Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marcel Miček (* 1943)

• narodil sa 21. marca 1943 v Záhorskej Vsi

• zápaseniu sa začal venovať v roku 1959 na SOU chemickom vo Svite pod vedením Emila Karabáša

• 1962 vojak pohraničnej stráže v Mikulove, zápasil v prvej lige za RH Brno

• od 1964 tréner zápasenia v materskom oddiele vo Svite

• od 1965 zápasil pod vedením Borisa Attilu v TJ Lokomotíva Košice

• 1974 – 1978 diaľkové štúdium na SPŠ dopravnej v Košiciach ukončené maturitou

• 1975 – 1978 diaľkové štúdium trénerov na FTVŠ v Bratislave

• v 1974 ukončil aktívne zápasenie, od 1975 tréner v Stredisku vrcholového športu

• 1998 – 2008 člen predsedníctva v Slovenskom zväze zápasenia

• od 2013 tréner v Centre talentovanej mládeže

• v posledných rokoch pôsobí vo funkcii tajomník Zápasníckeho klubu 1904

Marcel Miček sa narodil 21. marca 1943 v Záhorskej (Uhorskej) Vsi v Slovenskom štáte. Otcove korene siahajú na západ Slovenska do regiónu Záhorie, tie matkine na východ krajiny do oblasti Gemera.

Marcelov starý otec z otcovej strany, v záhoráckom dialekte nazývaný stareček, sa narodil 7. februára 1894 a žil 66 rokov. Počas svojej mladosti vycestoval so svojimi bratmi za prácou do Severnej Ameriky. Jeden z nich ostal žiť v Kanade, kde konvertoval z katolíckej viery na baptistickú. Stareček s jedným bratom sa vrátil do Záhorskej (Uhorskej) Vsi, kde kúpil zo zarobených peňazí dva domy, vinohrad a polia. Neskôr pracoval vo Vodohospodárskej správe, kde pravidelne meral prietok rieky Moravy. Zomrel v roku 1961.

Marcelova starenka, matka jeho otca, sa narodila 28. mája 1902 a pracovala na družstve v Záhorskej Vsi.

Marcelov otec sa narodil v roku 1922 a mal dvoch súrodencov: Jeho brat bol o dva roky starší a po narodení Marcela sa stal jeho krstným otcom. Počas druhej svetovej vojny bojoval v slovenskej armáde na východnom fronte, kde aj zahynul. Pochovaný je v Minsku. Marcelov otec mal jednu sestru, volala sa Angela.

Marcelova matka, za slobodna Klimeková, sa narodila v obci Stratená na Gemeri. Neskôr bývali v rodinnom dome na Bielej vode. Mala necelých sedem rokov, keď jej umrela mama a čiastočne osirela. Jej otec sa druhýkrát oženil, ale aj druhá manželka čoskoro umrela. Z prvého manželstva ostali žiť tri dcéry a z druhého manželstva ďalšie tri dcéry a jeden syn. Otec Marcelovej matky sa narodil v roku 1891, pochádzal z Mlyniek a zúčastnil sa prvej svetovej vojny. Zomrel ako šesťdesiatdeväťročný v roku 1960.

Marcelovi rodičia sa zoznámili počas druhej svetovej vojny na spoločnom pracovisku. Otec robil údržbára a mama chyžnú v Hoteli Tatra v Bratislave. Splodili potomka avšak so svadbou museli počkať. V tom čase sa zákonná plnoletosť dosahovala vo veku dvadsaťjeden rokov a otec ešte nebol plnoletý. Sobášili sa v roku 1945 a okrem ich syna Marcela sa svadby zúčastnil aj ich druhý syn. Marcelov brat sa narodil 1. apríla 1944 a zomrel na sarkóm stehennej kosti 17. apríla 1974. Zanechal trojročného syna Róberta Mičeka, z ktorého vyrástol reprezentant Československa v orientačnom behu. Vyštudoval geodéziu a pôsobí ako kartograf. Jeho manželka učí angličtinu na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

