Boris Mlsna

„Mňa by ešte zaujímalo, trikrát – ak som dobre narátal – ste sa predsa len dostali do západnej Európy, čo pre drvivú väčšinu bolo až nepredstaviteľné, a ste mali vlastne možnosť spoznať ten západný svet, proste nesocialistický. Ako ste to vnímali – tie paralely so životom v Československu, možno aj na pozadí tých podmienok, lebo asi ste sa tam určite aj rozprávali s nejakými reprezentantmi tých krajín, že aké tam mali podmienky a či možno vás nelákalo taký ten pôžitok z iného sveta, čo ste tých párkrát boli v zahraničí?" „Viete čo, no v tom čase, tak vám poviem: v '80. roku, keď sme boli v Paríži, išli sme tam vlakom. Mali sme svoje nejaké peniaze, samozrejme sme mali ako vreckové, s tým, že boli sme ohromení tým, čo všetko sa dá kúpiť. Čo sa dalo a na čo sme mali, sme kúpili. Pamätám si na záverečnú scénu toho filmu, by som to tak nazval. Keď sme čakali na vlak na cestu domov v Paríži na hlavnom nádraží, teda na hlavnej stanici, a vyzbierali sme sa na jeden frank a šesťdesiat, jedna celá šesť franku. Boli sme asi desiati, lebo viac sme nemali, vlastne len mince. Vyslali sme tak toho najmenšieho, nie najmladšieho, ale toho najmenšieho, aby išiel za to niečo kúpiť. Tak prišiel s tým, že naozaj rozosmiaty. Našiel si, nevedeli sme po francúzsky, tak našiel si na takom, na takej tabuli, ktorá v podstate, kde boli ceny všetkých nejakých produktov, tak si našiel to najlacnejšie. Vyšlo mu tam dvadsaťpäť, teda v podstate štvrtina toho franku, neviem, čo to tam boli, nie centov. Franku. Hej, toho niečoho, a povedal, že má euro, má šesťdesiat, tak že prosí za to, to znamená, že šesť kusov. Ten predavač sa naňho pozeral, že čo chce. A on hovorí, že šesť toto. Ukázal mu a to bol taký umelohmotný pohárik, tak nakoniec sme dopadli takto. Takže toto bolo také, že už sme sa aj tešili domov, že sa najeme, pretože mali sme československé koruny, ktoré nám tam neboli nič platné, a tým, že ako mladí osemnásť-devätnásťroční sme sa rozhodli, že si niečo kúpime, tak radšej sme nejedli. No a potom sme sa najedli, keď sme prekročili hranice, keď už sa dalo kupovať za koruny. Že by sme tam chceli ostať, že by sme tým boli nejako ohromení... Naša telocvičňa bola väčšia ako dóžo, v karate sa volá tá cvičebná miestnosť dóžo, čiže na dóžo, na tej Medzilaboreckej bolo omnoho väčšie ako to dóžo, ktoré sme navštevovali. Zistili sme, že tí športovci, tak jak my sme trénovali šesťkrát do týždňa dvojfázovo, tak oni trénujú podstatne menej, no trikrát do týždňa, takže nejakí uveličení sme z nich neboli. A vtedy sme neťahali za kratší koniec, bolo to veľmi vyrovnané na to, že to bola prvá skúsenosť medzinárodná. Ale nebrali sme to tak, že tam chceme zostať, už sme sa tešili domov."

„‚Choďte si na majstrovstvá Európy, robte si súťaže. Môžeš byť majster Slovenska, Československa, Európy, ale nič ti nedarujeme.‘ Nejaký individuálny plán neprichádzal do úvahy. Môj život vyzeral už vtedy tak, že som mal nejakých šestnásť-sedemnásť... Niekedy som už v tých sedemnástich vozil otca na tie vystúpenia, ale do tých sedemnástich-osemnástich som vstával ráno o nejakej pol piatej, o piatej som išiel behať schody hore na Slavín, trvalo mi to hodinu. Prišiel som domov, osprchoval som sa, najedol, išiel som do školy na ôsmu. Skončila škola o tretej, najesť sa, na tréning, učiť sa, o deviatej spať, aby som mohol zase o piatej vstávať. Čiže takto to vyzeralo na tom gymnáziu. Samozrejme, boli tam stresy, že nedarovali nám nič. Boli tam veľké problémy, čo sa týka nejakej účasti-neúčasti na výuke, aj keď som mal dopredu danú žiadosť zo zväzu, čiže dokonca z ČSTV na uvoľnenie, tak pani triedna učiteľka ma uvoľnila, ale samozrejme mi to dala síce do ospravedlnených hodín, ale prirátala mi to k hodinám, ktorých keď som presiahol nejaký počet, tak som musel ísť na komisionálne skúšky. Našťastie, potom tam bol rozdiel nejakých dvoch hodín, som bol pod tou čiarou, takže tie komisionálne skúšky ma minuli, ale hovorím, to bol veľký stres, čiže všetko predtým a potom bolo omnoho ľahšie a jednoduchšie. Čiže vlastne možno ČSTV – Československý zväz telesnej výchovy áno tak nejako to bolo – nezasahoval tým pádom do procesu výučby nejako... Ako ste hovorili, že uvoľní, čo možno by sa už očakávalo, nakoľko ste reprezentant, a tak, že či sa ten – neviem, či štátny aparát alebo režim – snažil budovať z vás niečo to reprezentatívne. No, my sme nemali žiadne nejaké výhody. Toto bolo, že nám dal potvrdenie ten Československý zväz telesnej výchovy. Moji spolužiaci o rok nižšie, ktorí tiež chodili alebo boli zapísaní na gymnázium, bol Miloš Mečíř napríklad, Jozef Sabovčík, ktorí boli niečo úplne iné, ale nikdy sme to nebrali, že sa ideme porovnávať. Proste musel (som), brali sme to, že to takto musí byť."