Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Tomáš Lánczos Ph.D. (* 1966)

• narodený 17. septembra 1966 v Lučenci

• rodičia a starí rodičia z národnostne zmiešaného prostredia

• základnú a strednú školu v maďarskom jazyku absolvoval v Šahách

• intelektuálne založení rodičia ovplyvnili aj jeho politické cítenie

• vyštudoval geochémiu na UK v BA

• základnú vojenskú službu absolvoval počas Nežnej revolúcie v Stříbre

• s manželkou sa usadil v Dunajskej Strede, kde žije dodnes

• pracoval pre niekoľko medzinárodných spoločností

• v súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre geochémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave

• viackrát sa zúčastnil medzinárodných speleologických expedícií vo Venezuele v Južnej Amerike

• venuje sa jaskyniarstvu aj na Slovensku, najmä v okolí Nitry

Tomáš Lánczos sa narodil 17. septembra 1966 v Lučenci do národnostne zmiešanej učiteľskej rodiny. Od svojich šiestich mesiacov vyrastal v Šahách na južnom Slovensku, kde žije prevažne maďarské obyvateľstvo. Obaja rodičia tiež pochádzajú z pestrého národnostného prostredia. Rozhľadení stredoškolskí profesori Tomášovi a jeho mladšej sestre od narodenia pomáhali vnímať rôznorodosť národností a kultúrneho bohatstva slovenských a maďarských predkov.

Otcova cesta z Ukrajiny na južné Slovensko

Starí rodičia z otcovej strany prišli na Slovensko tesne po vojne v roku 1945 z mnohonárodnostného ukrajinského mesta Užhorod. „Starý otec sa rozhodol opustiť Užhorod v ten deň, ako sa dozvedel, že celá Zakarpatská Ukrajina bude pripojená k Sovietskemu zväzu. Dozvedel sa to niekedy na obed, okamžite zorganizoval odvoz nákladným vozidlom, do ktorého zbalil rodinu – manželku, 4 deti a zubnú ordináciu. Bol dentista. Vybrali sa na Slovensko ešte v tú noc. Dostali sa až do Nemšovej,“ približuje Tomáš príchod starých rodičov na Slovensko. Tomášov otec mal už päť rokov. Okrem maďarčiny ovládal aj ukrajinčinu a „českoslovenčinu“. O pár rokov neskôr sa presunuli južnejšie, do Šiah. „Starý otec pochádzal z maďarského prostredia a lepšie sa mu komunikovalo v maďarčine. Vtedy to bolo v Šahách väčšinové obyvateľstvo, hovorili po maďarsky. Starý otec celý život komunikoval takou „armádnou“ českoslovenčinou, ktorú sa naučil v armáde ešte za prvej republiky, keď chcel rozprávať po slovensky. Miešal české a slovenské slová dokopy,“ spomína Tomáš. Po ukrajinsky sa naučil na ulici od kamarátov v detstve. Počas svojej služby v armáde počas druhej svetovej vojny využil aj svoju jazykovú výbavu. „Robil tlmočníka pri vypočúvaní zajatcov. Nespomínal na to ako na niečo, na čo by bol hrdý. Tvrdil však, že sa často snažil zmeniť výpovede zajatcov tak, aby si neublížili. Bol zdravotník, takže neslúžil so zbraňou v ruke. Z frontu sa vrátil ako presvedčený pacifista. Tvrdil, že nikto nemá právo zobrať niekomu život, keď mu ho nedal,“ spomína s obdivom na starého otca Tomáš. Stará mama vyrastala v Amerike, kam sa vysťahovali jej rodičia za lepším životom. Tam sa naučila po anglicky a Tomáš s ňou často angličtinu aj precvičoval. Spomína, že mala presne taký istý akcent ako gangstri talianskeho pôvodu vo filmoch.

