Juraj Lukáč

„Tam bol jediný rozhlas a pamätám si, že celá dedina bola pri tom rádiu. A čo si pamätám veľmi, bol Svoboda, ktorého som mal vtedy za hrdinu a v podstate až potom som počul aj od otca, že on zase až taký nebol, ale mal obrovskú autoritu, to viem. A z toho rozhlasu si pamätám na jeho prejav, keď hovoril, aby sme zachovali kľud, aby sme určite nestrieľali na nikoho, vyzval armádu, aby nebojovala, to bolo také, hej. A všetci v tej dedine v Olejníkove si mysleli, že začala vojna. A nikto nevedel, a ja štrnásťročný som hovoril: Ále, to len sa náhodou sťahujú z toho cvičenia a niečo tam, proste môj mozog to nepobral, že by sa stalo to, čo sa stalo. A potom som išiel domov do Humenného a v Sabinove nechodili vlaky, a na koľajniciach stáli tanky, a jeden šialený vojak po mne strieľal. Lebo som prišiel z lesa v zelenom trampsky oblečený. Vyzeral som asi ako americká armáda.“

„Takže áno, Základná organizácia SZOPK sme boli a začínali sme s lesníkmi sadením stromčekov. Potom nám proste prišlo divné, že sadíme smreky a borovice a oni režú jedle a buky. Tak sme si začali všímať, že aký je rozdiel medzi tým, ako pestuje les príroda a čo s tým robí spoločnosť. Zistili sme, že tam sú veľké rozdiely, tak paradoxne sme potom začali tie sadenice, čo sme kedysi posadili, vytrhávať a dávať tam stromčeky z lesných ciest, ktoré tam prirodzene patrili – jedle a buky. A tak sa pomaly za tých desať rokov transformoval ten náš pohľad na to, čo sa deje s lesmi, až do takého skoro politického aktivizmu a prišiel ten osemdesiaty deviaty rok, kde som sa ešte snažil zreformovať Slovenský zväz ochrancov prírody, ale zistil som, že to je komunistická organizácia, ktorej reforma nepomôže. Tak vtedy vzniklo Lesoochranárske zoskupenie Vlk ako samotná organizácia, občianske združenie, čo už bolo politicky možné.“

„Alebo sa oralo, alebo sa sialo, alebo sa kosilo, alebo sa zvážalo seno. Až do tmy, hej. Takže oni fungovali ani nie podľa hodín, ale podľa toho, ako išlo slnko. Takže v zime bol ten pracovný deň podstatne kratší a v zime bola v podstate taká dovolenka ich, dá sa povedať, taká poľnohospodárska, pretože to sa len opravovalo náradie. Na to si aj ja pamätám. Opravovalo sa len náradie a ženy tam robili s tým plátnom, robili nite, lebo oni pestovali aj konope. Každý ten obyvateľ tej dediny mal konopné pole aj ľanové pole. Z konope sa robili také plachty veľmi hrubého vzoru, aj také pracovné nohavice, ktoré si pamätám veľmi pichali, a z ľanu sa robili také slušné látky. To bolo niekoľko hektárov aj toho konope, aj toho ľanu a to sa spracovávalo v tej zime. A viem, že u mojej babky sa vlastne schádzala celá dedina a tam bol ten facebook. Tam sa to preberalo všetko zľava doprava. Všetky klebety.“