Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Katarína Lokšová-Ráczová (* 1950)

• narodila sa v roku 1950 v Košiciach

• má maďarskú národnosť

• otec ako riaditeľ maďarskej školy falšoval doklady pre židov

• zachránil aj matku pamätníčky a bol vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi

• Katarína vyštudovala farmaceutickú fakultu v Bratislave

• od detstva šermovala

• vrcholom jej kariéry bolo získanie striebornej medaily vo fleurete na Majstrovstvách sveta 1978 v Hamburgu.

• zúčastnila sa troch olympiád - Moskva (1980), Mníchov (1972), Montreal (1976)

• vrcholovému športu venovala 15 rokov

• počas dlhej kariéry sa 13-krát stala majsterkou ČSSR

• po skončení športovej kariéry začala v Bratislave trénovať deti

• zakladala slovenský Klub fair play a stala sa národnou ambasádorkou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy.

• stále je aktívna v šerme aj olympijskom hnutí

V Mníchove (1972) zažila teroristický útok na izraelských športovcov. Na Olympiáde v Montreale (1976) vnímala ozbrojených vojakov aj atmosféru strachu a podarilo sa jej prebojovať do semifinále. Šok z bojkotu Olympijských hier v Moskve (1980) prežívala mesiac pred otváracím ceremoniálom spolu so šermiarkami zo západných krajín, keď sa to na turnaji Svetového pohára dozvedeli. Podobné pocity zažívala o štyri roky neskôr kvôli olympiáde v Los Angeles (1984). Sovietsky zväz vtedy ovplyvnil účasť mnohých športovcov nielen z Československa. Katarína Lokšová-Ráczová sa ako československá reprezentantka v šerme zúčastnila na olympijských hrách trikrát.

Otec vojnový hrdina

Katarína Lokšová rodená Ráczová sa narodila v Košiciach v roku 1950 do učiteľskej rodiny s maďarskou národnosťou. Otec Oliver Rácz bol záchrancom niekoľkých košických židov, ale doma o tom veľa nehovoril. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 sa Košice stali maďarským územím a v marci 1944 do mesta vstúpila brutalita vojny. Rozbehli sa masové deportácie košických židov. Ako vysokoškolsky vzdelaný a politicky nespoľahlivý bol zadelený do kancelárie vojenského tábora. Dostal sa k dokladom a povolávacím rozkazom, vďaka ktorým zachránil životy nevinných ľudí. Zachrániť sa mu podarilo dokonca aj budúcu manželku Katarínu Nyiszliovú, ktorej takmer celá rodina zahynula v koncentračnom tábore. Vďaka odvážnemu Košičanovi sa na falošné doklady dostala do budapeštianskej fabriky na výrobu spodnej bielizne, kde sa jej podarilo prečkať druhú svetovú vojnu. Otca Olivera ku koncu vojny niekto udal, bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti a musel sa skrývať v krypte dominikánskeho kostola. Vďaka kňazovi Mikulášovi Lexmanovi sa mu, podobne ako ďalším asi dvadsiatim skrývajúcim sa, podarilo vojnu prežiť. Neskôr o svojich zážitkoch z vojny napísal viacero kníh. Keď sa matka Kataríny vrátila do Košíc, vydala sa za svojho záchrancu. Malá Katka a jej starší brat sa o príbehu rodičov dozvedeli až ako dospelí. Otec bol pre ňu dovtedy hlavne riaditeľom na Strednej všeobecnovzdelávacej škole s jazykom maďarským a mama učiteľkou na prvom stupni základnej školy. Za záchranu ľudských životov bol Oliver Rácz vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi. 

Katarína Ráczová už ako dieťa inklinovala k športu. Začala gymnastikou, krasokorčuľovaním, plávaním a ako dvanásťročná skončila pri šerme, lebo tam chodil starší brat. Mávanie fleuretom Katku sprvu nenadchlo. Presvedčil ju až cermoniál pasovania za rytierov, ktorý urobil tréner Samuel Pačenovský v telocvični. V košických kluboch Slávia a Lokomotíva Košice športovala štyri roky. „Profesor” Pačenovský, ako ho všetci oslovovali, sa o zverencov staral aj mimo telocvične. Dával im prednášky o životospráve, ktorá patrí k športu. Keď Katka vyhrala prvé majstrovstvá Československa, bola v siedmom nebi. „Moje oddielové kolegyne ma privítali s tým, že Silvia, úradujúca majsterka ČSR, neštartovala a mala som šťastie. Tam sa objavila moja maďarská krv. Ja som neskutočne tvrdohlavá. Tak som si povedala, že ja vám ukážem a to šťastie zopakujem,“ smeje sa dnes bývalá československá reprezentantka, ktorá počas 15-ročnej športovej kariéry získala titul majsterky Československa ešte trinásťkrát.