Mamine slovensko-maďarské korene

Rodičia Tomášovej mamy pochádzali z Kokavy nad Rimavicou. „Starú mamu ako mladé dievča z chudobnej rodiny poslali na panskú výchovu k tete, ktorá sa vydala do mäsiarskej rodiny do Sárváru v Maďarsku. Tam sa naučila nielen po maďarsky rozprávať, ale aj výborne variť podľa maďarských receptov. Starý otec spomínal, že ho „ulovila“ na kurča na paprike,“ spomína na kuchyňu starej mamy Tomáš. „Po vojne tetu zo Sárváru v rámci výmeny obyvateľstva vysťahovali na Slovensko, kde sa aj s Béla bácsim – tak u nás spomínali jej manžela – usadili v Rožňave. Odmietal ju opustiť. Starého otca po rozpade Československej republiky odviedli do vznikajúcej slovenskej armády a zúčastnil sa aj útoku na Poľsko. Aktívne sa neskôr zapojil aj do Slovenského národného povstania. Neskôr po vojne pracoval nejaký čas ako účtovník v Bratislave, popritom hral rôzne „šteky“ a menšie úlohy v SND v hrách režírovaných Jankom Borodáčom. Neskôr sa vrátil domov a oženil sa,“ približuje rodinné korene z maminej strany Tomáš. Starý otec pôsobil aj ako železničiar. Istý čas spolu s rodinou žil a pracoval v Rimavskej Sobote a v Lučenci, kde okrem Slovákov žije svorne ďalších päť národností.

Detstvo a mladosť v Šahách

Tomášovi rodičia sa zoznámili v Radzovciach, ktoré ležia kúsok od maďarských hraníc. Tam ich oboch ako čerstvých absolventov pedagogickej fakulty zadelil vtedajší systém prideľovania pracovných miest. Neskôr obaja dostali učiteľské miesto v Šahách, kde sa s nimi sťahoval už aj šesťmesačný pamätník. „Šahy sú zaujímavé mesto z viacerých dôvodov. Je to multikultúrne mesto. Od stredoveku sa tam stretávali obchodné cesty z juhu na sever a z východu na západ. Bolo tam síce historicky skôr maďarské prostredie, ale zároveň tam bolo relatívne dosť slovenských rodín. Blízko sa nachádzali slovenské obce. Bola tam aj židovská komunita, nemecké rodiny, poľské rodiny a nejakí Bulhari. To boli pestovatelia zeleniny,“ približuje Tomáš. Tomášov otec učil fyziku a chémiu na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským a mama slovenčinu a dejepis na slovenskom gymnáziu. Tomáš si spomína, že v Šahách žili Maďari a Slováci takmer bez konfliktu. Ak sa tam aj nejaké vyskytli, tak boli „importované“ administratívnymi zásahmi zhora. „V Šahách sa ťažko definuje národnosť. Poznám človeka, ktorého otec bol Čech a matka Židovka a on rozprával najlepšie po slovensky. Ale dalo sa s ním komunikovať aj po maďarsky. Nikto to neriešil. Aj Slováci, čo komunikovali po slovensky, občas použili nejaké maďarské slovo alebo frázu, ktorá lepšie vystihovala ten konkrétny jav. Jazyky sa tam veľmi prelínali. Je to také miešanie, skutočne dosť kozmopolitné prostredie,“ definuje mesto svojej mladosti Tomáš.