Mičekovci obývali v Záhorskej (Uhorskej) Vsi dom v centre dediny, ktorý stál oproti kostolu blízko rieky Moravy. Stopäťdesiat metrov od neho sa nachádzal most vedúci do Rakúska, do obce Angern an der March. V súčasnosti most nahrádza kompa. Pri dome bola vybudovaná vínna pivnica, v ktorej celá rodina prečkala vojnu. Nad ňou bolo umiestnené ruské protilietadlové delo. Keďže Záhorská (Uhorská) Ves bola a je pohraničná obec, tiahli ňou nemecké aj ruské vojská. Ich rodinný dom zbombardovali, a tak sa prichýlili ku starým rodičom.

Za prezidenta Slovenského štátu, Jozefa Tisu, ak mali v rodine viacero synov, len jeden narukoval na vojnu. Keďže starší brat Marcelovho otca bojoval v slovenskej armáde, ten mladší nebol odvedený na front. Marcelov otec sa však zúčastnil bojov proti benderovcom na slovenskom území.

V roku 1949 začal navštevovať Ľudovú školu v Záhorskej Vsi, kde mal veľa kamarátov. V auguste 1950 sa spolu s rodičmi presťahoval na východ Slovenska, keďže  otec dostal pracovnú umiestenku do likérky v Levoči. Nasťahovali sa do bytu naproti Redute v Spišskej Novej Vsi, kde vytrvali až do roku 1956, kedy zrušili spomínanú likérku. Otec šiel robiť do železorudných baní v Rudňanoch, kde získali dvojizbový byt, v ktorom sa tiesnilo osem členov jeho rodiny. Ťažko znášal presídlenie, lebo ako Záhorák nepoznal dialekt Spišiakov, tiež oni nerozumeli jeho nárečiu. Každé leto počas prázdnin trávil u starých rodičov na Záhorí, kde sa naučil hrať na klarinete a zažil viacero pekných chvíľ.

Veľmi sa mu cnelo po rodisku, a tak piatu triedu opäť navštevoval v Záhorskej Vsi, no nedopadlo to šťastne: V škole ho pristihli fajčiť na toalete, potrestali ho dvojkou zo správania a odobrali mu pioniersku šatku. Musel sa vrátiť do Spišskej Novej Vsi. Vyučovanie náboženstva bolo povinné. Spomínal si ako nechodil na prípravu na prvé sväté prijímanie. Tiež ako vo štvrtej triede ľudovej školy prišla do triedy pani učiteľka a oznámila, že namiesto modlitby budú žiaci spievať hymnickú Pieseň práce.

Keďže sa v škole horšie učil, riaditeľ školy mu napísal do hodnotenia: „Nemá záujem o štúdium, ale o šport.“ Osemročnú školskú dochádzku ukončil v roku 1958.

Marcel sa prihlásil na Poľnohospodársku technickú školu s maturitou v Spišskej Novej Vsi, odbor pestovateľ a chovateľ, kde ho neprijali. Nastúpil na Stredné odborné učilište chemické vo Svite, odbor prevádzkový chemik. Učil sa vo fabrike a pre fabriku, kde mal po skončení školy nastúpiť pracovať. Zaškoľoval sa pri výrobe celofánu, umelého hodvábu, polyamidových vlákien a tiež pri práci v laboratóriu.

So športom začínal ako dvanásťročný. V roku 1955 sa spolu s bratom zúčastnili Majstrovstiev Československa v požiarnictve v Brne. Na učňovke pôsobilo viacero krúžkov vrátane športových. Zo začiatku hral v školskej dychovke, neskôr sa venoval stolnému tenisu. V roku 1958 sa zúčastnil Majstrovstiev Slovenska v stolnom tenise učňovského dorastu. Prihlásil sa aj na grécko-rímske zápasenie. Popri škole sa venoval športu. Trénoval jedenkrát denne popoludní. Patril medzi lepších žiakov, tých púšťali z internátu domov len raz mesačne. Vo voľnom čase športovali a brigádovali: Napríklad pomáhali budovať futbalový štadión vo Svite.

