"Mám taký jeden zážitok ešte spred tých Majstrovstiev Sveta. Keď sme šli do Francúzska na zájazd, to sme leteli lietadlom. Moja slovenská spoluhráčka Eva Petrovičová-Polačeková, tá tiež už, bohužiaľ, nežije, bola fantastická rozohrávačka, hrala v základnej zostave. Keď sme nastupovali do lietadla, už sme v ňom sedeli, a stále neodlietali, zrazu prišli tajní, zobrali Evu a vyviedli ju preč. Tak sme čakali, no nakoniec nám dali oznam, že musíme odletieť a nemôžeme na ňu čakať, že nenastúpi do lietadla a nepôjde s nami. Všetci sme boli zarazení. Ona mala totiž emigrovaného brata. Prehľadali celú batožinu, neviem, či sa báli, že aj Eva bude emigrovať alebo mu niečo nesie alebo či on tam má nejaké kontakty, v podstate on žil v Austrálii. Tak to bol dosť taký šok. Bol to posledný turnaj pred Majstrovstvami Sveta v Brazílii. Bez Evy by sme nemohli ani dobre hrať. Celý Československý telovýchovný výbor vybavoval na Ministerstve vnútra, aby mohla ísť do Brazílie. Keď prišiel deň „D“, všetci sme boli stŕpnutí, keď sme nastupovali do lietadla, že ju odvedú, ale, našťastie, z jednej strany bol predseda ČSTV a z druhej nejaký pán z Ministerstva vnútra, odviedli ju do lietadla a šťastne sme odleteli aj s Evou. Takže toto bol môj zážitok s vládnou mocou po normalizácii, ktorá nastala. Aj také niečo sa mohlo stať."
"Rozpad Česko-Slovenska som vnímala tak, že som spokojná, že sme sa rozdelili. Celý čas som bola taká, aj môj otec bol dosť národovec, a ja po tých skúsenostiach v národnej reprezentácii, kde v podstate z tých dvanástich sme boli vždy dve alebo tri (Slovenky), tak som si hovorila, že keď budeme mať samostatný štát, oveľa viac ľudí dostane príležitosť a naučí sa nielen v športe, ale vo všetkom. Či už to boli všelijakí ministri a ja neviem, aj v zahraničí tie zastupiteľské úrady, lebo tam bolo málo Slovákov. Centrála bola v Prahe, čiže tam sa všetko delilo. Ja som mala pocit, že porastieme ako národ rýchlejšie, než keby sme boli v Česko-Slovensku. Možno sa mýlim, ale ja mám pocit, že je to tak dobre."
Spomínate si potom, kde ste sa nachádzali 21. augusta?
„Áno, spomínam si nato veľmi presne. Bola som doma aj s bratom. Mama mala vtedy dovolenku, ale nebola doma. Vtedy mali prvýkrát dávať Beatles v kine Praha. S bratom sme boli prichystaní, že hneď vyrazíme. Ja som zapla rádio a hovorím si, čo to dávajú takú blbú rozhlasovú hru. Stále hovorili, že vojská a neviem čo. Nevedela som, kde som, keď som sa ráno zobudilo, vôbec mi nenapadlo, žeby sa také niečo mohlo stať. S bratom sme sa obliekli, naraňajkovali vyrazili sme, že ideme do mesta. Bývali sme vtedy na Zrínskeho, to je pri Holubyho, tam je tá pôrodnica, takže oproti sme bývali. Keďže to bol len kúsok, s bratom sme sa vydali pešo dolu do mesta a jak sme boli práve na križovatke, ako sú Palisády, stretli sme mamu. A mama mi hovorí, deti kam idete? Nesmiete ísť do mesta, tam sa bojuje. Hovorím, jako sa bojuje? Veď nás napadli Rusi. Takže vtedy sme zachytili taký šok. V ten deň sme teda nešli, ale potom na druhý alebo tretí deň bola v meste fantastická nálada. Boli tam tí Rusi a mnoho ľudí sa s nimi rozprávalo; a aj tí vojaci boli celkom prekvapení, že načo prišli, veď sa tam nič nedeje. Najlepšie boli tie plagáty, ktoré boli všade vylepené, také texty, akože vymením lásku k Sovietskemu zväzu za kýbel makových slížov. A v podstate také všelijaké vtipné. Celé korzo bolo s tým olepené. Chodili sme do mesta a sme to čítali.“
Nataša Lichnerová-Dekanová sa narodila 30.8.1949 v Bratislave. Rodina patrila do zabezpečenej strednej triedy, rodičia pracovali ako úradníci bez komunistickej príslušnosti. Pamätníčka sa na vážnu športovú kariéru vydala v pomerne neskorom veku, vďaka fyzickým predpokladom však dokázala ako 14-ročná dobehnúť rovesníčky a po krátkej, ale intenzívnej príprave začala hrávať basketbal za dorastenky TJ Lokomotíva Bratislava. Titul majsteriek ČSSR v kategórii starších dorasteniek jej otvoril dvere do reprezentácie. Medzinárodná konfrontácia so sebou priniesla možnosť porovnať západný a východný blok. V roku 1968 bola pamätníčka maturantkou a očitou svedkyňou vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Bratislavy. Normalizácia znamenala zostrený dozor nad športovcami; príslušníci Štátnej tajnej Bezpečnosti cestovali s basketbalovou reprezentáciou aj na Majstrovstvá Sveta do Brazílie 1971, kde získala striebro. Pamätníčka do komunistickej strany nikdy nevstúpila. Kariéru ukončila na sklonku osemdesiatych rokov v drese rakúskej DBB Viedeň. Nežnú revolúciu aktívne podporila na manifestáciách a uvítala aj rozpad ČSFR, v ktorom videla príležitosť pre slovenský národ na rýchlejšie napredovanie.