Maďarské vzdelanie na Slovensku za socializmu

Na základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským nastúpil Tomáš v Šahách v roku 1972. Okrem komplikovaného národnostného a jazykového zázemia sa malý Tomáš a jeho rodina museli vysporiadať aj s politickým problémom tej doby. Tomášov starý otec bol emigrant, no v podobných šľapajach išli aj jeho dvaja strýkovia. „Otec mal dvoch mladších bratov a oni obaja v 1968 išli na výlet do Juhoslávie a už sa nevrátili. Poslali len pohľadnicu, že sa lúčia. Odišli do Nemecka a odtiaľ do USA. To bola počas normalizácie dosť výrazná stigma pre rodinu. Mať v rodine emigrantov,“ spomína Tomáš. Prvé roky štúdia absolvoval v maďarčine, slovenčinu sa učil ako cudzí jazyk. Ako strednú školu si vybral gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským. Na gymnáziu mali študenti bohatý jazykový program. Okrem maďarčiny sa všetci žiaci učili slovenčinu, povinne ruštinu a voliteľne ešte aj nemčinu alebo angličtinu. Odborné predmety ako matematika, chémia a fyzika majú v rôznych jazykoch odlišné názvoslovie a študenti sa ich museli učiť, aby sa vedeli neskôr suverénne orientovať na slovenských vysokých školách. Po strednej škole to Tomáša ťahalo do sveta. Spočiatku chcel byť moreplavcom. Neskôr chcel študovať švédčinu, no v tom čase akurát takýto študijný odbor neotvárali. Rozmýšľal aj nad archívnictvom, no tadiaľ cesta tiež neviedla vzhľadom na nevhodný kádrový profil kvôli strýkom emigrantom. „To mi potom otec zisťoval a povedal, že v žiadnom prípade tam nemôžem ísť, pretože adeptov na štúdium archívnictva musí schvaľovať ÚV KSČ. Otec povedal: ‚Synak, ty nemáš najmenšiu šancu!‘ realisticky to zhodnotil,“ spomína Tomáš na ďalší zmarený študijný sen. Tomáša však bavila aj chémia a prírodné vedy. Má rád prírodu a outdoorové športy. Nakoniec ho zlákal nie príliš známy odbor – geochémia.

Formovanie politických názorov

Tomášovo dospievanie v Šahách v sedemdesiatych rokoch 20. storočia výrazne formovali rodičia. Rodina Lánczosovcov nikdy nebola prorežimne orientovaná, skôr naopak. „Viac-menej sme mali antikomunizmus od rodičov. Moja mama veľmi uchovávala tlačoviny z augusta 1968, noviny, časopisy, čo vtedy vyšli Mal som všetky tie materiály preštudované – Dubčeka aj udalosti tej doby. Samozrejme, vo svojom povedomí živila spomienky na rok 1956 (pozn. krvavo potlačené maďarské povstanie) – to bolo kúsok cez hranice. Ľudia v tom žili. Celková nálada v Šahách bola vždy viac naklonená k disentu. Aj keď nie k bratislavskému, skôr ku katolíckemu a maďarskému,“ spomína Tomáš na korene svojho politického zmýšľania. Blízkosť Šiah k Maďarsku zohrala významnú úlohu vo formovaní jeho svetonázoru. „Bola tam väčšia sloboda slova. To bolo niečo také, čo nám dalo väčší rozhľad. Aj spravodajstvo a tlač boli o nejaký stupeň slobodnejšie a voľnejšie. Dostávali sme aj informácie zo zahraničia. Keď sme si vypočuli maďarské spravodajstvo, tak sme sa dozvedeli viac zo sveta a o stupeň objektívnejšie. Samozrejme, v rámci možností. Cítili sme sa viac informovaní. Čo mali Bratislavčania v rakúskej televízii, to sme mali my v maďarskej,“ približuje pamätník. Tomášov otec je veľký milovník vážnej hudby a doma často počúvali rakúske a maďarské rádiostanice zamerané na klasickú hudbu a literatúru a tiež Slobodnú Európu. V Budapešti si kupovali aj knihy vtedy u nás zakázaných autorov, ako napr. Solženicyna alebo Orwella. Myslí si však, že všeobecná nálada ľudí v Šahách a okolí bola viac orientovaná ani nie k disentu, ale skôr k odporu.

