Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Lukáč (* 1954)

• Juraj Lukáč sa narodil 14. decembra 1954 v Bratislave,

• detstvo prežil v Humennom,

• základnú školu navštevoval od roku 1959,

• v roku 1970 nastúpil na trojročnú strednú všeobecnovzdelávaciu školu,

• v rokoch 1973 - 1979 študoval odbor Sdelovací informatika na Elektrotechnickej fakulte ČVUT v Prahe,

• od roku 1980 pracoval vo Výskumnom ústave kovo-priemyslu (VUKOV) v Prešove,

• v roku 1990 bol kooptovaný za poslanca MZ v Prešove,

• 1993 založil lesoochranárske občianske združenie Vlk, ktoré vedie dodnes.

Juraj Lukáč sa narodil 14. decembra 1954 v Bratislave v rodine otca Juraja (1926) a mamy Márie, rodenej Semanovej (1931). Obaja rodičia pochádzali z obce Olejníkov ležiacej na východe Slovenska. Mama vyrastala v rodine so štyrmi súrodencami. Živili sa poľnohospodárstvom. Dedo vlastnil 20 hektárov poľnohospodárskej pôdy a časť lesa, z ktorého ťažili palivové drevo. Patrili k najbohatšími dedinčanom. Starí rodičia Jozef a Mária z otcovej strany mali 15 detí. Boli chudobní a živila ich práca v lese. Starý otec bol uhliar. Jurajov otec patril už v Ľudovej škole v Olejníkove medzi bystrých a inteligentných žiakov. Po skončení Fakulty elektrotechniky SVŠT v Bratislave bol prvým absolventom vysokej školy v dedine. Neskôr úspešne ukončil aj Chemicko-technologickú fakultu v Prahe.

Prvá svetová vojna a život počas Prvej československej republiky

Dedo počas I. svetovej vojny bojoval v Rusku, kde padol do zajatia. Dedina Olejníkov bola prechodom frontu úplne zničená, maďarská armáda rekvirovala ich majetok. Pokojné obdobie prišlo až so vznikom Prvej československej republiky, počas ktorej žili ako samostatne hospodáriaci roľníci. Chovali hospodárske zvieratá, pestovali poľnohospodárske plodiny ako ľan či konope. Na hospodárstve bolo vždy veľa práce: „Alebo sa oralo, alebo sa sialo, alebo sa kosilo, alebo sa zvážalo seno. Až do tmy. Takže oni fungovali ani nie podľa hodín, ale podľa toho, ako išlo slnko. Takže v zime bol ten pracovný deň podstatne kratší a v zime bola v podstate taká ich poľnohospodárska dovolenka, pretože to sa len opravovalo náradie. Na to si aj ja pamätám. Opravovalo sa len náradie a ženy tam robili s plátnom. Robili nite, lebo oni pestovali aj konope. Každý obyvateľ tej dediny mal konopné aj ľanové pole. Z konope sa robili plachty veľmi hrubého vzoru, aj pracovné nohavice, ktoré veľmi pichali a z ľanu sa robili také slušné látky“. Politickú situáciu koncom tridsiatych rokov a blížiacu sa vojnu vnímali aj v ďalekej slovenskej dedine. Dotýkala sa ich prostredníctvom mužov, ktorí boli narukovaní a prichystaní brániť Československo a potom sa sklamaní vracali bez boja z česko-nemeckého pohraničia domov.

Druhá svetová vojna

Pamätníkov otec ako znalec miestnych geografických pomerov pomáhal v čase pred SNP vojakom pri úteku cez pohorie Čergov smerom na Levoču. Otec pásol kravy alebo chodieval do lesa na drevo a niekoľkokrát sa ocitol v nepríjemnej situácii: „Chodili tam Nemci, mali dokonalé terénne mapy a prehľad v teréne a vždy dostal od nich bitku, lebo sa ho pýtali, že kde sú partizáni a on úprimne povedal, že nevie, lebo nevedel… Potom dostal bitku od partizánov, že Nemcom povedal, že kde sú partizáni…“. Počas SNP však v tejto oblasti už žiadne oficiálne partizánske oddiely neboli. V priebehu vojny a prechodu frontu museli rodiny vo svojich obydliach prijať najprv nemeckých vojakov a potom vojakov Červenej armády. Obidve situácie boli pre miestnych obyvateľov zlé a nepríjemné.

