasť olympijského výberu (1977)

• s reprezentáciou Československa získal zlatú medailu na Olympiáde v Moskve (1980)

• aktívne hral do roku 2004

• neskôr bol trénerom dorastu za Lokomotívu Košice

„Aj v hokeji som bol dosť dobrý, takže som jedným časom rozmýšľal, či mám hokej hrať alebo futbal, ale dal som sa na futbal a myslím si, že som dobre urobil.”

Niekedy nie je naša budúcnosť či životná cesta celkom jasná, ale stačí urobiť rozhodnutie, jediné správne rozhodnutie, ktoré nám ukáže, kadiaľ ísť. František sa rozhodne vydal správnou cestou, tou futbalovou, na ktorej vďaka tvrdej práci a veľkému talentu dosiahol úspech.

Najbližší a spomienky na detstvo

František Kunzo, bývalý slovenský futbalista a olympijský víťaz, sa narodil 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove ako jedno z piatich detí do rodiny miestneho baníka. Rodiny oboch rodičov pochádzali zo Spiša, kde to rozhodne v minulosti nebolo ľahké. Či už to bolo obdobie za Rakúsko-Uhorska alebo prvej či druhej svetovej vojny, náročné životné podmienky ich neraz pritlačili k múru. Vďaka tomu, že starí rodičia Šofránkovci mali vlastné polia a vedeli gazdovať, sa rodine podarilo prečkať aj tieto ťažké etapy života. Nebolo výnimkou, že v časoch vojny museli hostiť vojakov jednej či druhej strany.

Keďže sa futbalu venoval aj pamätníkov otec, bolo len otázkou času, kedy jeho samotného a bratov tento šport zaujme tiež. Už ako veľmi malý chlapec podával pri futbale otcovi lopty a každú nedeľu sa zúčastňoval jeho zápasov ako divák. Šlo síce len o miestnu, šiestu ligu, no František nevedel od hry oči odtrhnúť. Neskôr on aj jeho súrodenci nerobili celé leto nič iné, len hrali futbal. Darilo sa im aj v hokeji, ale fakt, že otecko bol futbalista, mal na chlapcov veľký vplyv. Inak to nebolo, ani keď František začal navštevovať základnú školu v rodnom Spišskom Hrušove. V pamäti mu utkvel učiteľ telesnej výchovy, Ferko Veselý, ktorý mu vo futbale pomáhal, a aj vďaka nemu sa odohrávali miestne zápasy minimálne raz za týždeň. „Ja som bol priemerný žiak… ja som sa nepotreboval doma učiť veľmi.“ Veselé spomienky sa mu viažu aj s pionierskym obdobím, počas ktorého nezažil nič zlé. Naopak, spomína si na časté vychádzky do prírody a pesničky, ktoré si tam spievali s učiteľkou. Rovnako sa zúčastňoval každoročných zemiakových brigád, ktoré vtedy bral skôr ako možnosť uliať sa zo školy. Futbal sa pre mladého chlapca stával čoraz dôležitejším. Otec dokonca kúpil domov televízor len preto, aby on a jeho bratia mohli sledovať futbalové zápasy, ktoré tak milovali. Keďže boli jednými z prvých, ktorí v dedine vlastnili televízor, nebolo nič výnimočné, keď sa u nich stretla polovica dediny. Františkovo pôsobenie vo futbale nabralo váhu až na strednej škole, na odbornej strojníckej škole v jeho rodisku, kde si vybral odbor automechanika. Išlo o trojročnú školu, ktorú práve kvôli futbalu a dôležitému prestupu skončil úspešne v roku 1972, už v Rudňanoch.