Vysoká škola na sklonku socializmu

V roku 1984 Tomáš nastúpil na štúdium geológie, v rámci ktorého sa geochémia študovala ako špecializácia na Univerzite Komenského v Bratislave. Obdobie polovice osemdesiatych rokov sa už nieslo v duchu blížiacej sa zmeny. Málokto v ňu reálne veril, no niečo už viselo vo vzduchu. Starú komunistickú garnitúru v Kremli v marci 1985 vystriedal Gorbačov a veľkú nádej nielen veriacim ľuďom z východného bloku prinášal pápež Ján Pavol II. Pamätník spomína, že na prírodovedeckej fakulte mal množstvo rozhľadených spolužiakov aj profesorov. Museli však absolvovať všetky povinné ideologické predmety tej doby, ako boli dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, ateizmus, vedecký komunizmus a podobne. V polovici štúdia ich marxistickú filozofiu učil doktor Kövér, ktorý študentom ukázal, že sa to dá učiť aj inak. „Povedal: ‚Viete ja nechápem, prečo vás mám učiť marxistickú filozofiu, keď vy nemáte ani základy filozofie. Ja v tom nevidím zmysel. Zabudnime na ten marxizmus, začnime tou filozofiou.‘ On mal veľmi zaujímavé prednášky, boli zamerané na základy filozofie. Také hranie sa s myšlienkami. Snažil sa nám rozširovať pohľad na svet a hodnotiť situácie z rôznych uhlov,“ spomína Tomáš na učiteľa, u ktorého boli skúšky skôr všeobecný rozhovor, nie o politike. Vo vyšších ročníkoch študenti nabrali viac guráže a odvážili sa prednášajúcim klásť aj nepríjemné otázky. Tomášova spolužiačka z Bulharska sa neváhala počas prednášok politickej ekonómie priamo spýtať, prečo im rozprávajú také veci, keď všetci vedia, že všetko je úplne inak. Spomína aj na legendárne vysokoškolské zemiakové brigády. Na jednej z nich asi 50 študentov geológie zahájilo štrajk. Nepáčilo sa im, ako nedôstojne s nimi zaobchádzajú a komunikujú niektorí profesori. To už sa Tomášove štúdiá blížili ku koncu a hrozil im kolektívny „vyhazov“. Našťastie sa to všetko nejako utriaslo a Tomáš v lete 1989 úspešne zložil štátne skúšky ako jeden z piatich geochemikov.

Revolúcia v čase vojenčiny

V októbri 1989 Tomáš nastúpil na základnú vojenskú službu ako poddôstojník k motostreleckému pluku československo-čínskeho priateľstva v Stříbre v západných Čechách. Tam na vlastnej koži zažil tragikomickosť vtedajšej československej armády, kde nefungovalo takmer nič. Od nízkej morálnej úrovne vtedajšieho velenia jednotky, cez zlyhávajúce zdravotníctvo, rozbité bojové vozidlá neschopné jazdy, až po nefunkčné zbrane, ktorými mali v čase hrozby bojovať a brániť republiku. Vtedajšia armáda bola podľa pamätníkových spomienok fraška. „V 1989 sa diali tie veci, ktoré sa diali. Začalo to byť aj v tej armáde také zaujímavé. Začali sme počúvať rádiá. V spoločenských miestnostiach sme mali televízory a zrazu sme v správach videli, že sa začali diať veci v Nemecku. Samozrejme, s dotyčným ideologickým komentárom. Začali sa diať veci aj v Maďarsku, aj na Václaváku. Mám sestru, ktorá vtedy študovala v Banskej Bystrici na pedagogickej fakulte. Tá mi posielala všelijaké letáky a brožúrky, ktoré tá študujúca revoltujúca mládež začala vydávať. Mal som takú zaujímavú zbierku v pošte. Potom nám zrazu zakázali sledovať televíziu aj počúvať rádio,“ spomína na november 1989 Tomáš. V tom čase pritvrdili ideologické tlaky aj v armáde a niektorí velitelia čiat vrátane Tomáša boli vybraní do Plzne udržiavať poriadok. „Zamkli sme sa na jednej izbe, sedeli a rozmýšľali. Čo ideme s týmto robiť? Bolo nám jasné, že je to situácia, ktorú vlastne nechceme. Tam sme si dávali otázky typu, že ak vydajú rozkaz k streľbe, čo urobíš? Tak sme sa dohodli, že takýto rozkaz neuposlúchneme. Ale ako by to dopadlo v skutočnosti, sa neodvážim povedať. Neviem si predstaviť situáciu, tie tlaky, keď človeka pošlú udržiavať poriadok a je konfrontovaný s nabudeným davom. Neviem vôbec. Ešte tie tlaky od nadriadených, skôr vydierania. Absolútne som si nevedel predstaviť tú situáciu a ani som si ju nechcel predstavovať,“ vracia sa v spomienkach Tomáš k revolučnému novembru 1989. Podpísal aj petíciu, v ktorej vyjadril solidaritu so štrajkujúcimi študentmi, za čo si vyslúžil vyhrážky zastrelením od nadriadených a obdiv od spoluslúžiacich vojakov. Vtedy prvýkrát pocítil príval absolútnej slobody. Zvesili sa portréty prezidenta Husáka a vojaci ich rozkopali. Postupne sa začali meniť aj postoje veliteľov. Tomáš je presvedčený o tom, že keby sa situácia vyhrotila a musela by sa zapojiť armáda, postavila by sa tiež proti režimu. Z vojny bol prepustený začiatkom januára 1990 zo zdravotných dôvodov a domov sa vrátil už do slobodnej krajiny. Cesta za skutočnou slobodou však bola ešte veľmi dlhá.

