Ján Medviď

* 1946

  • “No a potom som išiel do Prešova na strednú, na stavebnú priemyslovku. To už bolo spojené, lebo brat už hral ligu v tom čase, no a oni teraz no, poviem takto, že na tej dedine s tým detstvom a tak ďalej, to najkrajšie bolo to, a zrejme aj tam som tie základy dostal… Samozrejme, individuálne každý zrejme niečo svoje dostal. Tak pre mňa bolo najdôležitejšie, aj tá strava dedinská, jedno s druhým, aj ten vzduch a potom pohyb. Takto, naháňačky tam boli, nebolo jak teraz, že na ihriskách majú všetky tieto, tieto prístroje, pomôcky a tak ďalej. No my sme sa tam naháňali, behali, preskakovali… A toto chcem povedať, že taká zdravá, taká fyzická nejaká taká ma proste… bol som obdarovaný tým. Tak toto ma takto nejako... Potom som mal šťastie v Prešove, že som sa zapojil, že som s futbalom začal a tak začala moja kariéra, no. Áno, k tej kariére už pomaly postupne aj prejdem, len by som sa opýtal aj na ten nástup na strednú školu. Bol, že robili sa aj tie kádrové posudky, kvôli otcovi? (dokumentarista) To už… to už nebolo takto. To už nie, lebo oni už cez toho brata vedeli, že ide o mňa, že o koho ide, asi im brat niečo povedal, takže už to brali tak, že ma berú. Takto ináč. Pri týchto takzvaných futbalistoch, bratia mladší starší, vždycky sa berie tak, že keď starší brat už nejakú tú kariéru robí, vždycky sa na neho pozerajú tak, že asi nejaký talent má aj ten mladší. Alebo dajme tomu, že nejaké to nástupníctvo, no. Tak ja som bol asi tak obdarovaný, že som sa im zapáčil, áno, a zobrali ma tam na šupu. A vlastne predtým, keď ste sa aspoň trochu venovali tomu futbalu, ak bol čas, skúste nám to opísať, lebo tie ihriská určite neboli také, ako tie dedinské, ako dneska. Že ako vyzerali vtedy? (dokumentarista) Jednoduché. Boli na okraji dediny, tam blízko bývali, alebo ešte bývajú aj teraz neprispôsobiví, tak si viete predstaviť. Tam nebola nejaká budova, že šatne, nič, len také drevené kolíky boli, to ohradené ihrisko. Tráva niekedy narástla viacej, niekedy menej, takže aj tak to niekedy vyzeralo. Ale ja som konkrétne nezahral ani jeden zápas za nikoho, toto bolo zaujímavé! Prvý zápas so sieťkami aj s tribúnou, čo sme zahrali vo Svidníku, kde bola škola vybraná, vybrané mužstvo zo školy, z tej zbernej školy, tam som prvýkrát na ihrisku už aj s rozhodcom. Takže ja som vyrástol… Ja tomu hovorím, že v kravskej akadémii. Kravská akadémia to bola, ktorá si ešte neuplatnila, teraz by si mohla ešte niečo pýtať z fondov, že doplatiť.”

