Mária Mračnová, rod. Faithová

V Montreale som mala stodeväťdesiat osobák, skočila som stoosemdesiatdeväť. V Aténach na Majstrovstvách Európy kde som bola tretia s rovnakým výkonom ako víťazka. O rok po olympijských hrách v šesťdesiatom deviatom som skočila stoosemdesiattri. Tam to bolo práve krásne, že Milena vyhrala, čiže sme boli dve na stupňoch víťazov a hrala naša hymna. A tak som mala pocit, že aj pre mňa. A vlastne tá olympiáda bola v šesťdesiatom ôsmom? Áno, je to už päťdesiatjeden rokov, päťdesiatdva. Už sme mali stretnutie a tam bol český zlatník, ktorý, všetky volejbalistky, atlétky sme si kúpili to, retiazky s aztéckym kalendárom. A bolo stretnutie päťdesiat rokov od Mexika a všetky sme si to ukazovali či to ešte máme, takže rôzne spomienky sú. Ja by som, vlastne ešte na to Mexiko opýtal lebo dostať sa na olympiádu to musí byť akože úplný vrchol. A ešte do Mexika. A možno aj z takej tej mimo športovej stránky, že aký to bol pocit dať stret so svetom s tými ďalšími športovcami, poprípade ako to prebiehalo, či by ste nám tú olympiádu vedeli viac priblížiť. Určite to bolo niečo výnimočné, extra. Po prvýkrát sme zažili vôbec taký dlhý let. Po druhé bývali sme v ženskej dedine, boli to vežiaky dvanásť poschodové, muži boli zvlášť, strážili nás vojaci dookola. My sme k mužom mohli, ale oni k nám nie. Na druhý deň, keď sme prileteli vlastne som mala narodeniny a zrazu sa tam dovalila, dovalil československý veľvyslanec k nám, s hudbou mexickou a tortu som dostala a všetci sme sa tam dolu zbehli a bola taká zábava. Čiže to bol taký prvý úsmevný krok, no sú, do olympiády. A krásne bolo aj to privítanie na štadióne samotnom. Po prvé, že prvýkrát v histórii zapaľovala oheň žena, olympijský oheň na štadióne, a potom keď sme sa my objavili na štadióne a všetko revalo “čeko, čeko”. A to vlastne bolo, v ktorom mesiaci? V októbri. Ja mám vlastne dodnes odložený taký papierik, keďže sa situácia na Ruzyňskom letisku znormalizovala, môžeme letieť na olympiádu. Inak k tomu šesťdesiatemu ôsmemu sa hneď dostaneme, ale ešte ste spomínali. Áno. Že na tri týždne ste išli. Áno. Že ako ste trávili ten čas, či to bolo čisto len v rámci tých tréningov alebo ste mali možnosť zažiť aj to Mexico, akože tú kultúru a svet, alebo vo. Ale áno. Raz nás vyviezli na pyramídy, takže tak isto mám fotografie ako sme vyškriabaní na vrchu pyramídy mesačnej, slnečnej. To bol ozaj prekrásny zážitok.

V rámci inak tohto štúdia tam bolo asi zameranie na všetky športy, že tam sa to ešte rozvíjalo. Áno, áno ja som musela ešte vedieť plávať, korčuľovať. Viem, že sme mali hokej na zimnom štadióne a oproti mne stál Jano Starší a ja som stála v bránke bez chráničov bez všetkého. Len tak zľahka vystrelil puk, dva týždne som mala na píšťale modrinu a takú hrču, že som ťažko chodila. Takisto sme boli na nácviku. Museli sme ovládať lodičky, kanoe, kajaky, turistiku, na bicykloch. Každý rok sme lyžiarske kurzy, tak bolo to naozaj náročné, a spojiť to aj s tým náročným štúdiom. Si zoberte, že v Bratislave sme študovali, bývala som prvý rok na Horskom parku, teraz chodiť na zimák, na Grössling, do PKO na gymnastiku, na volejbal, na hádzanú. A z biológie zase, na Moskovskej bola, boli, bolo gro predmetov z biológie, ale botanika bola zas oproti Lafranconi a toto krúženie po celom meste, celý deň a ešte k tomu zatiaľ len jednofázový tréning bolo naozaj dosť, dosť náročné zvládať. Takže večer väčšinou, žiadne výlety, žiadne diskotéky, ale rovno spať. A to boli vlastne internáty alebo v nejakom priváte ste bývali? Na internáte. Moja mamka, keď som ja išla na vysokú školu, išla do dôchodku. Dostala šesťstokorunový dôchodok a z toho horko ťažko ma mohli nejako podporovať, takže ja som potom veľmi uvítala to, že z ČSTV po prvom nejakom rekorde a po prvej reprezentácii som dostávala takzvané “kalorne”, ktoré bolo šesťsto korún. Si zoberte toľko, koľko mala moja mama dôchodok.