Zo Šiah do Dunajskej Stredy

Po odchode z armády sa Tomáš vrátil naspäť do multikultúrneho prostredia. Spolu s manželkou Ivou zakotvili v Dunajskej Strede (Dunaszerdahely). Iva pochádza z Michaloviec a jej stará mama bola Poľka. Má teda poľsko-východniarske korene a je hrdá poľská vlastenka. Tomáš hovorí, že v jej prítomnosti sa nesmie škaredo rozprávať o Poliakoch. Prisťahovala sa na západ za prácou, kde jej ako stomatologičke ešte za socializmu bola pridelená ambulancia v Holiciach pri Dunajskej Strede. Ako prisťahovalkyňa z východu vnímala slovensko-maďarské prostredie trochu citlivejšie ako Tomáš, i keď aj on si myslí, že v porovnaní so Šahami je Dunajská Streda rigidnejšia a maďarskejšia. Vzájomné vzťahy sú tu viac vyhranené a trecie plochy drsnejšie ako v Šahách, kde Tomáš vyrastal. Tomáš predpokladá, že veľkú rolu v týchto vzťahoch zohrali najmä historické súvislosti viažuce sa k druhej svetovej vojne a holokaustu v kedysi významnom prevažne židovskom meste. Po vojne sa doň nasťahovalo množstvo maďarských rodín z vidieka. Dunajská Streda je výnimočná tamojšou kultúrnou komunitou, odkiaľ pochádza niekoľko významných literátov a výtvarníkov. V deväťdesiatych rokoch „preslávili“ Dunajskú Stredu porevolučná kriminalita a organizovaný zločin. Našťastie, tie roky sú už preč a pripomína ich len spomienka na mafiánsku prestrelku v bare Fontána.

