Miroslav Kusý

„Oni sa mi síce v tom prvom období vyhrážali: ,Pán Kusý, keď sa tieto naše rozhovory dostanú do Slobodnej Európy, tak počítajte s tým, že máte deti, že sa im môže stať niečo. Naštvaní občania, ktorí to počuli z Hlasu Ameriky alebo zo Slobodnej Európy vám môžu povytĺkať okná. Treba vám to?ʻ Čo som ja na toto urobil jediné, že som okamžite zatelefonoval do Slobodnej Európy. Ja som to povedal. Toto celé, všetko, čo mi zakazovali. A keď oni zistili, že ja toto takto publikujem, a že to vyjde v Slobodnej Európe aj s tými vyhrážkami, tak prestali.“

„To vzniklo v dôsledku rokov odmäku po Stalinovej smrti to postupne gradovalo, až došlo k šesťdesiatemu siedmemu a ôsmemu roku, kedy ten odmäk vrcholil, prakticky zanikla cenzúra, bolo možné publikovať, angažovať sa, takže to bolo obdobie, kedy som sa aj ja začal politicky angažovať. To sme už boli vytriezvení, moja generácia, z toho komunistického ošiaľu. Poznali sme to zázemie, vedeli sme už niečo o gulagoch a procesoch a to všetko nám postupne otváralo oči, takže to bol taký kritický pohľad. Ale stále sme vlastne žili v komunistickom tábore. Ten tábor bol zdanlivo až do vpádu vojsk a ten to len potvrdil, že je neporaziteľný a že sa s ním nedá pohnúť. Stále sme rozmýšľali, aj keď sme už boli vytriezvení marxisti, tak sme stále rozmýšľali v tých dimenziách, že toto sú hranice, tie sú pre nás neprekročiteľné. Takto vznikla aj idea toho Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou. Keď už musíme žiť v tom socializme, inú alternatívu nemáme, nech je to aspoň znesiteľný socializmus, nech sa v ňom dá aspoň trochu dýchať. Takže preto tá ľudská tvár, o to nám šlo. To bol ten leitmotív šesťdesiateho ôsmeho roku, tých diskusií. Ja som vtedy začal publikovať politickú publicistiku, v šesťdesiatom ôsmom som napísal okolo dvestopäťdesiat článkov. Keď som to neskôr dával dohromady, sám som nechcel veriť, že toho bolo toľko.“

„Vyviedli vás pred budovu, odchádzali ste z budovy a tam na vás čakali dvaja páni v kožených kabátoch a povedali: ,Pán Kusý, pôjdete s nami.ʻ Neporušili zákon. Oni ma prepustili, minútu alebo pár sekúnd som bol voľný a zase ma vzali a odviedli na ďalších dvadsaťštyri hodín.“

„Ja som mal hodne priateľov v Prahe, lebo tam som strávil sedem rokov. Predstavitelia toho demokratizačného procesu, mnohí z nich, boli moji priatelia, však moja generácia to tam robila. Moja a o jeden stupeň staršia, takže to aj viedlo k tomu, že po vstupe vojsk do Československa, po okupácii Československa, pri tých čistkách som šiel z partaje medzi prvými. Práve v dôsledku toho, že som bol bezdetný a v rozvodovom konaní, tak som sa nechal nahovoriť, aby som šiel s Husákom do politiky, a to robiť vedúceho ideologického oddelenia. To bola tá strana, ktorá sa mala prerodiť, a ktorá sa prerodila. Prišiel tam Dubček napríklad, takže šlo o možnosti vytvorenia, podľa naivných predstáv, že sa s tým dá ešte stále niečo robiť. Takže Husák, po vstupe vojsk, a to ešte stále bola sloboda tlače, to trvalo až do februára, marca šesťdesiat deväť, ešte stále to fungovalo takýmto spôsobom. Husák si pozval Bohuša Gracu, riaditeľa Vojensko-historického ústavu, ktorý bol aj môj priateľ, za šéfa ideologického oddelenia. Graca patril k tým progresistom, teda v tej strane sme sa delili na konzervatívcov a progresívnych komunistov, liberálnych, ako sme to rôzne nazývali. Takže on bol predstaviteľ tohto prúdu. Graca sľúbil Husákovi pod podmienkou, že dostane vedúceho ideologického oddelenia, on mal byť tajomníkom ideologického oddelenia, on bol tajomníkom. Ale človek, ktorý mal na starosti celú tú ideologickú sféru, že tam pôjdem ja. Ja som bol vtedy práve predstaviteľom tohto prúdu, ktorý hodne publikoval na túto tému, na tému obrody marxizmu a čo sa s tým dá robiť, kritika pomerov, kritika celého dovtedajšieho komunistického režimu, to stále fungovalo, to stále šlo v tomto duchu. Aj vzhľadom na to, ako som povedal, že som bol bez záväzkov, som sa nechal nahovoriť, že do toho idem, do toho dobrodružstva. Že čo sa s tým dá ešte robiť. Moc sa s tým nedalo robiť. Ja som tam šiel po dohode s Husákom, ktorú on formuloval dvomi zásadami. Prvá bola, že s Dubčekom stojíme a padáme, to bola prvá verejne priznaná zásada a druhá bola, že od Akčného programu strany neustúpime ani krok.“

„Keď vznikla Charta, tá mi bola blízka a ľudia, ktorí Chartu iniciovali a podpísali, mnohí z nich boli moji priatelia. Zdeněk Mlynář napríklad, ktorý prišiel za mnou ešte v decembri 1976, teda tesne predtým, než vyšli s Chartou von, ale prišiel lanáriť Dubčeka do Charty, ale sa mu nepodarilo s Dubčekom stretnúť, tak nakoniec sa Dubček nestal súčasťou toho. To sa samozrejme držalo v prísnej tajnosti, tá iniciačná skupina, pretože to mohlo mať nádej na úspech, ak sa to podarí dostať von bez toho, aby to padlo do rúk bezpečnosti a orgánom. Ja som sa sám nedozvedel o vzniku Charty skôr, než bola vyhlásená. Potom som sa stal signatárom v tom prvom kole, nasledujúcom. Nebol som medzi tými zakladajúcimi, ale mnohí, ktorí neboli v Prahe, mali ten pech a sa nedostali medzi týchto ľudí. Ale to nebolo podstatné, podstatné bolo, že som podpísal Chartu a tým skončilo moje dokumentaristické obdobie. Vtedy som už bol dokumentaristom v Univerzitnej knižnici a prišlo obdobie, kedy som sa stal manuálnym robotníkom.“