Päťdesiate roky a šesťdesiate roky

Jurajov otec začal pod vedením vysokoškolských učiteľov študovať v Modre - Harmónii. Výuka trvala jeden rok a absolventi potom pokračovali v štúdiu na vysokých školách. Pamätníkov otec vyštudoval silnoprúd na Fakulte elektrotechniky SVŠT v Bratislave a podieľal sa na elektrifikácii obcí východného Slovenska. Neskôr pracoval ako hlavný energetik pri výstavbe závodu Chemko Strážske a potom až do dôchodku pracoval v Chemlone v Humennom. V dedine Olejníkov JRD nevzniklo a rodina naďalej hospodárila na svojom. Ešte aj v šesťdesiatych rokoch však museli odovzdávať prakticky všetko, čo dochovali alebo dopestovali: „Boli vegetariáni z donútenia a jediné mäso, čo mali, to bola tá slanina z toho prasiatka. A stačilo im jedno. No, ale keďže boli kontingenty, tú jednu sviňu im vždy zobrali, tak sa chovali dve. A keď mal prísť ten výberčí daní, tak jedna sviňa sa schovala a jednu zobrali s vedomím, že im berú všetko. No a potom sa zabila tá druhá.“

Detstvo a dospievanie

Prvých päť rokov žil Juraj s rodičmi v Bratislave na internáte v Horskom parku. V roku 1959 sa rodina presťahovala do Strážskeho na východnom Slovensku, kde Juraj absolvoval prvé tri roky základnej školy. V roku 1963 sa presťahovali do Humenného a tu pokračoval v štvrtej triede základnej školy. V Humennom prežil celé detstvo a dospievanie. V polovici šesťdesiatych rokov vnímal výrazné uvoľnenie politickej situácie. Čítal texty Dominika Tatarku, v kinách išiel Winnetou (literárna postava indiánskeho náčelníka kmeňa Apačov od nemeckého spisovateľa Karla Maya, pozn. ed.), mládež obdivovala Kennedyovcov. Pamätník sa ešte ako deviatak a neskôr prvák na strednej škole zapojil do hudobného folkového country klubu, ktorého bol jediným predstaviteľom na východnom Slovensku. Distribuoval rôzne tlačoviny, spevníky, notové záznamy aj platne. Juraj od roku 1966 odoberal v tom čase veľmi populárny časopis ABC, ktorý sa svojím charakterom podobal na Foglarov časopis Vpred. Mládež pod vplyvom týchto časopisov zakladala chlapčenské a dievčenské kluby a v roku 1967 Juraj založil klub Lesnej múdrosti v Humennom: „Boli sme štrnásť-pätnásťroční chlapci, ...a ten časopis vždy dával nejaké úlohy typu objavovanie nových miest v lese, poznávanie rastlín, spanie v lese, také týždňové úlohy. Bol to mesačník, ktorý vždy na ten mesiac zadal nejaké úlohy a my sme ich plnili. Mali sme zápisníky, aj bobríky sa robili ako od Foglara“. Takmer všetci mladí ľudia chodievali do prírody. V roku 1968 bol pamätník členom klubu Zálesák, ktorý vznikol v Brne a venoval sa zručnostiam potrebným na prežitie vo voľnej prírode. Venoval sa trampingu a pri návštevách trampských osád precestoval celé Československo. Neskôr ako vysokoškolák sa stal spoluorganizátorom Porty, čo bol veľký hudobný československý festival. Všetky dobrovoľné mládežnícke kluby však počas normalizácie začiatkom sedemdesiatych rokov svoju činnosť museli postupne ukončiť.

Rok 1968

Juraj mal počas udalostí pražskej jari štrnásť rokov a zmeny, ktoré rok 1968 prinášal intenzívne vnímal. Vedel o veľkom vojenskom cvičení štátov Varšavskej zmluvy v južných Čechách, ktoré v tomto roku prebehlo: “Všade boli vojaci a bolo to také podivné. Potom sa to vlastne prejavilo v tom auguste“. V lete bol pamätník na prázdninách u babky v Olejníkove v okrese Sabinov. „Tam bol jediný rozhlas a pamätám si, že celá dedina bola pri tom rádiu. A čo si pamätám veľmi, to bol Svoboda, ktorého som mal vtedy za hrdinu a v podstate až potom som počul aj od otca, že on zase až taký nebol. Ale mal obrovskú autoritu, to viem. A z toho rozhlasu si pamätám na jeho prejav, keď hovoril, aby sme zachovali kľud, aby sme určite na nikoho nestrieľali, vyzval armádu, aby nebojovala. A všetci v tej dedine v Olejníkove si mysleli, že začala vojna. A nikto nič nevedel. A ja, štrnásťročný, som hovoril –ále, to len sa náhodou sťahujú z toho cvičenia–, proste môj mozog to nepobral, že by sa stalo to, čo sa stalo. A potom som išiel domov do Humenného a v Sabinove nechodili vlaky. Na koľajniciach stáli tanky a jeden šialený vojak po mne strieľal, lebo som prišiel z lesa v zelenom trampsky oblečený. Vyzeral som asi ako americká armáda.“ Niekoľkí Jurajovi kamaráti počas invázie pri streľbe ruských okupantov zahynuli. Po týchto skúsenostiach spolu s neskorším vysokoškolským štúdiom v Prahe sa stal tvrdým odporcom režimu. Do komunistickej strany nikdy nevstúpil.

