„Po tomto prechodu hraníc na Dukle som bol odvelený s viacerými na Podkarpatskú Rus, kde sme mali za úkol mobilizovať doplnky do našej armády, pretože straty na Dukle boli veliké a Podkarpatská Rus ešte v tu dobu patrila Československu. Sídlo sme mali v Krivé na Tise v ženijných kasárňach, a tak sme mobilizovali. Zmobilizovali sme dva transporty, čo sa nám podarilo, pretože na Podkarpatskej Rusi bola veľká bieda a bola tam Rudá armáda. A jak videli, že my mobilizujeme, tak oni taktiež mobilizovali a sľubovali, ba dokonca i dávali za nástup do Rudej armády obilie. Tým pádom my sme stratili pozície na Podkarpatskej Rusi. I keď ja som sa tešil, že sa mi podarí ďalšie Vianoce urvať mimo frontu, ale to sa nestalo. Pretože pomery sa vyostrili tak, že po tých dvoch transportoch sme museli odísť. V prosinci 1944 som sa vrátil naspäť ku Stropkovu na frontu zase k svojej jednotke – ženijnému práporu 3. brigády.“
„Mladšej generácii bych predovšetkým prial, aby sa dokázala orientovať, pretože váľka je ďaleko. Oni už o valce nevedia nič. Najviac ma mrzí, že sa využíva teraz propaganda, že sa všetko hovorí, že to bola komunistická propaganda, v tom roku 1945. Československo a zvlášť protektorát bol veľmi vďačný za to, že bol oslobodený Rusmi, pretože straty boli v protektoráte obrovské. Nemci jak zachádzali s ľuďmi... Dneska sa o tomto už nehovorí, dneska je to zmenené a mlada generácia to berie, takto, jaké to dnes servírujú, pretože dochádza k uzmiereniu, niekedy až krivému.“
„Šli sme vybavení mínovými hľadačkami a výstrojou pre odmínovanie ako sú mínové bodce a tak podobne, aj zásoby sme mali trhavín, zápalné šňůry na ničenie trhavín, ale to bolo pomerne málo. Boli sme odkázaní, pretože vojsko neexistovalo, na okresné národné výbory – že sa musia o nás postarať na ubytovanie a stravovanie, pretože do tejto doby plnilo odmínovanie civilné obyvateľstvo, že okresný národný výbor platil za roznecovač päť korún. Lenže Nemci tam už v tu dobu používali, to civilisti nevedeli, T. Mi. 43, ktorá, keď sa uzavrela viečkom, došlo k pretrhnutie závlačky a uvolnením tohto viečka, kedy chcel vybrať roznecovač, došlo k výbuchu. Jednak míny boli zajišťované v zemi, to také civilisti nevedeli, a tak jich mnoho zahynulo, čili nedočkali sa veľké odmeny, preto žiadali armádu.“
„Takže my sme mali pochopiteľne práce veľa, aj straty sme mali na živote, odpaľovali sme míny, civilisti tým pádom skončili. Potom už sme sa zásobovali z mínových polí, pretože niektoré odmínovanie bolo prevadené tak, po čas frontu, že drevené protipechotné míny boli otvorené, vybraný roznecovač, nálož vyhodená zvlášť, a všetko zostávalo tam. Jedného dňa bolo daždivé počasie, tak som hovoril vojakom: ,Dneska do prace nejdeme, keď prší.‘ Ale po obede prestalo pršet, tak hovorím: ,Choďte tam.‘ Do toho mínového poľa na trhaviny, kde ty náložky boli vymetané, pretože sme potrebovali a zásobovali sme sa už potom z miestnych zdrojov týmto materiálom. No, za chvíľu, asi za dve hodiny, priviedli potom vojaka – zapomenutá mína – bez nohy. Takže straty sme mali ešte aj my pomerne veliké, pretože to sa nerobilo dôsledne, jak hovorím, len prechody sa robili. Taký starší vojak na to vstúpil a bol nešťastný potom v nemocnici, keď ho operovali.“