Odmietnutie Prahy

Po dokončení košickej Strednej všeobecnovzdelávacej školy s jazykom maďarským tréner Pačenovský Katarínu presviedčal, aby na vysokú školu nastúpila do Prahy. Odôvodňoval to lepšími podmienkami v šerme a dobrou trénerskou základňou. Ale mladá reprezentantka mala pred sebou jeden zlý príklad, košickú šermiarku, ktorá išla študovať do Prahy, ale po krátkej dobe sa vrátila. Pražské kolegyne ju psychicky zničili. Katarína sa preto rozhodla ostať na Slovensku a študovať Farmaceutickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Z Košíc odchádzala s ťažkým srdcom, lebo mala okolo seba dobrý kolektív. Napríklad keď ju nominovali na juniorské Majstrovstvá sveta, profesor Pačenovský si zvolal šermiarov klubu: „Katka je v reprezentácii a ide na majstrovstvá, musíme jej pomôcť, aby sa mohla pripraviť!” Šermiari, ktorí už mali doma rodiny a chodili do roboty, prišli na tréningy aj mimo tréningovej doby. Dovtedy športovali na amatérskej úrovni, dva-trikrát do týždňa. „Do dnešného dňa som im za to vďačná. Keby som nemala takú podporu, bohviečo by bolo,” priznáva pamätníčka. 

Zmena režimu 

Katarína bola akurát s rodičmi na dovolenke v Juhoslávii, keď im susedia v kempe, holandsko-nemecká rodina s dvomi deťmi, oznámili, že sa v Československu chystá „návšteva priateľských vojsk”. Vedeli to zo zahraničných rádií. Vystríhali ich pred návratom domov a ponúkli im vlastné pasy, aby mohli ostať na západe. Otec Oliver ako komunista tomu nechcel veriť. Večer pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 20. augusta 1968 sa rodina vrátila domov. Vyčerpaných po dlhej ceste ich v noci nezobudili ani tanky. Až vytrvalé búchanie na vchodové dvere. Hlavu rodiny hľadali súdruhovia z národného výboru. Ako riaditeľ školy a zástupca maďarskej menšiny mal otec vyzvať ľudí zachovať pokoj. Hneď ráno sa delegácia spolu s Oliverom vydala do Prahy za Ludvíkom Svobodom, aby si dohodli spoločný postup. „S otcom sme sa veľakrát smiali, keď rozprával historky, ako išlo celé politické vedenie zo Slovenska tajne do Prahy. Nenápadný dlhý rad čiernych šestotroják. Oproti nim išli tanky. Potom sme pár dní nevedeli, čo sa s otcom deje,“ spomína majsterka šermu. 

Nastolenie komunistického režimu nebolo veľmi organizované. Počas bezvládia, po auguste 1968, mala československá šermiarska reprezentácia vybavené sústredenie v Nemeckej spolkovej republike. A aj tam spolu s Katarínou odcestovala. Nikto im to totiž nezakázal. V západnom Nemecku všetkým trénerom a športovcom ponúkali občianstvo aj prácu. Nikto vtedy neostal. Neskôr, keď športovci chceli ísť na turnaj do zahraničia, museli cestovať do Prahy a podpísať, že sa nebudú stretávať s občanmi západného bloku, lebo by ich mohli pokaziť. Niekedy sa ale nedalo odolať. Koncom roku 1968 emigroval do západného Nemecka tréner šermu Čestmír Čivrný, ktorý pôvodne pôsobil v českom šermiarskom klube Riegel. „V Nemecku si ho ako odborníka vážili a pôsobil tam ako tréner. Ale ľudsky trpel. Vždy keď sme sa stretli niekde na turnaji, tak sa ku nám veľmi hlásil. Až tak, že nám radil proti vlastným nemeckým šermiarom. Nevideli sme najmenší dôvod, aby sme sa s ním nebavili,” priznáva Košičanka. Keď Č. Čivrný emigroval, zobrali mu titul zaslúžilý tréner. Po Nežnej revolúcii mu ho v Prahe vrátili.

