Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Medviď (* 1946)

• bývalý československý futbalista narodený 18. augusta 1946 v obci Stročín

• korene rodiny siahajú až na poľské územie – (1908) z otcovej strany, celá rodina prevezená z Kwiatońa na Slovensko do Stročína

• matka Helena, za slobodna Kizáková, rodáčka zo Stročína

• Jánov otec Gregor zdedil značný majetok, v 50. rokoch označený za kulaka – prenasledovanie, zatýkanie a dokonca aj väznenie zanechalo následky na celej rodine

• detstvo – veľa pracovných povinností okolo domu a hospodárstva – radosť mu robil futbal, základy získal na jednoduchom ihrisku, tzv. “kravská akadémia”

• 1960 – začiatok aktívnej futbalovej kariéry – hráč Tatranu Prešov

• máj 1965 – odchod za bratom do Bratislavy – začal hrať za Slovan

• máj 1968 – povinná vojenská služba strávená v Dukle Banská Bystrica – venoval sa výlučne futbalu

• 1970 – návrat do Slovanu, pôsobil tam do roku 1979, ukončenie aktívnej futbalovej kariéry kvôli zdravotným ťažkostiam s kolenami

• od roku 1972 pôsobil v reprezentačnom tíme

• diaľkové štúdium (1970) na právnickej fakulte, neskôr FTVŠ – trénerské zameranie

• 1979 – 1986 – hrajúci tréner v rakúskom tíme v Sandorfe

• 1986 – tréner v Kuvajte (sedem rokov) – skončil kvôli irackej invázii

• po ročnej prestávke začal pôsobiť ako tréner v Saudskej Arábii, v Emirátoch a v Katare – do roku 2010

• súčasnosť – život na dôchodku, radosť z vnúčat

Pohľad do rodinnej histórie

Bývalý československý futbalista a reprezentant Ján Medviď sa narodil 18. augusta 1946 na východnom Slovensku, v malebnej obci Stročín. Pochádza z troch súrodencov, má ešte staršiu sestru Jarmilu a brata Michala. Korene jeho rodiny zo strany otca Gregora siahajú až na poľské územie. Jeho starý otec Samuel v roku 1908 previezol celú svoju rodinu na prívese z vtedy pomerne zaostalého poľského územia Kwiatońa do slovenskej obce Stročín. „To ich asi doviedlo,“ túžba po lepšom živote. Matka Helena, za slobodna Kizáková, bola rodáčkou zo Stročína a pochádzala zo štyroch sestier. Jej otcovi sa podarilo dostať do Ameriky, kde zarobil peniaze a neskôr tam odviedol aj jej dve staršie sestry, ktoré tam už zostali. Keď sa Helena neskôr zoznámila s Jánovým otcom Gregorom, nemala už záujem odísť za svojimi sestrami a rozhodla sa založiť si rodinu vo svojom rodisku. Nikdy to neľutovala, keďže jej manžel Gregor Medviď bol veľmi pracovitý a usilovný muž, ktorý miloval zvieratá a prírodu.

„Žili sme tam jedným primitívnym životom, no však, keď nemáte rádio, elektrinu, noviny...“ vysvetľuje Ján. Druhú svetovú vojnu miestni obyvatelia až tak nevnímali, keďže nedisponovali detailnými informáciami o spoločenskom dianí. Najdôležitejšie bolo prežiť a nakŕmiť svoju rodinu, čo znamenalo každodennú tvrdú prácu. V dedinke žili aj židovskí spoluobyvatelia, ktorí neskôr Stročín náhle opustili. Nikto o nich už viac nepočul. Čo sa týka vojakov, do kontaktu prišli obyvatelia dediny s tými nemeckými. Nikdy sa však dlho nezdržali a zvykli oddychovať na väčších usadlostiach, z ktorých po krátkom čase pokračovali ďalej. O konci vojny sa Stročínčania dozvedeli od posla, ktorý prechádzal dedinou.

Jánov otec Gregor po starom otcovi zdedil značný majetok o rozlohe osem a pol hektára ornej pôdy a časť lesa. Na začiatku 50. rokov bol označený za kulaka, čo viedlo k prenasledovaniu, opakovanému zatknutiu a dokonca aj k väzneniu. Prvýkrát bol Jánov otec zatknutý v roku 1952, o čom sa ako malý chlapec, prvák na základnej škole, dozvedel Ján od suseda: „Ta chlapče, ta ty tu? Ta otca ti vzali žandáre!“ Hlavným dôvodom prenasledovania bola otcova neochota vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva, čo odmietali aj iní obyvatelia obce. Cieľom prorežimných agitátorov a úradníkov, ktorí v tom čase do Stročína zavítali, bolo ľudí vystrašiť a donútiť ich k vstupu do JRD. „Prišli sme tu, lebo musíme niekoho zavrieť,“ ozývalo sa miestnou krčmou. Keďže Medviďovci okrem pozemkov vlastnili aj traktor a mláťačku, boli mnohým tŕňom v oku a voľba padla na nich. Odviesť Gregora Medviďa však museli na dvakrát, keďže ho chránila nielen rodina, ale aj susedia. Neskôr sa im ho podarilo odviesť s posilou niekoľkých vojakov. Ako zadržaný bol Gregor chvíľu vo Svidníku, no zakrátko bol prepustený domov. V papieroch bolo uvedené, že hlavným dôvodom jeho zadržania bol neodpracovaný deň a voľno, ktorý si spravil v čase dažďa, a tiež údajná sabotáž výmeny súčiastky v poľnohospodárskom stroji. „To nechávalo stopy, pre mňa, pre brata, pre sestru,“ spomína na neľahké obdobie pamätník.