  • “A ja by som sa aj opýtal na také to úplne rané detstvo. Okrem toho, že asi aj už v predškolskom veku ste museli pomáhať pri obhospodarovaní, ale že ako ste ako deti trávili čas v tom čase? (dokumentarista) V tom čase… v tej dobe… no, tak ja sa nehanbím! Ja sa niekedy divím, že to človek prežil. No bolo to také… bolo to naše detstvo, bolo to pekné. Keď si na to spomeniem, keď ste nemali rádio, keď ste o ničom nevedeli, tak ten svet sme ani nevedeli, ako funguje a tak ďalej… Ani na tej strednej škole, keď som začal, moc to nebolo bohviečo. Takže tento život potom prinášal, ten rozhľad som dostal cestovaním a tak ďalej. A potom aj štúdiom. No, ale tak tam no… ale tieto… no tak dobre tak práca. Tak som odpovedal, že, no ja som nemal čas, hoci som si chcel ísť s chlapcami na ihrisko zakopať s nimi, ale som nemohol. Som prišiel zo školy, z tej susednej dediny, zhodil tašku, ísť s kravami na pole, najesť sa, samozrejme… ísť s kravami na pole, vrátiť sa… Pozametať, popratať v maštali, ustlať a tak ďalej… Keď treba vodu doniesť pre kravy a tak. Nech sa páči, toto treba urobiť, nasekať slamu, jak sa povie… siať… no nasekať trávu, posekať kosačkou pre kravy, aby mali, áno… Na jeseň alebo v zime a tak. Alebo vodu, keď im bolo treba dať, no… Tak také boli roboty. A potom až prišlo… Ešte sa trebalo najesť, a potom až prišli úlohy zo školy a pri sviečke. Takže tak, aj tie domáce práce. Takto podľa veku, no veď ja som nemohol, som bol malý chlapec, ale takisto som s matkou niekedy išiel na pole, čo som spomínal, alebo keď sa sadili zemiaky. Ale také bežné domáce roboty tam matka nedovolila, to sa muselo všetko porobiť, a až potom. No ale už bola tma, už neboli na to podmienky no… A vlastne na základnú školu ste začali chodiť v päťdesiatom druhom... Alebo vlastne, spomínate si na to? (dokumentarista) V päťdesiatom druhom, hovorím, to som bol prvák. To bola jedna trieda, to som bol ja v dedine v Stročíne a ešte jedna suseda, to bol celý náš ročník jedna až päť, a potom sme chodili do tej zbernej školy, do tej slovenskej školy v Mestisku, peši tam a naspäť, tam a naspäť.”

  • “Pardon. A viete aj, presne aký ten rozsudok mal? Ako to odôvodnili, čo tam mal napísané, že kvôli čomu bol v tom väzení? (dokumentarista) Bolo, bolo napísané. No tak, že, že… Ježiš Mária! No tak to počkajte, on dostal paragraf strašný, hrdlorezný tento, počkajte, spomeniem si… Proti, proti republike čo je. To je najťažší tento… príprava úkladu! Prepáčte, že som si nevedel… príprava úkladu! Čo za to je najhorší, čo môže byť… taký mu dali. Také mu hrozilo, no. Lebo, že vraj neplnil, že narušil hospodársky plán kvôli jednému dňu, čo s mláťačkou stál. Potom, že vraj ako mechanik a technik je, že nevedel nejakú súčiastku opraviť a že sa vysmieval, lebo tí mladí vojaci vtedy pomáhali, to bolo tak, áno, keď sa druzstvo vzmáhalo alebo sa chceli udržať, tak že potom nejakú súčiastku sabotoval, že nechcel opraviť a také. Lebo bol technik. Kvôli tomu no. Nič iné, no. A vlastne, ja by som sa aj opýtal, spomínal niekedy, že ako prežil, že či ho pritom vypočúvaní aj mučili,alebo či aj takéto praktiky zažíval? (dokumentarista) No takto, no takto… Keď sa toto prvýkrát takto dostane na verejnosť. Ja som dostal knihy a papiere, toto čo vám teraz poviem. Vtedy, keď prišiel z toho väzenia, keď som bol s matkou sám, toto čo som všetko videl, potom čo otca zobrali, tie následky, ako to mama znášala a vôbec celé my, a čo otec! A ešte čo je horšie, otec sa z toho väzenia zbláznil! Psychicky bol hotový. Dokonca ešte bol, lebo hrozili lekári aj mama ešte… dvakrát sme za ním boli na psychiatrii. Ale vtedy, keď ho pustili domov, tak to bolo najťažšie pre mňa, ale asi aj pre matku, to obdobie! Potom sa z toho dostal, za dva roky asi. Dostal sa. No, on bol tak spracovaný, že pamätám sa na… Toto dopoviem a potom sa vrátim k tomu, čo ste sa pýtali, ako to prežíval. Tak bol spracovaný, že matka niekedy zobrala motyku, čo som to videl na očiach, alebo že ide na dvor, zobrala tú… jak sa to povie, tú polievačku na vodu zobrala, mala so sebou kanvicu, že ide s vodou, tak otec bol tak spracovaný, že normálne za kabáty ju chytal. Kabáty my hovorímu tým ženským sukniam, čo mali také široké. Za kabáty ju chytal a hovoril: `Ne, nechodz nikdze, tu zostaň, nechodz robic!` Číže tak sa obával, toto bola obava. No a túto otázku... Tak to bolo nepríjemné, z toho všetkého, čo ja som videl, tie následky pre mamu. Ale toto čo prežil, čo sme na ňom videli, on nemohol spávať. On nám chodil, jak je cimra, chodba z tej prednej izby, chodil a on si obáchaval hlavu o stenu, o zárubňu. Vo väzení, že vraj tam bol bitý, bol tlčený! Tí, čo videli, tak že vraj že tam pelendreky a elektrické šoky do hlavy! “