Po príchode do Bratislavy v roku 1969 začala Katarína súťažiť za telovýchovnú jednotu Žiška Bratislava. Práve tu sa stretla s legendárnym trénerom Aladárom Koglerom, ktorý bol maďarskej národnosti. „Nemohlo sa mi nič lepšie stať a dovolím si tvrdiť, že ani jemu, lebo my sme chceli niečo dokázať. Výsledkom bolo, že sme mali tréning na Štedrý deň, Silvestra aj Nový rok. Keď sme odovzdávali do Prahy tréningové plány, súdruhovia nás chceli predvolať na disciplinárku. Mysleli, že si z nich strieľame.” Pod taktovkou A. Koglera sa Katarína udržala v československej reprezentácii a dostala sa aj do áčkového olympijského výberu, čo bolo niekedy, ako priznala slovenská šermiarka, medzi samými Češkami „o dušu“. 

Púšťanie zápasov 

Majstrovstvá Československa boli pre Katarínu veľkou skúškou nervov. Maďarská šermiarska škola Slovenky nemala v republike konkurenciu, preto sa v českom tíme „taktizovalo”. Veľakrát bolo v šesťčlennom finále päť súperiek z Prahy a Ráczová. „Keď som chytila nejakú prehru, začali českí tréneri počítať. Ty pustíš tej, ty pustíš tej a ty pustíš tej... Skúsime, či tá jedna prehra môže znamenať, že Ráczová turnaj nevyhrá. K tomu na 99 percent bol rozhodca z Prahy. Iste, mali sme už v tom čase signalizačné zariadenie, ale rozhodca bol pán. V šerme nemôžete výsledky merať na centimetre alebo sekundy. Svieti lampa. Teraz svietia dve lampy. Rozhodca niečo povie. Možno sa skutočne pomýlil, možno naschvál. Nebolo to jednoduché.” Trinásť titulov československej majsterky republiky však dokazuje, že česká taktika nebola úspešná. Len raz počas kariéry Katarína majstrovstvá nevyhrala, lebo bola tehotná.

Slovenská šermiarka priznáva, že púšťanie zápasov fungovalo aj v zahraničí. Československo ani Slovensko nebolo šermiarskou veľmocou. Katarína prišla na Svetový pohár len s trénerom. Francúzsku či taliansku delegáciu tvorilo desať žien a mužov, dvadsať trénerov, tridsať rozhodcov. „Presne sme vedeli, že ak je v skupine Francúzka, rozhodovať bude Talian. V druhej skupine bude sovietska šermiarka a rozhodovať bude Nemec a potom to bude opačne,” vysvetľuje bývalá reprezentantka. Nepísaným pravidlom turnaja bolo vracanie zápasov. Hocikedy hocikde sa šermiarka v pavúku stretla so súperkou, ktorá jej pustila zápas a pomohla, a aby sa dostala do ďalšieho kola, musela zápas vrátiť. Aj keď to bolo finále. Potom to veľké šermiarske veľmoci ešte vylepšili. Vrátiť zápas ste museli nielen šermiarke, ktorá vám ho pustila, ale aj oddielovej kolegyni alebo kolegovi. Ak by sa šermiarka rozhodla nevrátiť zápas, v zákulisí by sa to rozšírilo a šermiarka by na to mohla doplatiť.

„Na Majstrovstvách sveta vo Viedni sa proti mne dali dokopy Švédka s Rumunkou. Údajne v tom boli aj zlaté hodinky ako odmena Rumunke. Rumunka po turnaji prišla za mnou a ospravedlnila sa mi. ,Jééj, nevedela som, že ty vypadneš, keď ja pustím zápas Švédke.` Hovorím: ,Keď nie ja, tak niekto iný! Prečo nešermuješ tak, ako vieš?!` Neviete ten kolotoč ovplyvniť, lebo ste tam sama. Nemáte veľký tím okolo seba. Možno aj toto ma ovplyvnilo, že po skončení kariéry, som sa stala predsedníčkou Klubu fair play.”

