Ján Motulko

„Vtedy neviem, či sa v špajze robili poriadky alebo čosi také a jednoducho z akejsi krabice sa vysypal. Pokúšali sme sa ho dostať niekde, v jednom vydavateľstve ho odmietli, teda chceli ho, ale odmietli ho, lebo kritika bola taká, že nie, že sa podobá na nejakého sovietskeho autora. Potom v druhom nie, potom v ďalšom áno, niekoľkokrát až nakoniec predsa len zhodou okolností sa podarilo dvom ženám nájsť nejakého sponzora a vydali ho v Bratislave a súčasne v Prahe v českom preklade. A tak vyšiel a ako vyšiel, tak aj zapadol, lebo nové časy už spomienky na staré časy nechceli. Jeden kolega zo Spolku slovenských spisovateľov mi povedal, že už sa k tým starým veciam netreba vracať, už sa k tým starým časom netreba vracať. Tak sa nevraciame a ostal Čas Herodes zase akoby zabudnutý. A ja ako som predtým žil, ako Robinson na ostrove ďaleko od sveta, tak žijem aj teraz. No zákaz som nemal, ani ústny ani písomný. Posielať som mohol, ale nebol som nikde vítaný.“

„Druhá tekutina, tiež, že či sme smädní alebo niečo také, či sa napijeme? Napijeme sa. Priniesol na stôl štyri farebné poháre, každý pohár inej farby. Mal som skúsenosti zo študentských čias, keď ma chceli opiť, že som chytil iný pohár. V mojej neprítomnosti mi do červeného vína naliali rum. Postrčil som ho kamarátovi a toho sme potom vliekli. Tak tu tiež keď postavil predo mňa pohár, nechytil som pohár, ktorý je predo mnou, ale chytil som vzdialenejší. Hneď ma odbil, že ten nie, ten je vyštrbený. Musel som vypiť pohár, ktorý je predo mnou. A tu sa začali so mnou diať zase čudné veci. Nevedel som pochopiť kto sú, čo sú, ako sa ma vypytovali na kadečo možné, jednoducho som ich vnímal ako rozostretý obraz. Hovorili sme ešte kadečo. Potom som dostal papier. ,Napíšete vyhlásenie.‘ Tak som písal vyhlásenie. Predbežne som nevedel, o čom píšem, ale vedel som, že píšem čosi celkom inakšie, iným spôsobom písma ako píšem. Hovorím si, že dnes by som bol strašne zvedavý, ak sa ten zápis dakde zachoval, dať ho grafológovi. Bolo by veľmi zaujímavé z písma zistiť, čo sa stalo, čo sa dialo. Potom som si uvedomil, že tam bolo, že budem podporovať ľudovodemokratické zriadenie, že budem ešte neviem čo, podporovať. Keď zistím, že je niekto proti tomuto zriadeniu, že ho oznámim a tuším to bolo všetko. Ako som vyšiel von, neviem. Jednoducho z tohoto večera som si nezapamätal nič, vysvitlo mi to v rozume až po nejakých desiatich rokoch.“

„Môžeme ešte toto povedať, že rukopis za mnohé desaťročia nikto nevidel, nikto nečítal. Keď som ho napísal s takými obavami, predsa, aby sa niekto o tom dozvedel, ale aby sa to nestratilo, alebo aby sa k tomu náhodou dakto nepovolaný nedostal. Dal som ho prečítať Žarnovovi, Šubíkovi. Ten ho prečítal, hovorím mu, že je to také kostrbaté, že je to tak nachytro napísané, že by som to chcel po čase poupravovať a on, že Boh chráň, nemeniť na tom nič, lebo to vystihuje celkom atmosféru tejto doby. Tak nijaké úpravy som na tom už nerobil, hoci by som ho bol chcel vylepšiť. Ostal taký, aký je a taký ho prijali, ako som ho napísal.“

„Nebili ma, ale to bolo horšie ako bitka. To trieskanie po stole, to obviňovanie a ,Priznajte sa a priznajte sa a priznajte sa.‘ Rozhodne všetko mali zaregistrované, aj tie moje známky medzi dvomi papiermi. Korešpondencia bola celá kontrolovaná, na to mám dôkazy, že listy, ktoré som dostával z cudziny, ten roh bol potom nalepený iným lepom, odpadával mi. Ešte som si písal s jednou Holanďankou, starou paňou, ktorá sa s dôchodcami cez leto vybrala po štyroch alebo piatich krajinách západnej Európy. Napísal som jej, že môže navštíviť aj Československo, že aj Československo je krásne, nájde tam krásnu prírodu a tak ďalej. Toto bola tiež jedna z indícií, že som pozýval špiónov do republiky. A to si nedali vyhovoriť, nič si nedali vyhovoriť. To bola taká psychická záťaž, že si neviem predstaviť, ako sa to dá prežiť.“

„Tak po vojne a o veršíkoch. Pokúšal som sa nadviazať kontakty, ktoré som mal už predtým s literárnymi časopismi. Posielal som veršíky. Niekde mi uverejnili, najmä v tých spriaznených časopisoch, ale keď som poslal inde, dostal som veľmi zaujímavú odpoveď. Boli sme s mnohými ľuďmi vtedy na výslní kamaráti a jeden z nich mi povedal: ,Vieš, nikto nič proti tebe nemá, ani Mráz nie, ale...‘ Nasledovali tri bodky, nedopovedaná veta. Už je nebohý. Tak jednoducho písať som mohol, ale literárne časopisy ma nebrali.“

„Tak tam mám ten dojem s drogami. Prvá skúsenosť. Pýtali sa ma, bolo horúce leto, či som dačo nepil, že prinesú sódu. Tak dostal som pohár sódy, vypil som a odrazu som cítil to, čo som nikdy v živote necítil. Ja som málovravný, nehovoril som, keď som nemusel. A odrazu som cítil nutkanie povedať všetko, čo som vedel. Cítil som nutkanie povedať, že som posielal známky, že som objednával časopis z Belgicka, že som medzi deklami (vrchnákmi) posielal známky do Francúzska, že som sa rozprával s tým, že som sa rozprával s tamtým. Jednoducho nútilo ma, nútilo ma, nútilo ma. Vtedy som sa rozpamätal, že pri politických procesoch Husák nerozprával. Všetci ostatní sa priznávali, okrem Husáka. Tak hovorím si: ,Ja budem horší ako Husák?‘“

„Ešte v štyridsiatom ôsmom som si povedal, čo by sa dalo keby? Tak som napísal básničku k prvému máju. Bola uverejnená a na prvého mája ju aj recitovali. Potom som si povedal, že keď literárne časopisy nie, skúsim detské. Napísal som nejakú básničku, takú no, len tak, akoby na pokus, ako by sa vtedy dalo písať, o vrabcovi ako kulakovi. A uverejnili mi ju v detskom časopise a keď ju uverejnili, to je v poriadku, ale hneď nato som dostal dvojstranový materiál tém, na ktoré treba napísať. No tu som sa už zľakol. Koniec literárnym časopisom, koniec detským časopisom.“