Prvé zápasnícke úspechy dosiahol v roku 1961, kedy vyhral turnaj Sčítnatého května v Prahe. V novembri sa stal v Plzni dorasteneckým Majstrom Československa v grécko-rímskom zápasení v hmotnostnej kategórii do 50 kg. Tiež sa stal juniorským Majstrom Československa do 52 kg za Svit.

Na učilišti ho viedol k športu vychovávateľ pán Jurčák  z Ružomberka. Ten sa stal tajomníkom Okresného výboru Československého svazu telesné výchovy (ČSTV). Marcel dostal od neho ponuku byť metodikom športu, ktorú ako osemnásťročný v roku 1962 prijal. Zarábal menej ako zamestnanec chemického závodu vo Svite, platový rozdiel však kompenzoval jeho zanietený vzťah k športu.

V auguste 1962 nastúpil na základnú vojenskú službu, ktorú vykonával 26 mesiacov. Bol zaradený medzi spojárov pri ochrane štátnych hraníc. Denne nachodil pri obchôdzkach desať až pätnásť kilometrov, no v tom čase špeciálny športový tréning neabsolvoval. Ako vojak sprvoti zápasil za Rudú hvězdu Brno, neskôr za Duklu Mikulov. V tomto športovom klube slúžil spolu s kamarátom zo Svitu Mikulášom Timkom,  ktorý sa neskôr stal trénerom Jozefa Lohyňu, majstra sveta v zápasení v Tokiu v roku 1990.

Marcel sa po vojenčine vrátil do Svitu. Mal za sebou dvojročné obdobie počas ktorého netrénoval, a tak zápasníci, ktorých v dorasteneckom a juniorskom veku porážal, teraz oni zdolávali jeho. Ďalší úspech dosiahol v roku 1968, kedy skončil na druhom mieste na Majstrovstvách Československa seniorov do 52 kg. Ako prvý skončil zápasník Mirek Zeman, ktorému pamätník robil sparing partnera počas tréningov a ktorý získal bronzovú medailu na olympijských hrách v Mexiku.

Bola vytvorená nová hmotnostná kategória do 48 kilogramov. V roku 1969 v tejto váhe Marcel trikrát získal titul Majstra Československa. Medzinárodne zápasil v hmotnostnej kategórii do 52 kilogramov. Veľa sa sebazapieral  v prospech zápasenia, lebo ako povedal, celý život bol zaľúbený do svojho športu.

Politike sa nikdy nevenoval, a tak ako športovec ani nevnímal spoločenské uvoľňovanie v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu. Na 21. august 1968 si však veľmi dobre pamätá. O okupácii sa prvýkrát dozvedel z rozhlasového vysielania počas tohto pamätného rána avšak týmto správam nepripisoval význam. Domnieval sa, že informujú o blížiacom sa výročí Slovenského národného povstania. V tom čase bol zamestnaný vo Východoslovenských železiarňach. Okupačné tanky postrehol až pri ceste električkou po skončení pracovnej zmeny. Šiel na tréning do zariadenia Telovýchovnej jednoty Lokomotíva, kde pri blízkej krčme stál tank blokujúci cestu do Čermeľa. Všimol si, že sovietskí vojaci boli odetí v montérkach. Vysvitlo, že sú Ukrajinci, ktorých narýchlo zverbovali počas práce na poli. Mnohí z nich ani nevedeli, kde sa nachádzajú. Marcel si pamätá ako sa musel s viacerými Košičanmi ukryť pred streľbou ruského vojaka v budove Sporiteľne, ktorá stála v miestach, kde je dnes obchodný dom Dargov. Tiež s kamarátom Turócim lepil po meste plagáty s protiokupačným obsahom.

