Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Boris Mlsna (* 1962)

• narodil sa 25. júna 1962 v Modre

• prvé dva roky života v Pezinku, následne sťahovanie do Bratislavy

• obaja jeho rodičia pochádzajú z Pezinka

• otec Bohumil Mlsna pôsobil ako redaktor v Slovenskom rozhlase, neskôr ľudový rozprávač Strýco Marcin

• matka Ela Mlsnová je pôvodom z Ukrajiny, pracovala ako učiteľka na základnej škole

• súrodenec Milan Mlsna, prezývaný Mišo

• september 1968, základná škola Vazovova v Bratislave

• ako dvanásťročný prejavil záujem o karate, v trinástich začal trénovať, v šestnástich sa už venoval karate vrcholovo

• navštevoval športový klub Telovýchovná jednota Rapid, oddiel karate

• nasledovalo Gymnázium Ladislava Novomeského, jedno z najnáročnejších v Bratislave

• po gymnáziu sa prvotne rozhodol pre SVŠT, ukončil len tri semestre; zmena škola – Fakulta telesnej výchovy a športu v Bratislave, kde promoval v roku 1987

• pozícia vedúceho metodicko-organizačného oddelenia vo vtedajšom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, dnešný Prezidentský palác – pôsobil tam mesiac, potom narukoval

• rok 1989 – Fakulta telesnej výchovy a športu, zamestnanie odborného asistenta na katedre gymnastiky

• ochrana Milana Kňažka, neskôr všetky akcie VPN

• najvyšší technický stupeň v karate, po štvrtý dan

• karate len ako športová disciplína, nie umenie

• prvonosič medaily v karate pre ČSSR – Majstrovstvá sveta v Paríži v roku 1982 – bronzová medaila

• aktuálne vlastní bezpečnostnú službu, fitness centrum a vedie športovú halu

• v roku 1992 svadba s Gabikou (majsterka sveta vo fitness), v rokoch 1994 a 1996 narodenie dvoch synov – Viktor a Filip

„Do tých sedemnástich-osemnástich som vstával ráno o nejakej pol piatej. O piatej som išiel behať schody hore na Slavín, trvalo mi to hodinu. Prišiel som domov, osprchoval som sa, najedol, išiel som do školy na ôsmu. Skončila škola o tretej, najesť sa, na tréning, učiť sa, o deviatej spať, aby som mohol o piatej vstávať.”

Aj takto vyzeral náročný život dospievajúceho chlapca, ktorý sa túžil stať profesionálnym športovcom, prvotriednym karatistom. Drina a odriekanie boli neoddeliteľnou súčasťou každého jedného dňa. Žiadne zvýhodňovanie či uprednostňovanie mu reprezentácia nepriniesla, avšak dala mu niečo iné, niečo dôležitejšie. Uznanie a pocit naplnenia.

Boris Mlsna sa narodil 25. júna 1962 v Modre. Prvé dva roky svojho života prežil v Pezinku, kde spolu s rodinou býval u starých rodičov. Keď mal dva roky, presťahovali sa do Bratislavy. Jeho otec Bohumil Mlsna pôsobil ako redaktor v Slovenskom rozhlase a popri tom sa realizoval ako ľudový rozprávač Strýco Marcin: „Zabavil hodinovým programom celé obecenstvo, celú dedinu.” Keďže sa mu veľmi darilo, neskôr sa tejto záľube venoval na profesionálnej úrovni. Hovorieval pezinským nárečím a svoju postavu, Strýca Marcina ze Švajncbachu, si sám vymyslel. Na Slovensku bol veľmi populárny a svoje originálne vystúpenia dopĺňal krojom. Bohumilov otec pochádzal z Lišova pri Českých Budejoviciach a vykonával vďačnú prácu stolára. Mamička bola ženou v domácnosti.

