Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Elena Letňanová (* 1942)

• narodená 23. októbra 1942 v Bratislave

• v roku 1966 na VŠMU v Bratislave ukončila štúdium klavírnej hry a pokračovala v postgraduálnom štúdiu na Hudobnej univerzite Frederyka Chopina vo Varšave (1966 – 1968)

• v januári 1969 stála na čele protestného pochodu za Jana Palacha

• v roku 1971 zákaz koncertnej činnosti z politických dôvodov

• v roku 1984 ilegálne prešla hranice do Talianska. Následne žila ako politická utečenka v Grade, Terste a Latine. O 8 mesiacov neskôr emigrovala do USA

• v USA sa jej kariéra klaviristky obnovila

• ako prvá Slovenka mala v roku 1992 sólový koncert v newyorskej Carnegie Hall

• knižne publikovala v USA a na Slovensku odborné texty z oblasti hudobnej vedy

Panychída za Palacha bola jedným z najväčších činov v mojom živote, lebo bol spojený s charakterom a povahou človeka

Klaviristka Elena Letňanová sa narodila  23. októbra 1942 v Bratislave. Vyrastala v rodine, ktorá si hlboko ctila demokratické zásady. Jej otec Július bol prvým ekonomickým riaditeľom Slovenskej filharmónie do roku 1953, hudobným skladateľom a organistom evanjelickej cirkvi na Panenskej ulici v Bratislave. Patril k pôvodnej elite slovenskej inteligencie, ktorá študovala v Prahe. Ovládal 8 jazykov. Vďaka svojmu antikomunistickému presvedčeniu však prechádzal rôznymi zamestnaniami. V sedemdesiatych rokoch bol vedúci hudobného oddelenia na Osvetovom ústave v Bratislave. V tom období tam pracovali prevažne ľudia, ktorí neboli v komunistickej strane. „Pamätám si, že tam bol zašitý aj Peter Karvaš, ktorý v tom čase už nemohol písať,“ s úsmevom spomína Elena. Jej mama bola učiteľka. Mala rada Štefánika, hovorila po francúzsky a doma hrala na klavíri. „Keďže nás mala troch, tak bola s nami doma a vychovávala nás,“ objasňuje.

Šťastné detstvo v Mošovciach

Na detstvo spomína veľmi rada. Učarovalo jej najmä vidiecke prostredie u starého otca Jozefa Ivašku v Mošovciach, ktorý bol vážený statkár. Po vojne mu však komunisti na základe rozhodnutia o kolektivizácii poľnohospodárstva zhabali hory, lesy, pasienky, aj sto oviec. „Na svojich pasienkoch dal na vlastné náklady vystavať plaváreň, kde sa chodil kúpať celý Martin a celé Mošovce. On bol altruista, ktorý dával, pretože bol vzorný gazda.“ Elena sa vyjadrila, že mu komunisti zobrali nielen majetok, ale aj kus života. Starý otec ju učil po nemecky a hebrejsky.

V nedeľu poobede mali Letňanovci vo zvyku zhovárať sa o aktuálnej politickej situácii. Vtedy desaťročnej Elene utkvel v pamäti rozhovor rodičov o vykonštruovanom politickom procese s Rudolfom Slánským. „Nechcela som veriť, že ho natoľko ponížili, že sa musel ospravedlňovať za to, že pochádza z rodiny pracujúcej inteligencie. Myslela som si, že si to moja rodina vymýšľa.“ Spomína, že sa posmievali z  ľudí, ktorí chodili v sivých jednoradových oblekoch. „To bol uniformovaný oblek pracovníkov komunistickej strany. V živote by som do takejto strany nevstúpila už len preto, že zakladať si svoje šťastie na nešťastí druhých, nie je cesta k slobode. Už vtedy som cítila, že je potrebné, aby ich niekto potrestal.“

Zamilovala sa do hudby

Po počiatočných štúdiách na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity (STU) v rokoch 1960 – 1962 sa rozhodla pre štúdium klavírnej hry na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Do noci vraj síce rysovala, ale pritom počúvala hudbu. Na nový rok si zlomila nohu a to bol pre ňu signál k zmene. „S gypsom som sa doplazila ku klavíru a začala som hrať Gershwina a Chopina. Títo dvaja rozhodli, že budem študovať hudbu. Chcela som sa stať klaviristkou,“ vysvetľuje s radosťou v hlase.

