Elena Letňanová

* 1942

  • „V roku 1972 som dostala zákaz od Slovkoncertu, od Dr. Palovčíka, že mám zakázané verejne účinkovať a hrať. Tým pádom bol môj osud spečatený. Ako 28-ročná osoba na začiatku svojho kariérneho rozpuku, už som hrala aj medzinárodne, som musela byť so zavretými ústami a so zavretými rukami nečinná a to je strašné. To je vlastne smrť. Potom som mala dieťa, ktoré mi, našťastie, nahradilo tú katastrofu, ale ku klavíru som sa 13 rokov nemohla dostať, preto som aj ušla. Aj kvôli mojej dcére, aby mohla vidieť otca, ktorého nemohla vidieť, lebo bol taktiež utečený na Západe a nemohol sem prísť, pretože by ho zatkli. Zatvorené hranice, to je ďalšia veľká výčitka komunistickej strane a vláde a všetkým tým zbabelcom, ktorí sa dali na tento prosovietsky kurz a spôsobili normalizáciu, ktorá sa síce neutrálne volá normalizácia, ale zničila životy toľkým ľuďom, že sa na to proste nedá zabudnúť.“

  • „Dodnes mám tu preukážku, som tam taká zničená. Je tam presný dátum, kedy som vstúpila do Itálie. Dali ma do izby s jednou Poľkou, kde sme dva mesiace spali na slamených vreciach. Tie slamené vrecia strašne pichali. Ale ten pocit, že sme na slobode, že sme ušli z tej väznice, z tej katastrofy, to bolo tak očisťujúce, že som skoro pobozkala tú taliansku utečeneckú zem. Strašne som sa tešila, že som ušla, že som na slobode. Bol to úžasný euforický pocit. Zároveň som si uvedomila, že teraz si veľká nula. Teraz si nikto. Teraz si jedna žena, ktorá nemá nič, len tú dcérušku, ten najväčší poklad. Stratila som dom, knihy, obrazy, priateľov, mamu, sestru, rodinu, zamestnanie. Teraz si nula. Si na prahu prachu. Musíš nejako prežiť a uživiť toto dieťa, lebo ono za nič nemôže. To bolo moje rozhodnutie.“

  • „Veľmi som sa tešila. Kňažko, Budaj, Zajac, Bútora - všetci moji bývalí priatelia priložili ruku k dielu, urobili ten prvý, najdôležitejší krok. To, že to spravili, za to im patrí úcta a vrcholná vďaka. Nemuseli to oni robiť, mohli to urobiť nejakí zbabelci a zbabrali by to. Ale tá prvá fáza – detronizácia bola urobená. Preto si ich za to vážim a nedovolím, aby na nich teraz kydali takí bezvýznamní ľudia, ktorí v tom čase boli zbabelci alebo práve vstupovali do komunistickej strany a teraz sa vyšvihli k moci, aby ich takýto ľudia súdili.“

  • „Bol to jeden z najväčších činov v mojom živote, lebo bol spojený s charakterom, s povahou človeka. Za druhé, bol to nezrelý predchodca novembra 1989. Nebola vtedy ešte ani Solidarita, mali sme len odkaz maďarskej revolúcie z roku 1956. Nebol ešte Gorbačov, nebola Glasnosť, nebol ešte Brzezinski, ktorý už v roku 1985 predpovedal, že sa tento socialistický tábor totálne rozpadne. A fakt sa to stalo. Preto tvrdím, že to bol ešte nezrelý predchodca. Boli tu ľudia, ktorí mali odvahu povedať, že ten sprievod za Palacha nebol iba panychídou, nebol ani prejavom solidarity s Prahou, ani s jeho najvyšším morálnym činom, ale bol zároveň najväčšou demonštráciou proti komunistickej moci, proti konkrétnym ľuďom.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Letňanová Elena

    (audio)
    délka: 02:52:53
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Panychída za Palacha bola jedným z najväčších činov v mojom živote, lebo bol spojený s charakterom a povahou človeka

Elena Letňanová počas koncertu v americkom meste Dayton (1989)
Elena Letňanová počas koncertu v americkom meste Dayton (1989)
zdroj: archív E. L.

Elena Letňanová je úspešná slovenská klaviristka, publicistka a univerzitná pedagogička. Po počiatočných štúdiách na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity (STU) v rokoch 1960 – 1962 sa rozhodla pre štúdium klavírnej hry na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Pokračovala v dvojročnom postgraduálnom vzdelávaní na Hudobnej univerzite Fryderyka Chopina vo Varšave. Jej sľubne sa vyvíjajúcu kariéru koncertnej klaviristky prerušil zákaz verejného účinkovania, keď sa ako líderka historického pochodu na počesť Jana Palacha dostala spolu s Milanom Šimečkom, Václavom Havlom a inými disidentmi na čiernu listinu. Po krátkom pôsobení na Katedre hudby PF UK v Nitre (1968 – 1970) odišla pod vplyvom nepriaznivých udalostí v podobe tzv. sebakritík a následných čistiek zo zamestnania. V rokoch 1974 – 1984 pracovala na Katedre muzikológie FF UK v Bratislave. Stalo sa tak vďaka hudobnému skladateľovi Eugenovi Suchoňovi, ktorý sa za ňu, ako nestraníčku, zaručil. V roku 1984 emigrovala do Talianska a o 8 mesiacov nato do USA, kde sa jej kariéra obnovila. Pôsobila ako vedúca Katedry klávesových nástrojov na University of Dayton. Po roku 1992 sa vrátila na Slovensko. V súčasnosti žije v Bratislave a popri penzii aktívne koncertuje na Slovensku a v zahraničí.