Borisova matka Ela Mlsnová sa narodila na Ukrajine, ale ešte keď bola malým dievčatkom, jej rodina emigrovala na Slovensko a usadila sa v Pezinku. Ela pôsobila ako učiteľka na základnej škole. Vyučovala nie príliš obľúbené predmety, matematiku a fyziku, ale napriek tomu mala dobrú povesť a bola veľmi obľúbenou osobou. Starého otca z matkinej strany pamätník nikdy nespoznal, ale vie, že pracoval ako správca statku pri Užhorode. Dôvodom úteku starých rodičov z Ukrajiny bol socializmus. Utekali pred boľševikmi. Avšak starý otec spolu so synom, pamätníkovým strýkom, musel pokračovať až do Nemecka. Odtiaľ sa už vrátil len desaťročný strýko, keďže starý otec zomrel na vážnu chorobu. Boris vyrastal spolu s bratom Milanom Mlsnom, ktorého tiež volajú Mišo.

Borisovo detstvo a karate počas socializmu 

„My sme sa do Bratislavy v ‘64. roku presťahovali, tam som v podstate prežil celé detstvo,” spomína Boris. Ako šesťročný chlapec zažil príchod tankov v roku 1968, avšak spomína na to pokojne, neriešil to, nerozumel tomu. Bývali na Medzilaboreckej ulici v Ružinove, blízko jazera Štrkovec, až do jeho šestnástich rokov, keď sa rodičia rozhodli presťahovať do centra Bratislavy. Boris tak prežíval pokojné „sídliskové detstvo”. Každý víkend chodieval do Pezinka k starým rodičom. Na cestu si pamätník spomína veľmi komicky, keďže to nebolo ako dnes: „Od štvrtka sme sa chystali do piatku, že sa ide do Pezinka, lebo to bola ďaleká cesta, 20 km od nás.” Avšak tieto víkendy boli niečo iné, boli to skôr víkendy na dedine, plné zážitkov na bicykli, kúpania sa v jazere či preskakovania plotov do záhrad. Tam neexistovali nástrahy veľkomesta.

V septembri roku 1968 Boris nastúpil na základnú školu na Vazovovej ulici v Bratislave. Spomína si, že bol iskričkou aj pionierom, avšak nebral to ako tragédiu, skôr vnímal, že to tak má jednoducho byť. Režimom sa príliš nezaoberal, keďže už vtedy neustále športoval: „To bolo to, čo ma zaujímalo, čím som žil.” Keď mal dvanásť rokov, prišiel na jeho školu nový učiteľ, ktorý sa venoval karate a prebudil aj v Borisovi záujem o tento šport. Hneď ho karate od začiatku ohúrilo, začať s tréningom mohol až o rok neskôr, ako trinásťročný. Na začiatku trénoval dvakrát, neskôr trikrát týždenne, až kým sa v šestnástich nezačal sa karate venovať vrcholovo. Na základnú školu na Vazovovej má okrem iného množstvo športových spomienok, keďže tam napokon trénoval až do svojich tridsiatich rokov. Rozhodol sa pre Gymnázium Ladislava Novomeského, ktoré síce bolo jedno z najprestížnejších, avšak tiež z najnáročnejších. Bol dobrým žiakom, ale na gymnáziu sa mu už prospech zhoršil. Nakoľko reprezentoval, mal málo času a individuálny plán neprichádzal do úvahy. Aj vďaka tomu bol vystavený veľkému stresu. Ani ako športovci nemali žiadne výhody a nik na nich nebral ohľad.

Boris navštevoval športový klub Telovýchovná jednota Rapid, oddiel karate. Spomína naň veľmi pozitívne, keďže vychoval množstvo úspešných karatistov a existuje dodnes pod názvom ako Rapid Bratislava: „Stále som rapiďák v srdci.” Kedysi išlo o najvyššiu ligu. Život karatistu v dobe socializmu nebol jednoduchý. Boris si spomína, že každú súťaž, akékoľvek vycestovanie, si museli uhrádzať sami. Dokonca aj na Majstrovstvá sveta v Paríži v roku 1980 mu veľkou časťou prispeli rodičia a tiež musel použiť svoje úspory: „Bol som naučený odmalička: chceš športovať, zarob si, zaplať si.” Kvôli karate musel od pätnástich rokov brigádovať všade, kde sa dalo. Či už išlo o nočné služby v dopravnom podniku, či o zametanie ulíc do druhej rána. Avšak vďaka tomu bol od svojich dvadsiatich rokov samostatný a mohol aj športovať, aj bývať sám v prenajatom byte.