Elena so záujmom sledovala prednášky jej učiteľa filozofie na VŠMU, neskôr významného disidenta Milana Šimečku. „Nás, študentov viedol veľmi pokrokovo – vôbec nie v duchu marxisticko-leninskej ideológie. Bol odvážny a v roku 1968 položil stranícku knižku na stôl,“ hovorí. Neskôr sa z nich stali blízki priatelia. Postgraduálne dvojročné štúdium hudby absolvovala vo Varšave. Na toto obdobie s láskou dodnes spomína.

Panychída za Palacha

Všetky snahy o čiastočnú demokratizáciu komunistického režimu v ČSSR v druhej polovici 60-tych rokov 20. storočia definitívne ukončili vojská Varšavskej zmluvy.  Elena sa v roku 1968 vrátila z postgraduálneho štúdia v Poľsku po udelenej cene na celoštátnej chopinovskej súťaži do rodnej Bratislavy. Tešila sa na nové príležitosti. Podarilo sa jej zamestnať na Katedre hudby Pedagogickej fakulty UK v Nitre. Dovtedy, takmer bezstarostný život, sa jej však postupne zmenil. Zasiahla ju správa z dňa 16. januára 1969, kedy sa na protest proti postupnej normalizácii spoločnosti obetoval študent Karlovej univerzity Jan Palach.

„Prišiel k nám večer náš priateľ Martin Bútora a povedal nám, že sa mladý človek, sotva 20-ročný študent, polial benzínom a horiaci bežal po Václavskom námestí. V novinách sa objavili len obyčajné tri vetičky, že psychicky labilný študent sa zapálil a zbytočne hazardoval so svojím životom. Pre nás to, samozrejme, bol druh protestu a v tej chvíli sme pochopili, že nás Palach svojim príkladom zapálil tiež.“

So svojím manželom, matematikom a spisovateľom Andrejom Mrázom a ďalšími priateľmi sa preto rozhodli, že to nemôžu nechať len tak.

„Deň pred protestom sme do štvrtej rána telefonovali známym a priateľom, aby sa k nám pridali. Že sa stretneme o tretej poobede na, vtedy Gottwaldovom námestí, dnes je to Námestie slobody.“

Nasledujúci deň, 25. januára, sa stretli na dohodnutom mieste. Zo začiatku ich bolo veľmi málo. Postupne sa k nim pridávalo čoraz viac ľudí a vtedy si všimli, že neďaleko nich zastavili dva autobusy s nadpisom ZÁJAZD. „Boli v nich oblečení ľudia, ktorí z diaľky síce pôsobili ako robotníci, ale bola to polícia. Na to sme prišli až neskôr.“

Ozbrojení policajti ich prvýkrát obkľúčili pred Grasalkovičovým palácom a jeden z nich do amplióna kričal, že sa majú rozísť „Ja som sa vtedy prvýkrát roztriasla. Lebo som dovtedy ešte nikdy v živote nevidela zbrane, ktoré mali byť na nás namierené.“

Útekom pod Michalskú bránu sa im však podarilo zbaviť sa ich. „A práve tam sa začal ten sprievod obrovsky rozrastať. Keď som sa obzrela, bolo nás tam možno okolo dvetisíc.“

Elena kráčala na čele pochodu a na prsiach hrdo držala portrét Jana Palacha, vystrihnutého z novín.