V marci 1955 bol Gregor zadržaný znovu. Jánovu matku to zlomilo a rozhodla sa podpísať vstup do jednotného roľníckeho družstva, čo znamenalo značné obmedzenie finančných možností rodiny. Otcovo väznenie prežíval Ján veľmi ťažko: „A na mňa to bolo, furt som mal pocit, že sa na mňa každý pozerá, že otca mám vo väznici.“ Gregor sa vrátil až po roku. Bol to veľmi náročný rok, keďže matka Helena zostala sama s deťmi a musela spĺňať stanovené hospodárske kvóty miestnych úradníkov, čo bolo mnohokrát až nemožné. Počas výkonu trestu sa Gregor s manželkou nevideli ani jediný raz. Na návštevu sa k nemu dostala aspoň dcéra, ktorá v tom čase študovala v Prešove a mala to blízko. Jánov otec bol odsúdený na základe paragrafu, ktorý hovoril o trestnom čine proti republike. Počas vypočúvania bol vystavený psychickému nátlaku aj týraniu a dostával elektrické šoky. Domov sa vrátil vo veľmi zlom psychickom stave, trpel paranojou a úzkosťami a Ján ho neraz našiel v noci búchať si hlavu o stenu. Gregorov ťažký stav viedol až k jeho hospitalizácii na psychiatrii, po ktorej sa mu ako-tak podarilo vrátiť do bežného života. Tieto ťaživé udalosti zanechali následky aj na zvyšku rodiny, Jánova sestra zostala veľmi utiahnutá a brat mával často pocit, že je prenasledovaný.

Ranné detstvo a futbalová kariéra

Vtedajší život malého chlapca v obci Stročín nebol jednoduchý a Ján mal mnoho pracovných povinností. V dedine spočiatku málokto vlastnil rádio či televíziu, čo brzdilo ich všeobecný prehľad a orientáciu v spoločenskom dianí. Situácia sa zlepšovala postupne. Základnú školu v Stročíne začal Ján navštevovať v roku 1952. Po štyroch rokoch začal dochádzať do zbernej základnej ľudovej školy v susednej dedine. Do školy dochádzal pešo a poobede sa rovnakým spôsobom musel vrátiť. Hneď po škole nasledovala práca okolo gazdovstva. S kravami išiel na pole, upratal maštale, pomáhal napojiť zvieratá a až večer si mohol sadnúť k školským úlohám pri sviečke, keďže elektriny nebolo. Dnes sa aj diví, že to dokázal všetko zvládnuť. Nešťastný však rozhodne nebol, keďže sa mohol venovať aj svojmu obľúbenému športu, futbalu. V Stročíne vtedy nebolo moderné ihrisko či nebodaj šatne a kopať s rovesníkmi si začal na ihrisku vyhradenom kolíkmi. Sám s úsmevom hovorí, že vyrástol v takzvanej „kravskej akadémii“.

V roku 1960 nastúpil na stavebnú priemyslovku v Prešove, kde začal so svojou aktívnou futbalovou kariérou. Keďže jeho brat Michal už hrával v Prešove pred ním, problém so zaradením ani s kádrovým posudkom nikdy nemal. Stal sa členom futbalového klubu Tatran Prešov, kde spočiatku hrával za dorast, skupinu B. Neskôr prestúpil do A skupiny, čo znamenalo aj vstup do ligy. „Bol som obdarovaný, bol som taký dynamický, že pre mňa nebol problém behať,“ hodnotí Ján svoj vtedajší potenciál. Jediné, s čím mal problém, bol nedostatok interakcie v rámci kolektívnej hry. Ako chlapec sa totiž zdokonaľoval vo futbale predovšetkým sám, napríklad kopaním lopty o stenu. Prešovské tréningy, ktoré boli už profesionálnejšej úrovni, mu veľmi pomohli. V tom čase už mával prispôsobenú stravu, učil sa samostatnosti a tréningy absolvoval štyrikrát týždenne. Nikdy sa nestalo, že by nejaký vynechal, považoval ich za posvätné. Práve vďaka tejto disciplíne začal nadobúdať kolektívne futbalové myslenie, ktoré mu spočiatku dosť chýbalo. Rovnako mu pomohli predzápasy, kde začal zisťovať, aké úžasné je stretnúť sa s plným javiskom a aká je to pre neho veľká motivácia.