Pestrá kariéra futbalistu

František začínal s futbalom doma, v Spišskom Hrušove, kde odohral množstvo zápasov za žiakov, neskôr hral rok za dorast, avšak keď sa chcel ďalej zlepšovať, prestup bol nevyhnutný. V Rudňanoch, kde sa aktuálne odohrávali krajské majstrovstvá, ho privítali s otvorenou náručou. Aj keď mal len šestnásť rokov, dostal výnimku a mohol už hrať za mužov. „Boli tam lepší hráči a samozrejme, že aj mne sa lepšie hralo.“ Keďže to bola nižšia liga, futbalové zápasy sa odohrávali len na území východného Slovenska. Napriek tomu mu prestup určite pomohol. V Rudňanoch si ho totiž všimli tréneri a zakrátko sa ocitol v tretej lige, v družstve Spišskej Novej Vsi. Futbalové prostredie i podmienky boli zrazu výrazne lepšie. Tréningov bolo viac, dokonca viacfázových, rovnako sa stretol s lepšou, prepracovanejšou technikou. Pamätník bol pravým útočníkom a zápasy sa odohrávali už v rámci celého Slovenska. Snáď najťažším súperom v tom čase bol tím na Kysuciach, ktorý hral tvrdý a nátlakový futbal. František hral aj v dorasteneckej reprezentácii, do ktorej sa dostal vďaka pozornosti trénera Kováčika v roku 1972. V oboch tímoch pôsobil do roku 1973, kým neprišiel povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu. Čo sa týka dorasteneckej reprezentácie, po úspešnom zdolaní prípravných zápasov sa družstvo dostalo až na turnaj v Taliansku. Spočiatku s Rumunmi remizovali, ale s talianskym tímom už prehrali. Ďalej teda nepokračovali, no aj napriek tomu to bol rozhodne veľký úspech našich dorastencov.

Výraznejšie zmeny nastali v roku 1973 kvôli povinnej vojenskej službe. František sa ako československý reprezentant po stretnutí futbalistov v Tachove dostal do tímu Dukla Banská Bystrica. Ocitol sa v nevýraznom vojenskom stredisku, kde sa každé ráno síce začínalo rozcvičkou a výukou o zákopoch či lekciou strieľania zo samopalov, no vojaci sa zväčša venovali futbalu. Okrem iného pre pamätníka išlo znovu o veľký posun v kariére. Futbal bol náročnejší ako predtým a tiež išlo už o vyššiu, druhú ligu. Tentokrát pôsobil v zálohe, čo bolo rozhodne atraktívnejšie, keďže mohol byť viac pri lopte, čo znamenalo aj viac možností. Po roku prišla zmluva, a tak František v Dukle Banská Bystrica pôsobil oficiálne od roku 1974 až do zimy 1982. Tím sa do prvej československej ligy dostal až na štvrtý pokus, a to v roku 1977. Medzi ligami už nebol veľký rozdiel a rovnako to platilo aj pre družstvá, s ktorými sa stretávali v zápasoch. František bol evidovaný ako vrcholový športovec Dukly Banská Bystrica, a tak nemal žiadne iné oficiálne zamestnanie. Časy normalizácie Františkovi priniesli aj šancu stať sa súčasťou dvadsaťjednotky, teda reprezentácie Československa, a tiež súčasťou olympijského výberu.

Od olympiády až po súčasnosť

František sa v roku 1977 stal jedným z futbalistov olympijského výberu. Zväčša išlo o dobrú partiu hráčov, ale rovnako často dochádzalo k ich obmene. Ferovi sa však podarilo zotrvať v tíme až do rozpustenia výberu. V januári 1979 sa začali prípravné zápasy, kde sa stretli s Brazíliou, Mexikom či Nemeckom. V Brazílii sa odohralo za dva týždne sedem zápasov s ligovými družstvami, pričom v Mexiku išlo o niečo podobné, až na to, že tam boli len týždeň. Dostať sa na olympiádu bolo aj určitým šťastím, keďže krátko predtým mal František zlomené prsty na nohe, čo zapríčinilo mesačnú pauzu od futbalu a tréningov.

