Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marcel Miček (* 1943)

• narodil sa 21. marca 1943 v Záhorskej Vsi

• zápaseniu sa začal venovať v roku 1959 na SOU chemickom vo Svite pod vedením Emila Karabáša

• 1962 vojak pohraničnej stráže v Mikulove, zápasil v prvej lige za RH Brno

• od 1964 tréner zápasenia v materskom oddiele vo Svite

• od 1965 zápasil pod vedením Borisa Attilu v TJ Lokomotíva Košice

• 1974 – 1978 diaľkové štúdium na SPŠ dopravnej v Košiciach ukončené maturitou

• 1975 – 1978 diaľkové štúdium trénerov na FTVŠ v Bratislave

• v 1974 ukončil aktívne zápasenie, od 1975 tréner v Stredisku vrcholového športu

• 1998 – 2008 člen predsedníctva v Slovenskom zväze zápasenia

• od 2013 tréner v Centre talentovanej mládeže

• v posledných rokoch pôsobí vo funkcii tajomník Zápasníckeho klubu 1904

Marcel Miček sa narodil 21. marca 1943 v Záhorskej (Uhorskej) Vsi. Otec bol inštalatérom v hoteli Tatra v Bratislave. Matka pochádzala z rožňavského okresu, z obce Mlynky – Biele vody. V spoločnej domácnosti prichýlili okrem piatich vlastných detí aj najmladšieho maminho súrodenca a „dedečka“, ako volali starého otca.

Zo Záhoráka Spišiak

V roku 1950 dostal otec umiestnenku do levočského liehovaru, a tak sa rodina presťahovala do Spišskej Novej Vsi, kde Marcel navštevoval druhý až štvrtý ročník ľudovej školy. Keďže rozprával záhorským nárečím a mal problémy so spisovnou slovenčinou, uprosil rodičov, aby sa mohol vrátiť do Záhorskej Vsi. Po ukončení piatej ľudovej sa však od starých rodičov definitívne vrátil do Spišskej Novej Vsi, kde si s jeho výchovou mali lepšie poradiť prísni rodičia, hlavne mama. V odporúčaní na prihláške na strednú školu je jeho veľavravná charakteristika: „Je drobnejšej postavy. O štúdium neprejavuje zvýšený záujem. Má však záujem o šport.“

Po skončení základnej školy sa pamätník šiel učiť za chemika do Svitu. Na Strednom odbornom učilišti chemickom (SOUCH) bola široká ponuka záujmových krúžkov, ako napr. stolný tenis, box, zápasenie, dychovka, ... Marcel sa najprv pridal k učňovskej dychovke. Starší spolužiaci mu však nedali pokoj a lákali ho na zápasenie. Začiatky boli ťažké, a aj keď zverencov bolo spočiatku veľa, ostali len tí najzdatnejší. Pod pevnou rukou trénera Emila Karabáša, vychovávateľa na SOUCH, sa dostavili aj prvé Marcelove úspechy. Už v novembri 1961 sa v Plzni stal majstrom ČSSR do 50 kilogramov v zápasení grécko-rímskym štýlom. V roku 1962 sa stal majstrom ČSSR za TJ Iskra Svit v kategórii do 21 rokov.

Pohraničiar v Mikulove

Aj ako vojak základnej vojenskej služby sa Marcel v roku 1963 stal majstrom ČSSR do 21 rokov. Ako pohraničiar sa nedostal do klubu Dukly Hodonín, ako to plánoval. Od 30. decembra 1962 síce zápasil za Rudú hviezdu Brno, tréningov sa však zúčastňovať nemohol a bol odkázaný na individuálnu prípravu. Napriek tomu bol úspešným borcom prvej ligy.

V roku 1963 sa v Československu rušili kluby s názvom Rudá hviezda. Zostal jediný – Rudá hvězda Praha, kam sa však Marcel pre nedostatok voľných miest nedostal. Spolu s Mikulášom Timkom, spolužiakom so Svitu a neskorším reprezentačným trénerom, ktorý vychoval napr. majstra sveta Jozefa Lohyňu, tak začali zápasiť v druhej lige za Duklu Mikulov. V rokoch 1963 – 1964 sa obaja stali víťazmi druhej ligy.

Spod Tatier do Košíc

Po vojne sa Marcel vrátil do Svitu, kde pracoval v Chemosvite pri výrobe celofánu. Od októbra 1964 trénoval v TJ Iskra Svit. Na turnajoch si ho už predtým všimol tréner Attila Boris a dal mu ponuku prestúpiť do Košíc. Marcel teda od januára 1965 trénoval v TJ Lokomotíva VSŽ, naďalej však pracoval vo Chemosvite. Zo Svitu definitívne odišiel 1. novembra 1965, keď dostal miesto v košických železiarňach. Košickému klubu už potom ostal verný po celý svoj život.