Práca pre multikultúrne prostredie

Ešte pred vojenčinou Tomáš pracoval v Slovenskom hydrometeorologickom ústave na oddelení kvality podzemných vôd. Spolu s kolegami monitoroval podzemnú vodu na Žitnom ostrove. Časom vystriedal niekoľko ďalších zamestnaní, až sa v roku 1996 zamestnal vo svojej alma mater, na Katedre biochémie UK v Bratislave. Popri príprave nových geochemikov začal pracovať aj vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva. Tam sa zapojil do medzinárodného projektu, ktorý bol financovaný Agentúrou pre spoluprácu so strednou a východnou Európou v oblasti životného prostredia. Zaujímavé mnohonárodné prostredie, ktoré Tomáša sprevádza po celý život, ho neopúšťalo aj v pracovnom živote. Dostal ponuku od americkej spoločnosti Golder Associates, ktorá mala sídlo v Budapešti, aby založil jej pobočku na Slovensku. Zároveň však dostal pracovnú ponuku aj od dánskej firmy Niras, ktorú nakoniec prijal. Spoločnosť Niras založil koncom päťdesiatych rokov maďarský emigrant židovského pôvodu Konrad von Rauschenberger. Pri všetkých pracovných príležitostiach sa Tomášovi zišli jazykové skúsenosti aj znalosť multikultúrneho prostredia, v ktorom sa dokonale pohyboval. Zapojil sa aj do projektu slovenskej armády v predvstupovom procese do NATO. Spolupodieľal sa na environmentálnom manažmente armády. Tomáš sa ako geochemik zaoberá chémiou neživej prírody, ktorá je úzko spätá s ochranou prírodných vôd a životného prostredia. Neskôr sa zaoberal aj rekultiváciou skládok odpadu v Krompachoch. Po čase sa však vrátil na akademickú pôdu na plný úväzok a v súčasnosti sa venuje už len geochémii a študentom na Katedre geochémie Univerzity Komenského v Bratislave.

Jaskyniar Tomáš Lanczos

Láska k prírode, k jej ochrane a znalosť geochémie ho priviedli aj k jedinečnému koníčku – jaskyniarstvu. Dostal sa k nemu prostredníctvom práce na fakulte, kde ho v roku 2007 prizvali ako odborníka k prieskumu neprebádanej jaskyne na hore Chimantá vo Venezuele v Južnej Amerike. „Vtedy nás oslovili na univerzite, že sú tam nejaké zaujímavé geologické fenomény, aby sme sa na to išli pozrieť. Na tej univerzite, učiteľské platy... No ale tak sme sa do toho obuli. Ja, kolega Roman Aubrecht a Jano Schlögl. Pozháňali sme podporu, popožičiavali nám výstroj, dostali sme nejakú finančnú pomoc od univerzity, presnejšie od ministerstva školstva cez univerzitu a rektorát. Poskytli nám financie z rezervy ministra školstva, aby sme sa mohli vybrať na cestu. To bola vtedy dosť odvážna záležitosť,“ spomína na začiatky svojho jaskyniarstva Tomáš. Po tejto skúsenosti sa objavovanie jaskýň Tomášovi tak zapáčilo, že sa zúčastnil nakoniec až troch expedícií. „Moja prvá jaskyňa bol vlastne objav za oceánom v Južnej Amerike. To bola jaskyňa, kde predtým nikto nebol. Bolo to vo Venezuele na Stolovej hore Chimantá. Jaskyňa dostala oficiálny názov Jaskyňa krstu ohňom (Cueva de Bautismo del Fuego). Pre bežného jaskyniara je to akoby životné zavŕšenie kariéry,“ dodáva Tomáš. Po návrate z medzinárodných expedícií sa dostal k jaskyniarstvu aj na Slovensku. Má preskúmané jaskyne v okolí Tisovca na Muráni, kde sa stretával s českými a poľskými jaskyniarmi. Bol členom Speleoklubu v Trnave a spoluorganizoval Speleoškolu pre nadšencov jaskyniarstva. V súčasnosti pôsobí v nitrianskom jaskyniarskom klube Tribeč, kde pomáhal spoluobjavovať Jaskyňu Dezidera Horvátha na nitrianskej Kalvárii a ďalšie v rámci pohoria Tribeč.

Tomáš Lánczos rád riskuje a robí odvážne rozhodnutia. „Najbezpečnejšie miesto pre loď je prístav. Ale nestaviame lode preto, aby kotvili v prístave. Mali by sme vedieť prijať nejaké rozumné riziko a nesmieme sa nechať ovládať strachom,“ dodáva na záver vysokoškolský pedagóg, jaskyniar, ekológ a maďarsko-slovenský dobrodruh Tomáš Lánczos.