Blížili sa k cieľu - Univerzite Komenského. Tam už na nich čakali policajti s vodnými delami. „Môj manžel schytil amplión a zareval na šéfa policajnej skupiny. Ten sa tak zľakol, že zmeravel a v tej chvíli sme prerazili našimi telami zástup policajtov a vošli sme do auly univerzity, kde už bol katafalk za Jána Palacha potiahnutý čiernou zástavou. Pamätám si, že som si celý čas chránila ruky. Dala som si ich za chrbát, ak by na mňa strieľali, tak na telo. Ruky musím mať ako klaviristka chránené. Vtedy som nachvíľu  tú novinovú fotografiu Palacha skrčila a potom som ju zase vystrela, keď už som bola dnu v aule.“

V mene študentov predniesol smútočný prejav za Palacha Stanislav Fila. „My sme boli ten demonštračný sprievod a on bol hovorca celej študentskej skupiny, ktorá sa zhromaždila na Gondovej ulici a potom prešla na Šafárikovo námestie,“ upresňuje. Pre Elenu bol Jan Palach skutočný hrdina. Svoj čin aj napriek nepríjemnostiam, ktoré si po panychíde prežila, neľutuje.

„Bol to jeden z najväčších činov v mojom živote, lebo bol spojený s charakterom a povahou človeka. Za druhé, bol to nezrelý predchodca novembra 1989. Boli tu ľudia, ktorí mali odvahu povedať, že ten sprievod za Palacha nebol iba panychídou a prejavom solidarity s Prahou a s jeho najvyšším morálnym činom. Bola to zároveň aj najväčšia demonštráciou proti komunistickej moci.“

Zákaz koncertnej činnosti

Nasledujúce obdobie normalizácie sa s odporcami režimu vysporiadalo po svojom. Tzv. politické čistky sa nevyhli ani univerzitnej pôde, kde Elena pracovala. Vedenie UK v Nitre nútilo pedagógov, aby udávali tých študentov, ktorí v rokoch 1968-69 vyvíjali protištátnu činnosť. To by však musela udať aj samu seba. Takže sa 12. februára 1970 rozhodla podať výpoveď zo zdravotných dôvodov. „Vždy sa rehocem, že ako som im prešla cez rozum, lebo mnoho ľudí sa vystrašilo a napísali tieto udania. Čiže boli to vlastne udavači len kvôli tomu, aby mohli ostať na univerzite.“

Bola 4 roky nezamestnaná. Celé toto obdobie sa živila námetmi pre televíziu, samozrejme, pod zmeneným menom. V roku 1971 dostala od SLOVKONCERTU (vtedajšej umeleckej agentúry), presnejšie od M. Palovčíka, ústny zákaz koncertnej činnosti. Dôvodom bola účasť na demonštrácii za Palacha. „Môj osud bol spečatený. Ako 28-ročná osoba na začiatku svojho kariérneho rozkvetu, už som hrala aj medzinárodne, som musela byť so zavretými ústami a so zavretými rukami nečinná. To je vlastne smrť. Človek keby nemal sny a fantáziu, tak by nikdy nič nedokázal. Bol by len podpriemerný šimeľ, úradnícka krysa. Teraz sa neposmievam úradníckemu stavu, ale umenie potrebuje presne ten vzlet.“

Pod ochranou Suchoňa

Elene sa v roku 1974 podarilo zamestnať sa na Katedre muzikológie FF UK v Bratislave. „V prijímacej komisii boli dvaja straníci a dvaja nestraníci. Eugen Suchoň mal priazeň komunistov, lebo v tom čase bol najvýznamnejší slovenský skladateľ. Jeden zo straníkov, Šimunek, povedal, že nie som v komunistickej strane, ale perspektívne čakajú, že tam vstúpim. Bola som ticho. V tej chvíli Suchoň povedal, že ona je šikovná klaviristka, premiérovala klavírne koncerty Farkaša, Hatrika, že to nikto nedokázal. To ma zachránilo.“ Rukopis Farkaša totiž v tom čase, podľa slov pamätníčky, vrátilo 12 klaviristov v ČSSR, lebo ho nedokázali zahrať.