V roku 1969 sa zúčastnil Majstrovstiev sveta v bulharskej Sofii, kde skončil na ôsmom mieste. V roku 1970 získal šieste miesto na Majstrovstvách Európy v Berlíne. Svojimi výsledkami bol druhý najlepší zápasník v Československu a tak ho nominovali do širšieho výberu na blížiace sa Letné olympijské hry v Mníchove. Začiatkom roka 1972 sa s ťažkosťami zúčastnil Majstrovstiev Európy v Katoviciach. S problémami dosiahol predpísanú váhu a chýbala mu kvalitná príprava. Trénoval sám bez sparing partnera vo voľnom čase popri zamestnaní vo Východoslovenských železiarňach. V tom čase mu ťažko onemocnel brat. Chýbala mu v Košiciach morálna podpora, tiež komplexná lekárska starostlivosť. Dosiahol psychické dno a preto sa vzdal účasti na olympijských hrách. Tie v Mníchove krvavo poznačil teroristický útok, počas ktorého bolo zavraždených jedenásť izraelských športovcov. Svetlým okamihom bolo získanie zlatej medaily v grécko-rímskom zápasení československým športovcom Vítězslavom Máchom.

Marcel neľutoval svoju neúčasť na olympiáde. V roku 1974 ukončil svoju aktívnu športovú kariéru. V tom istom roku vzniklo Stredisko vrcholového športu v Košiciach, kde nastúpil ako tréner. Táto pozícia si vyžadovala kvalifikáciu trénera prvej triedy. Aby ju získal, začal študovať v roku 1975 na Fakulte telesnej výchovy Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval šesť semestrov so záverečnou skúškou. Jeho spolužiakom bol aj olympijský víťaz v cyklistike Anton Tkáč.

Venoval sa športu, politikou sa nezaoberal a nevenoval ani pozornosť vzniknutej Charte 77. Mimochodom, až do Nežnej revolúcie bol členom Komunistickej strany Československa (KSČ). Vraj sa mu pre nejaký priestupok vykonaný počas vojenčiny vyhrážali vojenským väzením v Sabinove. Ako náhradu trestu mu ponúkli členstvo v KSČ, čo s úľavou prijal.

Post vedúceho Strediska vrcholového športu v Košiciach zastával docent Harant, ten odišiel učiť na vysokú školu. Jeho pozíciu prebral bývalý krajský školský inšpektor Jozef Kmec, ktorého odvolali z vedenia počas Nežnej revolúcie. V roku 1989 sa zastupujúcim vedúcim strediska stal náš pamätník. Po pol roku zbavili funkcie aj jeho a nastúpil za strážnika v Geokonzulte. Udalosti 17. novembra 1989 prijal s pochopením, avšak politicky sa neangažoval. Nakoniec ho odvolali z pozície trénera vrcholového športu.

Do Tj Lokomotíva v Košiciach prišiel trénovať dospelých mužov Mikuláš Timko, pričom Marcelovi zverili trénovanie detí. Tejto činnosti sa venoval až do roku 2003. Desať rokov tiež pôsobil vo vedení Slovenského zväzu zápasenia (1998-2008).

Domnieva sa, že deti nechcú v súčasnosti trénovať taký ťažký šport ako je zápasenie a preferujú bojové športy. Tiež nám chýba motivácia získať seniorskú reprezentáciu, v ktorej máme veľa cudzincov, napríklad Rusov. Na Slovensku máme slabé finančné ohodnotenie trénerov, v minulosti ich platil štát. Tiež sponzorov priťahujú atraktívnejšie športy, nie zápasenie.

Marcela Mičeka pri zápasení držala láska k športu. Kvôli zápaseniu trikrát odložil svadbu. Išlo o jeho obetu – rovnako aj o ústretovosť jeho manželky, ktorá bola príbuzná známeho hokejového brankára Vlada Dzurillu.