Karate je veľmi náročným športom. V súčasnosti v ňom uspeje možno 50 z 200 záujemcov, ktorí sa prihlásia. Nebolo to tak vždy. V jeho začiatkoch počas existencie Československa o karate taký záujem nebol. No to nebol jediný kameň úrazu. V porovnaní napríklad s hokejom karate nebolo tak zvučne prezentované ani financované. Bolo to možno aj preto, že vo vtedajšom Sovietskom zväze bolo karate s najväčšou pravdepodobnosťou zakázané. Veľké talenty boli skôr z Francúzska, Španielska a podobne. Inými slovami, nebola odozva na ich snahu. Prvýkrát si Boris nemusel nič platiť sám až v roku 1992, keď smeroval na jednu zo svojich posledných súťaží, na majstrovstvá Európy.

Postupné uvoľnenie normalizačných procesov značne ovplyvnilo aj realizáciu športu. Boris sa síce o politické dianie nezaujímal, avšak veľmi rýchlo pocítil zmenu, keď sa dostal napríklad na juniorské majstrovstvá sveta do Paríža či na seniorské majstrovstvá sveta do Barcelony, kam zrazu mohli bez akýchkoľvek problémov vycestovať. Síce bolo treba predložiť určité doklady, ako napríklad pasy, vycestovacie doložky, devízový prísľub, avšak veľa vecí za nich vybavoval zväz, ČSTV. Na základe socialistického režimu a jeho doktríny boli rodiny športovcov pred vycestovaním zväčša preverované, ale nestretávali sa s problémami alebo zákazmi vycestovať. Tiež sa žiadna z Borisových ciest neskončila výsluchom.

To, že mal možnosť v danej dobe spoznať západný svet, nebolo samozrejmosťou. Boris si spomína najmä na rok 1982 a na svoj pobyt v Paríži, konkrétne na majstrovstvá sveta. Boli síce ohromení z toho, čo všetko si mohli kúpiť, avšak nadchnutý do takej miery, že by túžil niekedy emigrovať, Boris nebol. V tom období ho zaujímal len šport, a keďže podmienky pre trénovanie boli lepšie doma, niečo také mu ani nenapadlo. Táto súťaž bola výnimočná aj tým, že Boris získal prvú medailu v karate pre ČSSR. Išlo o bronzovú medailu. Ešte v roku 1982 nasledovala súťaž v Budapešti a potom päť rokov nešli nikam. Síce trénovali a na domácej pôde sa súťaže realizovali, ale možnosť vycestovať zrazu nebola. V zásade to však neriešili.

Vývoj karate na domácej pôde

Na slovenskom území sa karate snaží zaujať svoj miesto od roku 1970. Boris patrí už do druhej generácie, keďže začal v roku 1975. Na českom území išlo o podobný priebeh. Spočiatku fungovali osobitne a až neskôr, keď sa spojili, vznikla Československá liga, ktorá bola počas socialistických čias na veľmi vysokej úrovni. Medzi sebou súperilo vždy dvanásť družstiev. Jednalo sa napríklad o Slovšport Trnava alebo to boli zvučné kluby v Košiciach, v Čadci, v Ostrave, v Liberci a podobne. Karatisti súťažili v štyroch kolách, pričom bojoval každý s každým. Prebehli tri zápasy medzi piatimi členmi družstiev a na konci sa zrátali body. V družstve Rapid boli iba veľkí muži. Komické bolo, že Boris bol z nich najmenší s mierami 189 cm a 90 kg. Súťaže na československej pôde boli rôzne. Existovali československé majstrovstvá, Československá liga, slovenské poháre, majstrovstvá Slovenska či postupové súťaže.