História zápasenia v Košiciach, do ktorej sa zapísal aj samotný pamätník, je veľmi pestrá. Zápasnícky klub v Košiciach, ešte pod menom Kassai Atlétikai Club (KAC), vznikol v roku 1904 a bol prvým zápasníckym klubom na území dnešného Slovenska. V roku 1906 prijal ponuku trénovať tunajších zápasníkov bronzový medailista z olympijských hier v Aténach (1896) Ferenc Holubán, čím sa výrazne zvýšila úroveň klubu. Ďalšou významnou trénerskou osobnosťou košického zápasenia bol Ladislav Nagy, ktorý tu aktívne zápasil v období 1. ČSR a od roku 1938 klub viedol ako tréner zápasenia v grécko-rímskom štýle. Veľkým propagátorom a takpovediac „otcom“ voľného štýlu v Košiciach bol Attila Boris, viacnásobný majster ČSR v grécko-rímskom štýle a v roku 1954 aj vo voľnom štýle. Zlatým vekom pre zápasnícky klub, už pod názvom Telovýchovná jednota (TJ) Lokomotíva Košice, boli 70. roky. V tomto období jeho zápasníci získali 76 titulov na majstrovstvách Československa, 135 titulov na majstrovstvách Slovenska a spolu 6 titulov majstra družstiev ČSSR.

Zásadný prelom priniesol rok 1974, keď v Košiciach vzniklo Stredisko vrcholového športu, čím sa výrazne zlepšili podmienky aj pre zápasenie. V roku 1975 do Strediska vrcholového športu ako tréner mládeže nastúpil aj Marcel, ktorý v klube zápasil už od roku 1965.

Marcelove úspechy v Košiciach a vo svete

Do rozdelenia TJ Lokomotíva VSŽ mali športovci, ktorí pracovali v železiarňach, vynikajúce podmienky. V roku 1967 sa však klub rozdelil na dva subjekty – VSŽ sa oddelila od Lokomotívy, čím sa podmienky na trénovanie výrazne sťažili a pracujúci športovci už neboli uvoľňovaní do tréningového procesu. Zápasníci, ktorí ostali pod TJ Lokomotíva, museli vstávať ráno o 4:00 do práce a trénovali, ako sa dalo.

Napriek sťaženým podmienkam však Marcel rástol profesijne i športovo. Z pozície pracovníka v smolnej koksovni postúpil na miesto samostatného chemika v elektrolytickej zušľachťovni a odtiaľ na oddelenie expedície. Darilo sa mu aj v zápasení pod vedením trénera Attilu Borisa. Za dosiahnuté športové úspechy získal v roku 1970 titul Majster športu. V rokoch 1969 a 1972 sa stal majstrom Slovenska vo voľnom štýle, v rokoch 1969, 1970 a 1977 si v tejto disciplíne vybojoval titul majstra ČSSR.

Medzi Marcelove najväčšie úspechy patrí účasť na majstrovstvách Európy v Sofii (1969), Berlíne (1970, 6. miesto) a Katoviciach (1972, 8. miesto). Na majstvovstvách sveta v Sofii (1971) obsadil 7. pozíciu.

Po účasti na majstovstvách Európy v roku 1972 bol Marcel druhým najlepším zápasníkom v ČSSR a kvalifikoval sa na účasť na olympiáde v Mníchove. Príprava na olympiádu mala prebiehať v Prahe. Marcel pozvanie dostal, avšak keďže mal doma malé dieťa, a tiež kvôli chýbajúcej podpore zo strany trénera, ktorý ho od prípravy v hlavnom meste odhováral, sa nakoniec rozhodol ostať v Košiciach. Bolo to nesprávne rozhodnutie. Tréningy v domácom prostredí boli nedostačujúce. K tomu sa pridružil problém so zhadzovaním váhy na 48 kg. Za Slovenska sa prípravy na olympijské hry síce zúčastnil borec Búrik zo Sniny, avšak do Mníchova nakoniec cestovali len zápasníci Rudej hvězdy Praha. Československé družstvo na olympiáde nezískalo ani jednu medailu.

Zo zápasníka trénerom

Prvého augusta 1975 dostal Marcel ponuku pracovať ako tréner vo vrcholovom športe. V novozaloženom Stredisku vrcholového športu (1974) a zároveň v klube TJ Lokomotíva trénoval deti. Jeho dorastenci si v roku 1974 vybojovali titul majstra ČSSR družstiev. Popri trénovaní si Marcel doplnil vzdelanie, získal maturitu na Dopravnej priemyslovke v Košiciach (1974 – 1978) a absolvoval diaľkové štúdium pre trénerov 1. triedy na FTV v Bratislave (1975 – 1978). Na pozícii trénera pracoval aktívne do roku 1990, keď pod tlakom podpisovej akcie členov klubu odstúpil hlavný tréner Attila Boris. Marcel však pokračoval ďalej, v Geokonzulte pracoval ako strážnik a vo voľnom čase trénoval deti na ZŠ Dneperská a ZŠ Jenisejská v Košiciach. Pod jeho vedením sa žiaci po dvoch-troch rokoch stali najlepšími na Slovensku.