Teroristický útok 

Na prvých olympijských hrách sa zúčastnila Katarína v Mníchove v roku 1972. V olympijskej dedine vládla rodinná atmosféra. Svetové hviezdy športového neba sedeli v jedálni s ostatnými pretekármi. Problémom pre Katarínu nebolo ani požičať akreditačnú kartičku pre priateľku kolegu, aby mohla prísť pozrieť olympijskú dedinu. Večer jej kartičku vrátil, ale omylom jej dal svoju. Tri dni chodila s fotkou blonďáka na krku a nikto si to ani nevšimol. Idyla medzinárodného spoločenstva sa skončila 5. septembra, keď sa v olympijskej dedine odohral útok palestínskej teroristickej skupiny Čierny september, ktorá zavraždila jedenásť izraelských športovcov. Dvoch priamo v dedine, ďalších deviatich po únose na letisku. Vraj zlyhala nemecká bezpečnostná skupina. „Ťažko dnes povedať, ako to bolo. V tom čase nikto ani nesníval, že olympijské hry by mohli byť zneužité na teroristické a politické účely. Dodatočne som dosť veľa o tom čítala. Boli také náznaky a izraelská vláda upozornila Nemcov, že sa niečo chystá. Chceli tam vyslať svojich ľudí a bezpečnostných analytikov, ktorí by chránili izraelských športovcov. Nemci tvrdili, že majú všetko pod kontrolou,“ hovorí pamätníčka. Ako predsedníčka Klubu fair play Slovenského olympijského a športového výboru sa pred pár rokmi na konferencii v izraelskej Haife stretla s Ankie Spitzerovou, vdovou po izraelskom šermiarovi. Bol to pre ňu silný zážitok, dozvedieť sa ako ona prežívala situáciu, ktorá zmenila všetky ďalšie olympijské hry. Do poslednej chvíle mala informáciu z Reuters, že Nemci po útoku zachránili všetkých športovcov a všetko je v poriadku. Až oveľa neskôr sa dozvedela, že jej manžela zavraždili a predtým ho ešte mučili. 

Prísne opatrenia

Na letnej olympiáde v Montreale v roku 1976 už boli všade po zuby ozbrojení vojaci a kontroly boli na každom kroku. Na tréningy aj zápasy vozili športovcov autobusom. „Vojak dal hlásenie: Do autobusu nastúpi Ráczová, Československo, šerm. Vystupuje tam, pri tom vchode bude vstupovať do haly. Raz som mala tú česť, že so mnou cestovala aj jedna izraelská šermiarka. Autobus skoro rozobrali na malé kusy. Dorazili sme do haly, hlásenie, ďalší vojak, ďalšia kontrola. Len tým vchodom sme mohli vyjsť, kde sme vošli. Môj tréner tam mohol byť len ako turista, keďže sme mali reprezentačného trénera, ktorý s nami nikdy netrénoval. A on išiel úplne iným vchodom. Pol hodinu sme sa hľadali, kým sme sa vôbec našli a mohli sme začať trénovať.”

Zničený olympijský sen 

Na Svetový pohár v talianskom meste Como cestovala Katarína vlakom. Mala vycestovaciu doložku na desať ciest, ale keďže to málokto na hraniciach počítal, nevšimla si, že prekročila limit. Celý tím vysadili z vlaku a museli sa vrátiť do Bratislavy a vybaviť si nové papiere. Potom cestovali 12 hodín posediačky. Nevyspatá a hladná išla Katarína rovno do haly. Zastavila ju trénerka maďarských reprezentantiek a keď sa jej Slovenka začala sťažovať, povedala jej: „Vykašli sa na to, čo bolo včera. Nepomôže ti to. Tvoje najväčšie želanie je nastúpiť, šermovať a vyhrať turnaj!“ Nakoniec v talianskom Come stála na najvyššom stupni víťazov. Jej radosť ale zatienila správa o olympijských hrách v Moskve. „Mala som súboj proti Kornélii Hanischovej z Nemecka. Ona nastúpila a mala slzy v očiach. Pýtala som sa jej, že čo sa deje? Lebo okrem toho, že sme boli súperky, boli sme aj kamarátky. Chodili sme po turnaji spolu na večeru. Takže som vedela o nej aj zo súkromného života. Po zápase mi povedala, že práve dostali informáciu, že nepocestujú na olympijské hry. Dozvedeli sa to priamo tam, na turnaji. Bol to šok pre všetkých. Boli sme súperky, ale všetci sme si uvedomili, že teraz nejde o to, že mám o desať súperiek menej, ale o ten pocit. A to som vtedy netušila, že podobný pocit prežijem aj ja, o štyri roky neskôr.” Rozhodnutie amerického prezidenta Jamesa Cartera, ktorý vyzval západné krajiny k bojkotu, mnohým športovcom zničilo celoživotný sen o olympiáde. Na protest proti sovietskej invázii do Afganistanu v decembri 1979 sa olympiády v Moskve o rok neskôr nezúčastnili športovci zo 61 krajín sveta. 