Ambiciózna Elena chcela na katedre získať hodnosť kandidátky vied. Vybrala si apolitickú tému na návrh vedúceho katedry J. Kresánka - skúmanie klavírnych metód a estetík 18. storočia. Jej mladší brat Fedor, tiež hudobník v skupine Prúdy s Dežom Ursínym, však koncom 70. rokov emigroval do Nemecka. Tým pádom bola jej ašpirantúra zrušená. „Cítila som tú papuču komunistickej strany.“ Nemohla viac publikovať a ani jej nezvyšovali plat.

Naťahovačky kvôli dcére

Elenin osobný život sa po rozvode s manželom zdramatizoval. V roku 1981 ušiel do Mníchova a vzal so sebou aj ich šesťročnú dcéru Julianu. To, že ušiel, sa dozvedela od bývalej svokry. Exmanžel jej totiž tvrdil, že berie dcéru na dva týždne do Prahy, kde sa mala konať matematická konferencia. „Bola tam rok a dva mesiace. Beznádejne som vybavovala jednu smiešnu doložku a víza, aby som ju mohla vidieť. Nikdy som ich nedostala.“

V snahe získať stratené dieťa podstúpila niekoľko výsluchov v budove Štátnej bezpečnosti na Februárke. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že rozvod bol len fingovaný a Elenu manžel čaká v Nemecku. Ten sa po príchode do Mníchova angažoval v rádiu Slobodná Európa. Ostro kritizoval vtedajšie nedemokratické pomery v ČSSR a situáciu medzi spisovateľmi. Tiež sa od nej snažili vypáčiť prostredie okolo Agnešky Kalinovej, bývalej šéfredaktorky časopisu Kultúrny život, ktorá tiež emigrovala na Západ. Pamätníčka nereagovala. Držala sa hesla, čo nepovie, to sa nedozvedia. Dcéru sa jej nakoniec podarilo získať späť vďaka dvom právnikom, ktorým svoj prípad zverila.

Emigrácia a obnovenie kariéry

Život v krajine, v ktorej mala zakázané verejné účinkovanie a dcéra, ktorá sa nemohla stretávať so svojím utečeným otcom boli hlavné dôvody jej emigrácie. Okrem toho jej v roku 1981 vzali pas, čo bolo podľa jej slov „absolútne drzé“. Pre útek sa rozhodovala dlhšie. Nebolo pre ňu jednoduché opustiť rodinu, priateľov a ani milovanú Bratislavu. Zlom nastal v auguste 1984, kedy sa spoločne s dcérou vybrala na „dovolenku“ do bývalej Juhoslávie. So sivým pasom platným len pre teritórium Juhoslávie bez potrebnej cestovnej doložky sa dostali do slovinského mestečka Piran. V prístave kotvila francúzska jachta a Elena tajne dúfala, že sa dostane do Benátok. Nepodarilo sa. Francúz jej vrátil pas a povedal jej, že ju bez víz nemôže vziať do Talianska. Zrazu zbadala, že na ňu vo vedľajšom motorovom člne niekto máva.

„Ja som si povedala Her Gott! To môže byť tajná polícia, ktorá ma v tomto momente chytila. Tak som nechcela na ten čln nastúpiť, ale potom na mňa zakričala žena – Kommen Sie her! Našťastie som vedela po nemecky, tak som prišla bližšie. Povedali mi, že to pre mňa aj pre moju dcéru urobia.“

Bol to rakúsky manželský pár, vďaka ktorému sa dostala do talianskeho mesta Grado. Cesta nebola jednoduchá, museli sa ostražito vyhýbať juhoslovanskej pohraničnej polícii. Zastali asi kilometer pred brehom, aby si ich niekto nevšimol. Na sušinu doplávali. „Skočila som do vody a vtedy som sa začala tak smiať, že som prešla celému tomu aparátu cez hlavu, že sa to podarilo. Rakúšanka sa bála, že som sa zbláznila.“ Ale to bol ten posledný výsmech komunistom na katedre a polícii.

Bez peňazí, s premočeným chlebom, jedným vakom a unavenou dcérou sa dostala z Grada do Terstu, potom do medzinárodného utečeneckého tábora v Latine.

Elena bola síce na pokraji síl, ale napriek tomu šťastná, že je slobodná a podarilo sa jej ujsť z „tej väznice“. Tak totiž vnímala situáciu v ČSSR.