Prišiel ďalší zlom. Klub bol v zložitej situácii, chceli zmeniť ligového trénera. Na miesto Gabriela Juhásza mal nastúpiť Marcel. Ten to spočiatku odmietal, avšak pochopil, že nemá na výber, a tak sa s Gabrielom Juhászom dohodol, že on sa bude venovať deťom v Tréningovom stredisku mládeže a Marcel preberie mužov.

Bolo to dobré rozhodnutie. Muži, ktorí sa medzitým prepadli do ligy, sa pod Marcelovým vedením v 90. rokoch dostali naspäť do extraligy. Marcel oslovil svojich bývalých zverencov, dostal ich späť do Košíc a pozdvihol úroveň celého klubu. Jeho osudom však nebolo ostať na jednom mieste. Medzičasom sa z jeho bývalého kolegu Mikuláša Timka stal uznávaný tréner, ktorého pozvali do Košíc. Marcel mohol ostať trénovať s ním ako pomocný tréner, avšak on myslel v súvislostiach a nezdalo sa mu fér, aby kadetov, ktorých vychoval tréner Miro Jedlička, trénoval s Timkom on. A tak Jedlička pokračoval v trénovaní svojich zverencov pod vedením Timka a Marcel sa opäť vrátil k trénovaniu detí a mládeže.

Okrem pozície trénera zastával aj rôzne vedúce funkcie: bol zastupujúcim vedúceho Strediska vrcholového športu (1990) a predsedom Športovo-technickej komisie, kde mal na starosti návrhy a kalendár súťaží. Aktívne pracoval v Slovenskom zväze zápasenia a tiež bol členom jeho predsedníctva (1998 – 2008).

V súčasnosti už pamätník aktívne netrénuje. Vo funkcii tajomníka Zápasníckeho klubu 1904 zabezpečuje administratívu, plánovanie a organizovanie súťaží a zastrešuje projekty na získavanie financií.

Pred rokom 1989 a po ňom

Príležitosť emigrovať mal Marcel nielen ako úspešný reprezentant ČSSR, ktorý cestoval po svete, ale už aj ako vojak ZVS. Keď slúžil na česko-rakúskych hraniciach v Mikulove, mal kľúče od všetkých podchodov do Rakúska. Na hraniciach bola signalizácia a za desaťmetrovým pásmom pooranej zeminy, na ktorej by bolo vidieť každú stopu, bol plot pod napätím 6000 voltov. Okrem toho vojaci boli cvičení tak, že za každým stromom videli nepriateľa. Kto by chcel ujsť, na mieste by ho zastrelili. Marcela však neodradilo nebezpečenstvo. Neutiekol, lebo – ako vraví: „Rodina je na prvom mieste, nikdy by som ju neopustil.“

Podľa Marcelovho hodnotenia boli podmienky pre rozvoj športu pred Nežnou revolúciou oveľa lepšie. Štát sa o športovcov staral, mali vytvorené vhodné podmienky, vznikali Strediská vrcholového športu. Športovci mali zabezpečenú lekársku starostlivosť, stravu, ubytovanie. Výber adeptov do vrcholového strediska bol prísny, ale na druhej strane, bolo z čoho vyberať. Ak niekto nespĺňal kritériá, umiestnili ho do Tréningového strediska mládeže, ktoré slúžilo ako prípravka pre vrcholový šport. Vďaka dobrým podmienkam sa zápasníckemu klubu podarilo do Košíc získať nadaných športovcov aj z iných miest.

Zverenci klubu boli pod systematickým pedagogickým dozorom svojich trénerov, ktorí komunikovali s triednymi učiteľmi a sledovali ich správanie a prospech. A tak sa zápasníckemu klubu podarilo vychovať nielen šikovných reprezentantov, ale aj vzdelaných a úspešných ľudí.

V súčasnosti je situácia zložitá. Do klubu prichádzajú deti, ktorých tréneri učia základnú telesnú výchovu. V Zápasníckom klube 1904 v súčasnosti trénuje okolo 50 členov. Dospelí sú štyria, ročníky 2000 – 2005 sú zastúpené málo, zápasníci z ročníkov 2006, 2007, 2008 a 2009 sú aktuálne najlepší na Slovensku v kategórii mladší žiaci a zároveň sú novou nádejou košického ZK 1904.

Marcelova trénerská kariéra priniesla svetu zápasenia mnohé úspechy v podobe výnimočných zápasníkov. Medzi jeho bývalých trénerských zverejncov patria Karol Csomor (nar. 1965), Ivan Gomboš (1962), Peter Hirjak (1981), Viliam Hönsch (1957), Jurij Alexejevič Kucirko (1959), Miroslav Luberda (1963), Peter Okoš (1966), Jozef Palatinus (1969), Dušan Palatinus (1970), Roman Púchovský (1966) či Jozef Vagač (1962).