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 21.06.2023

    (audio)
    délka: 02:33:41
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Hrávali sme pred zaplneným javiskom, tak to bola najväčšia motivácia. A to vám dá také niečo viac ako peniaze!

Ján Medviď počas natáčania v roku 2023
Ján Medviď počas natáčania v roku 2023
zdroj: Dominik Janovský

Bývalý československý futbalista a reprezentant Ján Medviď sa narodil 18. augusta 1946 na východnom Slovensku, v malebnej obci Stročín. Korene jeho rodiny zo strany otca Gregora siahajú až na poľské územie. Jeho starý otec Samuel v roku 1908 previezol celú svoju rodinu na prívese z vtedy veľmi zanedbaného poľského územia Kwiatońa do slovenskej obce Stročín. Matka Helena, za slobodna Kizáková, bola rodáčkou zo Stročína a pochádzala zo štyroch sestier. Jánov otec Gregor po starom otcovi zdedil značný majetok o rozlohe osem a pol hektára pôdy a časť lesa. Na začiatku 50. rokov bol označený za kulaka, čo v tej dobe viedlo k prenasledovaniu, zatknutiu a dokonca aj k väzneniu. Základnú školu začal Ján navštevovať v roku 1952 a po ôsmich rokoch pokračoval na Strednej stavebnej priemyslovke v Prešove. Tam začal s aktívnou futbalovou kariérou v Tatrane Prešov. V Prešove sa postupne vyvinula ťaživá atmosféra a objavila sa aj žiarlivosť medzi spoluhráčmi, preto sa Ján rozhodol v máji 1965 odísť do Bratislavy. Stal sa hráčom Slovanu a československej ligy. V máji 1968 začal Ján pôsobiť v Dukle Banská Bystrica, kde absolvoval i povinnú vojenskú službu a kde ho zastihlo aj obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Po návrate z Banskej Bystrice v roku 1970 opäť začal hrávať za Slovan, kde pôsobil až do roku 1979. Prežil tam svoje najkrajšie futbalové roky a v podstate s 15 zastávkami obletel svet. V reprezentačnom tíme Ján pôsobil od roku 1972. Vďaka tomu sa dostal napríklad na brazílsku Maracanu či do Jakarty. Po povinnej vojenskej službe sa Ján začal venovať aj štúdiu. Diaľkovo študoval na právnickej fakulte a neskôr sa rozhodol aj pre štúdium na FTVŠ s trénerským zameraním. Po roku 1979 prijal pozíciu hrajúceho trénera v rakúskom tíme v Sandorfe. V roku 1986 sa rozhodol Československo opustiť a stal sa na dlhých sedem rokov futbalovým trénerom v Kuvajte. Kvôli irackej invázii sa do Kuvajtu už nevrátil a s ročnou prestávkou až do roku 2010 pôsobil striedavo v Saudskej Arábii, Emirátoch či v Katare. V súčasnosti Jánovi robia radosť štyri vnúčatá a užíva si život na dôchodku.