Olympiáda v roku 1980 sa začala príletom družstva do Moskvy, avšak odtiaľ nasledoval presun do vtedajšieho Leningradu, kde hrala práve ich skupina. Fero si spomína, že mesto sa mu veľmi páčilo, a dokonca bol príjemne prekvapený z prístupu miestnych, hoci boli neustále strážení, aby sa im nič nestalo. Bral to ako bezpečnostnú nutnosť, najmä pri presunoch na štadión. Stretli sa s družstvami Kolumbie, Kuvajtu či Nigérie. Zápas s Nigériou mu ostal výrazne zapísaný v pamäti, keďže išlo o dvojmetrových chlapov, ktorí často vchádzali do súbojov. „Oni boli nepríjemní, ti Nigérijčania. Oni išli akoby o život.“ Práve počas tohto zápasu sa František a jeden z Nigérijčanov ocitli na dopingovom teste, keďže boli z tých lepších hráčov, ktorých často takýmto spôsobom overovali. Po výhrach a remízach sa prebojovali do štvrťfinále, ktoré sa ešte stále odohrávalo v Leningrade, a v ktorom s Kubou vyhrali 3:0. Na semifinále sa už tím presunul do samotnej Moskvy, kde sa stretli s obávanou Juhosláviou, avšak aj tú zdolali 2:0. „Zlato je zlato, striebro je striebro, tak sme všetko pre to robili, aby sme ten zápas vyhrali.“ Hoci už vedeli, že bez medaily domov neodídu, túžba po zlate bola veľmi silná. Vo finálovom zápase, v ktorom sa stretli s NDR, nakoniec vyhrali tesne 1:0. Gól padol v druhom polčase a zvyšok sa im podarilo ubrániť. Futbalisti po oznámení výhry utekali k trénerovi a kričali: „Tréner není člověk, je Bůh!“ Následne všetci oslavovali až do rána. Návrat domov bol veľmi príjemný. V Prahe ich čakali zástupcovia vlády, ktorí ich vítali s veľkou úctou. Pamätník sa zúčastnil aj banketu, kvôli ktorému neskôr nestihol lietadlo do Banskej Bystrice. Podobne nasledovali prejavy obdivu na každom štadióne, na ktorom sa neskôr ocitol.

Po ukončení pôsobenia v Dukle v roku 1982, dá sa povedať z trucu, sa František ocitol na rok znovu v družstve Spišskej Novej Vsi. Nebol to jeho cieľ, avšak po neúspešnom prestupe do tímu Sparta Praha bol sklamaný a nechcel už viac v Dukle zotrvať. V roku 1983 prestúpil opäť, avšak už do lepšieho družstva Košice Lokomotíva. Hral za nich štyri roky, ale po prepade do druhej ligy musel František znovu zmeniť pôsobisko. Odišiel do Rakúska, keď Pragosport odsúhlasil žiadosť Hainburgu o jeho vstup. Hral už síce nižšie súťaže, ale podmienky boli viac než dobré. V Bratislave mal prenajatý byt a do Rakúska dochádzal každý deň na tréning či zápas. Fungoval tak dva roky, avšak po zistení, že Lokomotíva sa prepadla do tretej ligy, sa na nejaký čas vrátil naspäť, kým sa nedostali vyššie. Potom si znovu zvolil Rakúsko. František sa síce o politiku nezaujímal, ale Nežná revolúcia mu samozrejme neunikla. Vtedy sa nachádzal v Rakúsku a spomína si, ako práve v tom čase všetci tréneri chodili tankovať benzín či kupovať lacné cigarety do Bratislavy. Zhromaždení na námestiach sa však nezúčastňoval. Rozdelenia Československa síce vo veľkom nekomentoval, ale rozhodne nebol za.

František sa aktívnej hre venoval do svoje päťdesiatky, teda do roku 2004, pričom kariéru ukončil v družstve šiestej ligy v Maďarsku. Neskôr sa našiel v role trénera dorastu za Košice Lokomotíva, kde sa tiež venoval úprave ihriska a futbalovému dohľadu nad dvomi synmi, Františkom mladším a Radoslavom. Následne sa presťahoval na Spiš, čím definitívne ukončil svoje pôsobenie vo futbale. Na záver životného príbehu úspešného futbalistu František dodáva svoje krédo, ktoré znie: „Poctivou prácou ďalej dôjdeš.“