Sedemdesiate a osemdesiate roky

V roku 1970 pamätník nastúpil na trojročnú strednú všeobecnovzdelávaciu školu SVŠ, ktorú ukončil maturitou v roku 1973. Víkendy obvykle trávil v lese na Ružíne alebo Čergove. „Ja som v tom období zažil to trampské stretávanie sa pri ohňoch“ Počas prázdnin chodieval do Rumunska do karpatských pralesov a k moru. V roku 1973 začal študovať na vysokej škole v Prahe. Pôvodne chcel študovať technickú kybernetiku, ale počas prijímacieho konania sa nakoniec rozhodol pre odbor Sdelovací informatika na Elektrotechnickej fakulte ČVUT. Prvé dva roky štúdium prebiehalo v známom kúpeľnom meste v Podebradoch v zámku Jiřího z Podebrad a nasledujúce tri roky v Prahe. Juraj bol zaradený do experimentálneho diferencovaného štúdia určeného pre desať najlepších študentov fakulty. Títo študenti mali dvakrát toľko skúšok ako ostatní študenti a súčasne mali aj dvojnásobné prospechové štipendium. Súčasťou Jurajovho vzdelávania bol aj individuálny študijný plán a rovnako aj individuálny prístup vysokoškolských pedagógov. Popri štúdiu sa zaujímal o hudbu, folkové pesničky, v rámci trampskej komunity a jej subkultúry aj o literatúru. Vysokú školu ukončil v roku 1979 a nastúpil na základnú vojenskú službu v Brne. Po jej absolvovaní sa zamestnal vo Výskumnom ústave kovo-priemyslu (VUKOV) v Prešove, ktorý bol zameraný na vývoj robotických systémov v priemyselných fabrikách.

Ochrana prírody, vznik lesoochranárskeho združenia Vlk

Od začiatku osemdesiatych rokov sa pamätník začal čoraz viac venovať ochranárstvu prírody. Zo začiatku chodil do základnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Neskôr v rámci SZOPK založil a zaregistroval organizáciu pod názvom Vlk, kde spolu s lesníkmi začínali sadením smrekov a borovíc. „Potom nám proste prišlo divné, že sadíme smreky a borovice a oni režú jedle a buky. Tak sme si začali všímať, že aký je rozdiel medzi tým, ako pestuje les príroda a čo s tým robí spoločnosť. Zistili sme, že sú tam veľké rozdiely a tak, paradoxne, sme potom začali tie sadenice, čo sme kedysi posadili vytrhávať a dávať tam stromčeky z lesných ciest, ktoré tam prirodzene patrili – jedle a buky. A tak sa pomaly za tých desať rokov transformoval ten náš pohľad na to, čo sa deje s lesmi, až do takého skoro politického aktivizmu. Potom prišiel osemdesiaty deviaty rok, kde som sa ešte snažil zreformovať Slovenský zväz ochrancov prírody, ale zistil som, že to je komunistická organizácia, ktorej reforma nepomôže. Tak vtedy vzniklo lesoochranárske zoskupenie Vlk ako samotná organizácia - občianske združenie, čo už bolo politicky možné “. 

Nežná revolúcia v roku 1989 a deväťdesiate roky

Juraj sa vlakom vracal z lesa, keď z rádia počul o udalostiach v Prahe, počas ktorých policajti 17. novembra bili študentov. Hneď v prvých dňoch bol oslovený, aby vstúpil do verejného života. Krátku dobu sa angažoval v regionálnej politike, keď bol v roku 1990 kooptovaný za poslanca mestského zastupiteľstva v Prešove. Naďalej viedol lesoochranárske združenie VLK, ktorého činnosť sa začala profesionalizovať. Podarilo sa mu z amerických grantov získať prvých štyritisíc dolárov a postupne dospel k rozhodnutiu, čomu sa bude naplno venovať. Odišiel z výskumného ústavu a začal podnikať. Koncom deväťdesiatych rokov sa už venoval výlučne ochrane prírody v občianskom združení Vlk. V deväťdesiatych rokoch si združenie kúpilo prvý les za účelom vytvárania súkromných rezervácií: „kde si my a naši podporovatelia robíme to, čo chceme a to, čo chceme je, aby my sme tam nerobili nič a príroda robila všetko. A to sme začali práve v tých deväťdesiatych rokoch v zbierke Kúp si svoj strom.“ Podstatou takto chránených lesov je ich od štátu nezávislá ochrana a značka „Kúp si svoj strom“ je dnes registrovanou ochrannou známkou na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. Združenie vydalo množstvo knižiek s témou ochrany životného prostredia a dôležitou súčasťou jeho činnosti je lobovanie za schvaľovanie dobrých zákonov týkajúcich sa životného prostredia. V súčasnosti združenie organizuje desaťdňové vzdelávacie pobyty v prírode, kde si záujemcovia môžu s lektormi všímať, ako les žije a čo s ním robí ľudská činnosť a „prečo je dôležité zmeniť sám seba, aby sme mohli zmeniť svet okolo nás“.