Neoddeliteľnou súčasťou karate a každého karatistu je určitý stupeň jeho technickej vyspelosti. V karate rozoznávame dva stupne, kyu a dan. Na území Slovenska bola preferovaná tvrdo-mäkká cesta, ale v Čechách išlo o školu shotokan, teda o tradičné karate. To znamená, že karate ako také má viac štýlov. Súťažiť sa dá v dvoch disciplínach, a to v disciplíne športového zápasu kumita alebo v súborných cvičeniach kata. Pri súborných cvičeniach ide o prezentáciu udierania, blokovania, kopov a podrážania, v presnom poradí. Športový zápas je niečo iné. Ide o boj, v ktorom karatisti disponujú titulmi kyu a dan. Najnižšie kyu je ôsme a znamená biely pás, smerom vyššie rastie aj sila kyu. Po dovŕšení prvého, teda najsilnejšieho kyu a hnedého pásu, nasleduje dan. Zaujímavé je, že tieto stupne vôbec nemajú vplyv na výsledok zápasu, nakoľko aj šikovný športovec s nižším kyu môže poraziť súpera s danom. Vždy medzi jednotlivými stupňami sú skúšky, ktorými je potrebné prejsť. Karatistov hodnotí komisia, pred ktorou je nutné ukázať všetko, čo daný karatista ovláda: „Môžete byť majster sveta a nemusia sa vám podariť skúšky,” vysvetľuje Boris Mlsna, ktorý prešiel po najvyšší stupeň, po štvrtý dan. Karate vždy bral ako šport, teda preferoval smer kumite. Nikdy sa nezamýšľal nad karate ako nad umením.

Vysokoškolské časy a priebeh pracovnej kariéry

Po ukončení gymnázia už Boris vedel, že bude pokračovať v športe. Spočiatku si – na vlastnú škodu – vybral jednoduchšiu cestu prijatia na vysokú školu, a to bez prijímacích pohovorov. Začal teda chodiť na SVŠT, na stavebnú fakultu, kde však vydržal len tri semestre, aj to s odretými ušami. Nebolo to „pravé orechové“ a školu nezvládal, takže sa ju rozhodol ukončiť. Prestup na inú školu bol veľmi stresujúci, pretože v tej dobe Boris potreboval získať vysokoškolské vzdelanie najmä kvôli povinnej vojne, ktorá mala pre absolventov vysokej školy miernejšiu formu. „Išiel som na školu, kde som mal ísť predtým, hneď na začiatku.” Úspešne absolvoval prijímacie pohovory na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Konečne sa plnohodnotne venoval športu a vďaka škole prišiel do kontaktu s rôznymi kategóriami, stretol sa aj s ľudovkami. Nebral to negatívne, keďže aj vďaka tomu sa zlepšovala jeho pohybová kultúra v karate. V roku 1987 Boris promoval v metodicko-organizačnom smere.

Po absolvovaní vysokej školy mal pamätník len 25 rokov a potreboval získať prácu. V polovici augusta si začal prezerať inzeráty a našiel ponuku na miesto osobného šoféra v bývalom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, v súčasnom Prezidentskom paláci. Žiaľ, miesto už bolo obsadené. Avšak mal šťastie a prijali ho na pozíciu vedúceho metodicko-organizačného oddelenia. Strávil tam však len mesiac a musel narukovať. Počas výkonu základnej vojenskej služby mal ako športovec určité výhody. Prvé tri mesiace pôsobil v Dukle Trenčín a následne bol na požiadanie prevelený na bojový útvar v Kašperských horách. Patril k oddielu parašutistov, ale jediné, čo s nimi mal spoločné, bola asi len červená baretka. Napriek vojne sa totiž mohol bez obmedzení venovať karate: „Neboli sme zavretí stále, mohli sme trénovať a súťažiť.”

V roku 1988 získal Boris pracovné miesto na Základnej škole Štefana Majora, kde pôsobil ako kondičný tréner zápasníkov, avšak len jeden rok, keďže dostal „ponuku, ktorá sa neodmieta“, a to na Fakulte telesnej výchove a športu. Prijal príležitosť pracovať ako odborný asistent na katedre gymnastiky, kde sa venoval základom gymnastiky, ale aj karate, boxu a podobne.