„Vždy sa pri tejto téme vnútorne rozčúlim. Lebo to je zneváženie toho vysoko vypätého psychického stavu. Je to ako človek ukrižovaný na kríži, fyzicky vyčerpaný, psychicky doráňaný a nevládny.“

„Zároveň som si uvedomila, že teraz som veľká nula. Teraz som žena, ktorá nemá nič, len tú dcérušku, ten najväčší poklad. Stratila som dom, knihy, obrazy, priateľov, mamu, sestru, rodinu, zamestnanie. Musím nejako prežiť a uživiť toto dieťa, lebo ono za nič nemôže.“

Vo februári 1985 sa im s dcérou podarilo emigrovať do USA. Začínala v Texase. Najprv bola kreslička v konštrukčnej architektonickej firme, lebo mala skúsenosti s pôdorysmi budov zo štúdia na STU. Popri tom súkromne doučovala francúzštinu, ruštinu a hru na klavír. Po prvých koncertoch v USA v roku 1985 (Dallas, Denver, Dayton...) sa jej dráha koncertnej klaviristky obnovila. V San Franciscu na podujatí Liszt Festival (1991) ju navrhli na účinkovanie v newyorskej Carnegie Hall a odtiaľ do Ríma.

V Texase sa začala zaujímať o prácu na univerzite. Po dvoch rokoch sa presťahovala do Boulderu. V Denveri bola organistkou v luteránskom kostole. „Potom som zvíťazila medzi 83 uchádzačmi o pracovné miesto na univerzite v Daytone.“  Začala prednášať, koncertovať, urobila si docentúru a hneď na začiatku sa stala vedúcou klávesového oddelenia.

Porevolučné Československo a návrat do vlasti

Z revolučných udalostí v Československu mala veľkú radosť. Aj napriek úspechu v USA, túžila po domove. „Veľmi som sa tešila. Kňažko, Budaj, Zajac, Bútora - všetci moji bývalí priatelia priložili ruku k dielu, urobili ten prvý, najdôležitejší krok k detronizácii komunizmu. Za to im patrí úcta a vrcholná vďaka. Preto nedovolím, aby na nich teraz kydali takí bezvýznamní ľudia, ktorí v tom čase boli zbabelci alebo práve vstupovali do komunistickej strany a teraz sa vyšvihli k moci.“

Na Slovensko sa prvýkrát vrátila v lete 1991. V tomto roku vznikla Česko-slovenská asociácia Rímskeho klubu, kde v rámci kultúrnych rozhovorov vystúpila so svojím prejavom. Natrvalo v roku 1992.

Normalizácia podľa slov Eleny zničila životy toľkým ľuďom, že sa na to nedá zabudnúť.  „Kant hovorí, že sa máš chovať tak, aby sa tvoje správanie stalo vzorom pre ostatných. Ak by teda malo byť vzorom chovanie komunistickej strany, ktorá zatýkala ľudí v 50. hrdelných rokoch, a ktorá im znemožňovala slobodný život, tak takýto ľudia by mali ísť buď do väzenia alebo by mali byť potrestaní.“

Pamätníčka v súčasnosti žije v Bratislave. Aktívne koncertuje v rodnej krajine, ale aj v zahraničí. Knižne publikovala v USA a na Slovensku odborné texty z oblasti hudobnej vedy. V roku 1979 preložila pre československý underground z francúzskeho jazyka do slovenčiny zakázanú knihu Odkaz exilu od A. Solženicyna. V roku 2015 jej vyšla zbierka poviedok pod názvom Zamrežovaný denník, v ktorej opisuje „obdobie ťažko skúšanej generácie z okruhu profesora filozofie Milana Šimečku, ktorá hľadá uprostred zatvorených hraníc krajiny svet stálych hodnôt, šťastie, túži po slobode, pevnom manželstve, poriadnej práci a sebapoznaní“.

Životné krédo - Donášať ľuďom čo najviac dobra, krásy a spravodlivosti.