Športová atmosféra v Prešove sa však časom zhoršila a objavila sa aj žiarlivosť medzi spoluhráčmi. Pamätník sa preto rozhodol v máji 1965 odísť do Bratislavy, kde už v tom čase hral aj jeho brat. Po mesiaci bol pozvaný na tréning Slovanu, kde skúškou bez problémov prešiel. Okrem toho, že začal hrávať za Slovan, vstúpil aj do československej ligy. Prvé zápasy začali veľmi rýchlo, no nezabudnuteľný bol najmä predzápas s Hutnikom–Sereď, kde Ján zabodoval. „Ja som mal ohromný štart,“ spomína. Na druhý deň o ňom písali v novinách, že Medviď dal päť gólov. Život v Bratislave mal veľa lákadiel, avšak nádejný futbalista sa nenechal zlákať. Príliš si vážil príležitosť, ktorú získal a to, že mohol hrávať s veľkými menami, ho poháňalo vpred.

V máji 1968 sa Ján stal na dva roky hráčom Dukly Banská Bystrica, kde absolvoval i povinnú vojenskú službu a zastihlo ho tu aj obsadenie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Nič zásadné sa však počas jeho služby neudialo. Spomína si, že v tú noc oslavovali niečie narodeniny a nasledujúce ráno mali odpustený tréning, avšak nič výnimočné vojaci neregistrovali. Klasický vojenský výcvik ako futbalista neabsolvoval. Venovali sa predovšetkým futbalu a príležitostne čistili zbrane. Po vojenčine v roku 1970 sa Ján vrátil späť do Slovanu. Prežil tam svoje najkrajšie futbalové roky a s 15 zastávkami obletel svet. Začal sa venovať diaľkovému štúdiu na právnickej fakulte, ktoré aj úspešne ukončil a neskôr sa rozhodol aj pre štúdium na FTVŠ s trénerským zameraním. Slovan pre Jána znamenal najlepšiu futbalovú školu, kde ho všetci tréneri zocelili, a spomína najmä na trénera Vengloša. Ján vysvetľuje, že nikdy nemohol poľaviť, keďže na jeho miesto čakalo mnoho ďalších. Pôsobenie v Slovane ukončil v roku 1979 kvôli zdravotným ťažkostiam s kolenami.

Člen reprezentácie, pozícia trénera a súčasnosť

V reprezentačnom tíme Ján pôsobil od roku 1972. Vďaka tomu sa dostal napríklad na brazílsku Maracanu či do Jakarty. V roku 1976, v čase, keď sa konali Majstrovstvá Európy, bol síce v kvalifikácii, avšak medzi ním a jeho spoluhráčom došlo k zrážke, kvôli ktorej musel podstúpiť dvojnásobnú operáciu kolena. To znamenalo pre Jána nečakané ukončenie vrcholovej kariéry. Za najnáročnejších súperov považoval tímy Anglicka a Brazílie. V rámci olympijského výberu sa mu podarilo odohrať len jeden priateľský zápas. Športovci mali obrovskú výhodu najmä v možnosti cestovať. V tom čase sa totiž málokomu podarilo navštíviť západné krajiny, a nebolo nič nezvyčajné, že spolu s futbalistami cestovali aj tajní agenti. Nikdy sa však nestalo, že by sa niekto z tímu pokúsil o emigráciu takouto formou. Ani samotný Ján nad niečím takým neuvažoval, keďže už mal doma manželku Janku a deti. Nikdy však nezabudne na svoje prvé pocity z návštevy západu, neprehliadnuteľná bola najmä čistota a úprava verejných priestranstiev, na ktorú doma nebol zvyknutý.

Po ukončení aktívnej futbalovej kariéry v roku 1979 sa Ján rozhodol pre pozíciu hrajúceho trénera v rakúskom tíme v Sandorfe. Išlo síce o tretiu ligu, ale podmienky tam mali športovci veľmi priaznivé, preto tam zotrval do roku 1986, posledné roky už len na trénerskej stoličke. Svoje skúsenosti a vedomosti sa neskôr rozhodol zúročiť a odovzdávať futbalistom v ďalekom Kuvajte. Vystriedal niekoľko miestnych klubov a strávil tam dlhých sedem rokov. Istý čas s ním v Kuvajte žila aj jeho rodina. Hoci sa mu exotická krajina páčila, zvyknúť si na teplé podnebie a neustále horúčavy nebolo jednoduché. Kvôli irackej invázii sa do Kuvajtu už nevrátil. Domov prišiel až po Nežnej revolúcii a takmer rok nevedel nájsť vhodnú prácu. Aj preto sa rozhodol vycestovať znovu, tentokrát do Saudskej Arábie. Do roku 2010 pôsobil aj v Emirátoch a Katare. Pred arabským svetom mal po celý čas rešpekt a bol si vedomý toho, že striktné pravidlá v oblasti obliekania či kúpania je nutné dodržiavať. Náboženstvo tam bolo pre každého na prvom mieste.

V súčasnosti Jánovi robia radosť štyri vnúčatá a užíva si život na dôchodku. Na záver príbehu sa ešte rozhodol podeliť o svoje životné krédo: „Nepoddávať sa a ísť ďalej!“