Milan Kužela

„Môj otec bol pôvodne partizán, bol aj postrelený. Otec po vojne tiež vstúpil do strany, ale bol tam asi len tri mesiace, lebo potom zahlásil, že iné sa hovorí a iné sa robí. Tak toto mám asi po ňom. Nevidel som v tom zmysel, hoci sa mali straníci lepšie, tí si mohli povyvádzať, čo chceli. Mnohí na zájazdoch aj kradli, ale všetko sa im to prepáčilo. Ešte ako pionier som bol vylúčený. Mali sme nejakú slávnosť a predtým sme hrali na školskom dvore futbal. Učiteľka mi povedala, že mám špinavé topánky. No nemal som žiadnu vreckovku, tak som si dal dole pioniersku šatku, utrel si topánky a opäť si ju uviazal. Tak som dostal dvojku zo správania za hanobenie červenej šatky.“

„Viete čo, mali sme spoluhráčov, ktorým ja hovorím eštebáci, lebo tí udávali. Potom sme mali tých vrchnejších, tak udali im, trénerovi alebo vedúcemu. A to už išlo. Bolo nebezpečné pred niekým niečo rozprávať. Ale to sme vedeli, že ktorí to sú. Tak niekedy sme si aj srandu spravili, že sme povedali naschvál blbosť. No ale každá blbosť niekedy bolí. My sme tomu hovorili, že zožral to aj s trojháčikom. Nuž, ale už sa to nieslo ďalej. Čiže keď ste náhodou niečo potrebovali vybaviť, tak sa už nedalo.“