Eva Mosnáková

„Ja som prežila v Brne okupáciu. To bol ťažký deň. Bola som deväťročná. Bolo sychravo, nepekne, popŕchalo, také hmlisté počasie. Ulicami sa valili nemecké vojská, motorizované, pešiaci. Teta Maři plakala pri okne, nepustila ma do školy. Bolo to nebezpečné. Potom po ceste, to bolo ešte na Veveří, predtým, než sa teta odsťahovala, tam bol jeden veľký vojenský sklad a pred ním stáli nemeckí vojaci na stráži. Ja som ich obchádzala na druhú stranu ulice, bála som sa ich. A potom som chodila na hodiny klavíra okolo Kaunicových kolejí. Tie osudové koleje, kde môj otec býval ako študent, sa stali väzením. Lebo vysoké školy boli zlikvidované, študenti boli zobratí na nútené práce do Nemecka a keď nie, tak pozatváraní, a do vysokoškolských internátov zatvárali ľudí. A bolo ich strašne veľa. Ja som okolo kolejí chodila k môjmu učiteľovi hudby a videla som, že okolo nich bol taký dvorový priestor a potom bolo oplotenie. A pred tým plotom sa prechádzali dámy, manželky uväznených s nádejou, že ich tí manželia alebo bratia, alebo synovia uvidia a pochopia, že na nich myslia. Nevedeli, že keby sa ten väzeň ukázal v okne, že by sa strieľalo."

„Tak, čakali sme, až sa to upokojí, a keď už front išiel ďalej smerom k Bratislave, rozmýšľali sme, čo ďalej. Náš byt bol totálne vykradnutý. Nemali sme nič. V Nitre pani Kirtová, u ktorej som bývala, keď som chodila v Nitre do meštianky, otvorila svoj byt dokorán tým, ktorí boli bezdomovci, neboli sme to len my, bolo nás veľmi veľa. Pretože prichádzali ľudia nielen z úkrytov, ale začali už prichádzať aj z koncentračných táborov a nemali kde bývať. V prevažnej väčšine to bolo tak, že ich byty, domy boli obsadené. Väčšinou arizátormi, ľuďmi, ktorí si zhabali majetok tých, ktorí boli odtransportovaní do koncentračných táborov a ktorým sa veru nepáčilo ani, že sa tí ľudia vrátili, česť výnimkám. Lebo boli aj takí, ktorí čestne všetko vrátili a pritúlili tých ľudí. Náš byt bol vykradnutý, ubytovali sme sa zatiaľ v Nitre. Môj otec začal pracovať na tom, aby mohol ísť robiť svoju zverolekársku prax. Mladí ľudia v mojom veku a o niečo starší sa začali spoločensky spájať, prichádzali chlapci z povstania, prichádzali chlapci z koncentračných táborov, dievčence, veľmi mnohých som poznala, veľmi zranených. Mladí ľudia, ktorým sa nevrátili rodičia, ktorých vytrhli z náručia rodičov a rodičia išli do plynu. Takže bolo veľmi veľa tragédií a vtedy som začala chápať, čo to vlastne ten holokaust v celej tej šírke a hĺbke znamená."