Pre študentku farmácie bolo náročné každý týždeň chodiť na tréningy do Budapešti. Denne pod dohľadom A. Koglera trénovala štyri až päť hodín. Na skúšky sa učila vo vlaku alebo každú voľnú chvíľu na hoteli. Mnohí neverili, že sa jej náročnú vysokú školu podarí dokončiť. Pomohol jej individuálny študijný plán. Rok pred ukončením vysokej školy v roku 1977 sa mohla stať Katarína ešte aj majsterkou sveta. Mala vtedy výbornú formu. Nedostala ale šancu zúčastniť sa Majstrovstiev sveta v Argentíne. Keď vedenie telovýchovnej jednoty podľa svetového rebríčka zistilo, že by tam cestovala len Ráczová s trénerom Koglerom a nikto z Prahy, cestu na svetový šampionát v Buenos Aires škrtli. Krátko na to získala Košičanka na Univerziáde v bulharskej Sofii zlato. Zišla sa tam takmer tá istá konkurencia ako v Argentíne. Funkcionári Československého zväzu telesnej výchovy, ktorí jej nedovolili vycestovať, jej vtedy gratulovali a tvrdili, že ona je pre nich aj majsterkou sveta. Bývalá fleuretistka vzápätí dodáva, že všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka zrušeným majstrovstvám odcestovala do rodných Košíc, liečiť si boľavú dušu. Na kúpalisku sa zoznámila so svojím budúcim manželom Viliamom Lokšom, za ktorého sa vydala v roku 1978. 

Anonymné udanie 

Štátnice na vysokej škole zvládla Katarína na jednotku aj popri vrcholovom športe. Po skončení farmácie sa snažila začleniť do civilného života a zostať v odbore, ktorý vyštudovala. Najskôr pracovala na farmaceutickej fakulte, neskôr v jednom výskumnom ústave. Dodnes nevie, čo skúmal. Mladá farmaceutka mala čítať zahraničné časopisy a od stola navrhovať, čo má profesor vo výskume skúmať. Ako šermiarke zameranej na výsledky jej to nedávalo zmysel. Zároveň stále aktívne súťažila. Skĺbiť v tom období rodinu, prácu a vrcholový šport jej pomáhal olympijský zväz. Ako reprezentantka a členka áčkového olympijského tímu mala pamätníčka takmer všetko, o čo požiadala. „Reprezentovať v zahraničí ako športovec bola politická úloha, nemusela som byť ani v komunistickej strane. Rozhodujúce boli výsledky. Dokonca mi zväz prispieval na opatrovateľku k dcére, keď sa narodila. Keby som mala športovať za dnešných podmienok, neviem, či by som niečo dosiahla.“ Neskôr jej dcéra získala bez problémov miesto v materskej škôlke, čo bol v Petržalke veľký problém. Suseda, ktorá videla, že Katarína nosí dcéru do škôlky, ale do roboty nechodí, ju udala. Samozrejme anonymne. Fleuretistke začínali tréningy o deviatej, kedy bol už každý slušný človek v robote. Olympijská reprezentantka dostala predvolanie na národný výbor na oddelenie verejného poriadku. Viacnásobná československá majsterka sedela medzi prostitútkami a plakala. „Súdruhovia sa ma pýtali, ako je to možné, že dieťa chodí do škôlky, keď ja nechodím do roboty. Vytiahla som list od komunistickej strany, že trénujem šesť hodín denne a reprezentujem vlasť a vysvetlilo sa to. Ale revala som ako pavián,” smeje sa dnes pamätníčka. 

