„Ja som prežila v Brne okupáciu. To bol ťažký deň. Bola som deväťročná. Bolo sychravo, nepekne, popŕchalo, také hmlisté počasie. Ulicami sa valili nemecké vojská, motorizované, pešiaci. Teta Maři plakala pri okne, nepustila ma do školy. Bolo to nebezpečné. Potom po ceste, to bolo ešte na Veveří, predtým, než sa teta odsťahovala, tam bol jeden veľký vojenský sklad a pred ním stáli nemeckí vojaci na stráži. Ja som ich obchádzala na druhú stranu ulice, bála som sa ich. A potom som chodila na hodiny klavíra okolo Kaunicových kolejí. Tie osudové koleje, kde môj otec býval ako študent, sa stali väzením. Lebo vysoké školy boli zlikvidované, študenti boli zobratí na nútené práce do Nemecka a keď nie, tak pozatváraní, a do vysokoškolských internátov zatvárali ľudí. A bolo ich strašne veľa. Ja som okolo kolejí chodila k môjmu učiteľovi hudby a videla som, že okolo nich bol taký dvorový priestor a potom bolo oplotenie. A pred tým plotom sa prechádzali dámy, manželky uväznených s nádejou, že ich tí manželia alebo bratia, alebo synovia uvidia a pochopia, že na nich myslia. Nevedeli, že keby sa ten väzeň ukázal v okne, že by sa strieľalo."
„Tak, čakali sme, až sa to upokojí, a keď už front išiel ďalej smerom k Bratislave, rozmýšľali sme, čo ďalej. Náš byt bol totálne vykradnutý. Nemali sme nič. V Nitre pani Kirtová, u ktorej som bývala, keď som chodila v Nitre do meštianky, otvorila svoj byt dokorán tým, ktorí boli bezdomovci, neboli sme to len my, bolo nás veľmi veľa. Pretože prichádzali ľudia nielen z úkrytov, ale začali už prichádzať aj z koncentračných táborov a nemali kde bývať. V prevažnej väčšine to bolo tak, že ich byty, domy boli obsadené. Väčšinou arizátormi, ľuďmi, ktorí si zhabali majetok tých, ktorí boli odtransportovaní do koncentračných táborov a ktorým sa veru nepáčilo ani, že sa tí ľudia vrátili, česť výnimkám. Lebo boli aj takí, ktorí čestne všetko vrátili a pritúlili tých ľudí. Náš byt bol vykradnutý, ubytovali sme sa zatiaľ v Nitre. Môj otec začal pracovať na tom, aby mohol ísť robiť svoju zverolekársku prax. Mladí ľudia v mojom veku a o niečo starší sa začali spoločensky spájať, prichádzali chlapci z povstania, prichádzali chlapci z koncentračných táborov, dievčence, veľmi mnohých som poznala, veľmi zranených. Mladí ľudia, ktorým sa nevrátili rodičia, ktorých vytrhli z náručia rodičov a rodičia išli do plynu. Takže bolo veľmi veľa tragédií a vtedy som začala chápať, čo to vlastne ten holokaust v celej tej šírke a hĺbke znamená."
„V štyridsiatom druhom, keď prevažná väčšina židov z Močenku už musela cestovať do transportov, do Osvienčimu, pani učiteľka mi cez vyučovanie povedala: ,Evička, prosím ťa, ostaň chvíľu po vyučovaní.´ Tak som počkala, kým sme boli samé, a ona ma objala a plakala. A ja som tiež plakala. Lebo to boli naši priatelia a boli sme sa s nimi lúčiť. I keď môj otec ešte nebol ohrozený, ale boli to naši priatelia. A bolo to strašné, pretože medzi nami chodilo malé dievčatko a pýtalo sa: ,A prečo plačete?´ A to dievčatko išlo tiež a nevrátilo sa. A v inej rodine 19-ročná dcérka, veľmi silno postihnutá na tuberkulózu, musela prísť až z Vyšných Hágov z liečenia. Oni ich pred odsunom najprv sústredili v židovskej škole v Nitre a keď prišiel ten dobytčák, tak ju vliekli na nosidlách, lebo už nevládala ísť, a pred odchodom do dobytčáku zomrela. Takže to bolo jasné: oni idú na prácu? Ale zase mali sme Strasserovcov, to boli bezdetní manželia. Pán Strasser bol výborný remeselník, pani Strasserová bola krajčírka, šila nám. A keď mali ísť do transportu, tak obidvaja tvrdili: ,A my sa nebojíme, však my vieme robiť, my sa (v Poľsku) uplatníme.´ Ale nevrátili sa, lebo nešli robiť, išli predsa umierať."
Eva Mosnáková sa narodila v roku 1929 v zmiešanom manželstve židovského otca, zverolekára, a kresťanskej matky, Češky. Detstvo prežila v Handlovej. Po zhoršení politickej situácie v tridsiatych rokoch strávila dva roky u matkiných sestier v Brne, kde zažila nemeckú okupáciu. Po návrate sa rodina usadila v Močenku pri Nitre, otec dostal umiestnenie zverolekára, Eva nastúpila do cirkevnej meštianky. Rodina sa vyhla prvej vlne transportov. Pretože Evin otec bol tzv. hospodársky dôležitý žid, mohol pracovať. Po vypuknutí povstania všetky výnimky prestali platiť a rodina sa ocitla v priamom ohrození. Útočisko našli v rodine sudetského Nemca Henricha Konráda a jeho manželky Terky Mosnákovej. Rodina s dvoma deťmi im prepustila svoju spálňu, kde sa skrývali sedem mesiacov. Keď tam už nebolo možné zostať, úkryt našli v kukuričnom poli. Pomáhal im Terkin brat Vlado Mosnák, aktívny v odboji. Začiatkom roka 1945 ho za odbojovú činnosť zatklo gestapo, deportovali ho do Mauthausenu. Po oslobodení a Vladovom návrate sa Eva s Vladom zosobášili, narodili sa synovia Vladimír a Fedor. V 50. rokoch sa Vlado stal obeťou vykonštruovaného procesu, bol odsúdený na rok v Jáchymove. Po absolvovaní trestu bol amnestovaný, neskôr rehabilitovaný. Eva sa za otvorené odsúdenie sovietskej okupácie v roku 1968 stretla s degradáciou a šikanovaním na pracovisku. V čase dokumentovania sa venovala pomoci obetiam holokaustu a viedla seniorský klub preživších. Eva Mosnáková zomrela 29. novembra 2024.