Príchod Nežnej revolúcie pre Borisa znamenal aj príchod novej pracovnej ponuky. Keďže od roku 1978 býval s rodinu v centre, na Ventúrskej ulici oproti sídlu Verejnosti proti násilu (VPN), poznal množstvo zainteresovaných ľudí, najmä tých z VŠMU: „Bol som, dá sa povedať, v epicentre.” O Borisovi bolo známe, čomu sa venuje, a teda niet divu, že sa k nemu dostala požiadavka na vytvorenie skupiny na ochranu tých dôležitých. Tak sa aj dostal k VPN. Spočiatku išlo o ochranu len Milana Kňažka a jeho rodiny, neskôr mal zabezpečovať všetky akcie VPN. Zúčastnil sa napríklad stretnutí s Václavom Havlom a podobne. Avšak podľa Borisovho názoru išlo skôr o psychologickú formu ochrany, keďže v tom čase nik z nich nedisponoval zbrojným pasom. Možno inými slovami, poriadková služba. Čo sa týka roku 1989, i keď bol blízko udalostí, ktoré súviseli s Nežnou revolúciou, nemal čas prežívať eufóriu. V tej dobe prebiehali majstrovstvá Európy a Boris bol asistentom štátneho trénera, takže bol viac-menej veľmi zaneprázdnený: „Obavy, ako to bude, som ale pravdepodobne mal.”

Po voľbách v lete 1990 ukončil spoluprácu s VPN. Následne prijal spolu s kolegom Danom Liškom prácu, ktorá spočívala v dovoze humanitárnej pomoci zo Švajčiarska. Po roku a pol ju Boris ukončil. Neskôr si na základe mnohých skúseností, ktorými disponoval, založil bezpečnostnú službu a v roku 1994 aj fitness centrum na Lafranconi. Zároveň sa dal na prevádzkovanie športovej haly, ktorý sa snaží udržať dodnes: „Som orientovaný na ten šport.” Nikdy sa veľmi nezamýšľal, či už nad obdobím pred rozpadom Československa alebo po ňom. Tvrdí, že žije, a to je podstatné, a tiež, že ľudia si predsa zvolili sami.

Borisov súkromný život

Aj Boris Mlsna sa stretol so svojou životnou láskou na prvý pohľad. Bolo to ešte počas asistentského pôsobenia na vysokej škole, kde spoznal budúcu manželku Gabiku ako študentku. Gabika študovala rytmickú gymnastiku a tance, avšak zranenie ju zo sveta športu na nejaký čas vyradilo. Po zoznámení nasledovala svadba v roku 1992 a v roku 1994 sa im narodil prvý syn Viktor. Hneď po jeho narodení sa začala Gabika venovať fitness. Následne v roku 1996 sa narodil druhý syn Filip. Aj napriek vyťaženosti sa jej podarilo získať trikrát titul majsterky sveta a aktuálne pôsobí ako medzinárodná porotkyňa na súťažiach.

Boris vníma karate ako šport, ktorý je v súčasnosti na relatívne dobrej, avšak nie je si istý, či na udržateľnej úrovni. Veľmi dôležitým faktom je, že ide o olympijský šport, čo vníma ako veľký pokrok. Čo sa týka financovania a podpory, v súčasnej dobe si rodičia myslia, že reprezentácia dieťaťa by mala byť financovaná štátom, avšak nie je to jednoduché. On sám vedie Slovenskú asociáciu fitness, kulturistiky a silového trojboja a vie, že rozpočet je slabý: „Robíme všetko preto, aby boli tí športovci spokojní.” Dokonca aj v období koronakrízy sa snaží aspoň o realizáciu online súťaží. Tvrdí, že podpora od štátu je, a že je to dokonca ojedinelé: „Toto za našich čias nebolo.”

Boris síce nemá životné krédo či heslo, ale aj napriek tomu má myšlienku, ktorú si osvojil a snaží sa ňou riadiť. „Snažím sa pomáhať športu, športovcom a snažím sa to robiť všetko slušne, v poriadku, tak, ako by to malo byť.”