„Pamätám si rôzne spoločenské udalosti takzvanej strednej triedy, ktorá vtedy fungovala v Bratislave, a asi nielen v Bratislave. To boli väčšinou ľudia, ktorí boli prívrženci Demokratickej strany a zjavne sa tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila. No ale potom, netrvalo to ani 2 roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom. Koncom roku 1947 diskreditovali Demokratickú stranu, atď. Takže, dá sa povedať, že tie februárové udalosti, ktoré sa odohrali v 1948 v Prahe, tie sa na Slovensku odohrali pár mesiacov skôr. Pamätám sa, ako sme počúvali prejavy v rozhlase. V Redute bol veľký míting, rečnil tam Široký, neviem, či vtedy bol predsedom KSS, asi áno. Skrátka, situácia začala byť dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po 1948. Vtedy začali z Bratislavy ľudí z tej našej vrstvy, tých našich priateľov, vysťahovávať na vidiek. To sa volalo Akcia B. Ľudí vysťahovávali jednak preto, že boli politicky nespoľahliví, a jednak preto, že bývali často vo veľmi zaujímavých vilách pod Slavínom, kde chceli bývať víťazi vtedajšej ,revolúcie‘.“
„Vyzerá to tak komicky, ale ja sa pamätám, na otca mojej ženy, ktorý bol učiteľ. On za Slovenského štátu učil, a zhodou okolností, aj slovenčinu. Videl som jednu učebnicu, ktorú vlastnil a v nej boli vyškrtané celé strany, pretože tá učebnica bola ešte z Československej republiky. Takže za Slovenského štátu isté veci neboli vhodné, no a toto pokračovalo aj za komunizmu. Napríklad, ešte na začiatku, keď som chodil do prvej ľudovej školy, sme mali obraz prezidenta Beneša na stene, aj Masaryka. To potom všetko išlo dole, a samozrejme, ani nehovorím, že by tam mohol byť krucifix. Potom sa tam objavil prezident Gottwald. A o Benešovi sme sa v dejepise učili ako o človeku, ku ktorému treba mať negatívny vzťah. Pamätám sa, že som raz odpovedal na túto tému: Prezident Beneš - a povedal som v tej súvislosti: ,Pán doktor Beneš‘, tak učiteľka povedala: ,Stačí len Beneš‘.“ Takže aj pána doktora mu vzali.“
„On (strýko Ernest Šmálik) prišiel do Bratislavy, chcel pokračovať v štúdiu medicíny, no ale mal príliš otvorené demokratické názory a v tom čase sa aj na školách robili rôzne previerky. Takže ho vyhodili najprv z medicíny. Odišiel do Zvolena, kde práve založili divadlo, no netrvalo dlho a zavreli ho, pretože jeden človek, ktorý emigroval a vrátil sa, a dal sa do služieb Štátnej bezpečnosti, navštevoval rôznych ľudí a prehováral ich, aby emigrovali. A potom všetkých, u koho bol, udal. No a tak tých všetkých, vrátane otca Milana Kňažka, zatvorili. Niektorých odsúdili na dosť rokov. Tento môj strýko mal šťastie. Sedel vo vyšetrovacej väzbe jeden a pol roka a potom sa odtiaľ dostal, pretože sa dozvedel, že hlavný vyšetrovateľ bol s ním v nemeckom zajatí. Šťastie.“
„Pravdou je, že nie vždy, ale často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že tam bude takýto človek, aby sme si dávali pozor. Keď sme napr. vystupovali s Janou Kociánovou, to sa nám stalo veľakrát. Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom, zase nebolo až také celkom veselé. To ste mali furt pocit, že vám niekto stojí za chrbtom a počúva, čo poviete. A keď to poviete, tak on to prekrúti a tak to potom interpretuje. A to sa stávalo bežne, samozrejme. A to sa stáva aj teraz, ale nič sa vám už nemôže stať.“
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Otec bol bankovým úradníkom a kvôli jeho práci sa rodina čoskoro po Milanovom narodení presťahovala do Bratislavy, kde prežil väčšinu svojho života. Po absolvovaní povinnej školskej dochádzky pokračoval Milan v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici. Ako 17-ročný začal študovať dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali Lasica a Satinský od r. 1959 v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). V rokoch 1964 - 67 pracoval ako dramaturg Československej televízie. Počas obdobia normalizácie (1970) bolo Divadlo na korze zatvorené a humorná dvojica mala zákaz umeleckej činnosti. V rokoch 1970 - 1972 pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno. Po návrate na Slovensko sa Milan Lasica stal členom operety a od roku 1978 činohry bratislavskej Novej scény. Roku 1982 vzniklo kabaretné divadlo Štúdio S, kde začala opäť pôsobiť proskribovaná dvojica Lasica a Satinský. Milan Lasica sa neskôr stal umeleckým riaditeľom terajšieho Štúdia L+S a pôsobí v ňom dodnes. Dvakrát sa oženil a už vyše 37 rokov tvorí pár s Magdou Vášáryovou, známou slovenskou herečkou, političkou a diplomatkou. Spolu majú dve dcéry. Milan Lasica je nositeľom mnohých významných ocenení v oblasti kultúry.