Ospravedlnenie po 30 rokoch

Posledné olympijské hry, ktoré mala pamätníčka vo svojej bohatej kariére zažiť, boli v Los Angeles v roku 1984. Spolu s trénerom Ivanom Hrušovským sa na to dlhodobo pripravovala. Tréner Kogler medzitým v roku 1981 emigroval do USA. Boli by sa za veľkou mlákou s bývalou zverenkyňou stretli, keby niekoľko týždňov pred olympiádou neprišiel list. „Oficiálna verzia bola, že olympijský výbor Spojených štátov amerických nezaručuje bezpečnosť československých športovcov a dodržanie Olympijskej charty, preto sa náš výbor rozhodol hry bojkotovať. V skutočnosti sme všetci vedeli, že ide o odvetu za OH v Moskve. Môj manžel hneď po OH v Moskve povedal, že americká olympiáda nebude pre nás, lebo Sovietsky zväz to západným krajinám neodpustí.” K neoficiálnemu bojkotu hier na čele zo Sovietskym zväzom sa pridali aj ďalšie štáty východného bloku ako NDR, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko či Kuba. Po tridsiatich rokoch od americkej olympiády Český olympijský výbor zorganizoval podujatie. Do Prahy pozval všetkých športovcov, ktorí boli vtedy v širšom aj užšom výbere a oficiálne sa ospravedlnil. Slovenský olympijský výbor to urobil o čosi skôr. Mnohí športovci ani neprišli, lebo pre nich to bola celoživotná premárnená šanca. 

Po ukončení športovej kariéry začala pamätníčka v Bratislave trénovať nové šermiarske nádeje. Popri tom tiež pracovala v olympijskom výbore, ale až po novembri 1989, kedy sa v športe formovali nové inštitúcie a funkcionári hľadali bývalých úspešných športovcov s takpovediac čistým štítom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 Katarína založila spolu s ďalšími nadšencami Klub fair play Slovenského olympijského výboru. Činnosť klubu rozbehli tak intenzívne, že im v roku 1999 Európske hnutie fair play udelilo ako vôbec prvému národnému klubu fair play v Európe Čestné uznanie. V tom istom roku bola bývala fleuretistka poverená funkciou národnej ambasádorky pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy, ktorú získavajú bývalí športovci idúci príkladom aj v súkromnom živote a ktorým sú blízke olympijské ideály. Športovú osobnosť Kataríny Lokšovej-Ráczovej ocenili aj profesionáli na planši, keď ju ako jedinú ženskú zástupkyňu Slovákov uviedli v roku 2013 do Siene slávy svetového šermu.

Predmestie Bratislavy 

Popri úspešnej kariére športovkyne sa stala šermiarka aj dvojnásobnou matkou. Keď v roku 1990 získal manžel prácu gynekológa nemocnici v Hainburgu, rodina žila pár týždňov oddelene. „Manžel mal zmluvu na dobu určitú. Keby prišiel Rakúšan s rovnakou kvalifikáciou, ktorý by mal záujem pracovať v nemocnici, manžel by musel odísť,“ vysvetľuje olympionička. Nakoniec sa rodina rozhodla riskovať a presťahovala sa do malého provinčného mesta do jednoizbového bytu. Katarína ďalej pôsobila ako trénerka a funkcionárka v olympijskom hnutí a za povinnosťami denne cestovala do Bratislavy. Začiatky boli tvrdé, lebo predsudky západu boli veľké. Rakúšania boli prekvapení, že manželia Lokšovci majú vysoké školy a deti vedia čítať a písať. Dcéra a syn, ktorí nevedeli po nemecky, sa jazyk v rakúskej škole rýchlo naučili. Na gymnázium už dochádzali do Brucku. „Cesta trvala dvadsať minút a synovi spolužiaci, mal vtedy asi 10 rokov, devätnásť minút nadávali na cudzincov. Keď vystupovali, pozval ho jeden spolužiak na návštevu, aby sa spolu pohrali. Prišiel domov a pýtal sa ma, čo si má o tom myslieť. Tak som mu vysvetlila, že pre Rakúšanov sú dobrí a zlí cudzinci a že on je ten dobrý,” smeje sa Katarína, ktorá dnes pokladá Hainburg za predmestie Bratislavy.

Na otázku, ktoré víťazstvo si olympijská reprezentantka najviac cení, odpovedá: „Moje dve deti a vzťah s manželom, ktorý je aj po 42 rokoch krásny. Medaily sú krásne, aj pocit, keď stojíte na stupňoch víťazov a hrajú pre vás hymnu. Časom to však nikoho nezaujíma. Ani dnešné deti, ktoré trénujem, o mne nevedia. Aj keď si myslím, že aspoň z toho športu, ktorý robia, by mali poznať úspešných športovcov.“ Potom sa čestná členka olympijského výboru rozosmeje a spomenie situáciu, kedy jej malý zverenec na tréningu gratuloval Nevedela k čomu, veď nemala meniny ani narodeniny. „Pani trénerka, ja som si vás vygúglil! A písali tam o vás, tak vám gratulujem,” smeje sa dnes už viacnásobná stará mama.