„Takže skúsenosti som mal, (…) tak som hľadal očami, kde je prerušený drn, pretože tam zostala ta tráva čiastočne suchá a bolo vidieť, že to je prerušené, a hlavne som nevstúpil, kde sem nemal preverené, pretože na toto vojaci doplácali. Keď sa nemohol dostať k nejakému miestu, ktoré bolo preverené a vstúpil na to a bola tam mína, bolo zle. (...) Mal som aj odznak, ,Vzorný sapior‘, ešte ho aj mam, a bol som naň hrdý a nosil som ho celou dobu ešte potom v československej armáde po roku 1945.“
„Najviac na mne pôsobilo toto: keď prišiel front do Odesy, už v tu dobu sa tam prejavoval vzťah medzi Rusmi a tými Zakavkazskými, jak oni hovorili, šikmookými. Tam ja som sa stretol s jedným, keď som šiel, ktorý takéhoto šikmookého chytil a viedol ho pred sebou zo samopalom, ja som sa na to díval, a prišiel na volný priestor a tam ho zastrelil. Mne tak bolo nedobre, keď som vidiel, že to bol bezbranný človek, pretože na fronte sa viac-menej bránite, čili ten vzťah už tam nieje, ale tak mi bolo tak nedobre, keď som vidiel, že ten tam zostal ležať mŕtvy. Čili tieto vzťahy medzi týmito šikmookými boli už tehdy...“
„Keď sme tam prišli, medzi obyvateľstvo, mali sme s nimi obrovský vzťah. Práve preto nás chápali – jednak, že sme sa mohli domluviť a že sme Slovania, a Nemci mali obsadenú frontu. Takže my sme mali veľmi dobré pozície, aj preto sme sa dostali do styku s partizánmi, ty vzťahy tam boli veliké. Ale keď prišla do Odesy fronta, v tom štyridsiatom štvrtom, keď sme boli ešte partizáni – medzi civilným obyvateľstvom a medzi partizánskym štábom boli vzťahy veľmi dobré, nemôžem si sťažovať – ale armáda nás chápala ako armádu bojujúci proti nim, príslušníkov slovenskej armády. Mňa, hneď, jak sem šiel prvýkrát von, pretože sem to tak chápal, že môžem chodiť von, ako partizán, síce stále v slovenskej uniforme. A ja som mal tri hviezdičky, to vypadalo efektne, ako nejaký dôstojník. A ja som mal kožené rukavice, to bolo v dubnu 1944. A hneď ma jeden zastavil a zobral mi rukavice. Oni šli po hodinkách a takýchto veciach, pretože to oni nemali. A teraz sa dal do reči, posadil ma na koňa a viedol ma na veliteľstvo na vyšetrenie, že získal vojaka armády bojujúcej proti nim. No a keď sme prišli na to veliteľstvo, tak sa ma tam spýtajú a ja mu hovorím, ja som tu ako partizán. A tam na tom veliteľstve, keď vidiel, že som partizán, tak hovoril: ,No, idětě a dějstvujtě.‘ A tím skončila jeho povinnosť, takže ten, ktorý ma vzal ako rukojmie, nič nedokázal.“
„Pri jednom pochode sme dostali za úkol, to bolo práve na Dukle, pretože front postúpil, že máme rýchle previesť odmínovanie. Chodilo sa tam ani nie po silnici, pretože bol pekný výhľad z nemeckej strany na tuto silnicu, my sme chodili krajom lesa, tam bol taký chodník vyšliapaný. Tak sme sa tam dostali a skutočne bol kľud, nestrieľalo sa, keď sme vyšli na koniec lesa, bolo nám treba sejít dolu do doliny a to bola už stráň holá, nezalesnená. A tak sme pochodovali, ja vpredu, ostatní vojaci za mnou, smerom dolu. Tam bola škola a u tej školy stal náš tank, ktorý držal frontu, inač vojaci boli po stranách, čili tam v tej doline nebol žiaden vojak, len ten tank. Šli sme k tomuto tanku. Ako náhle sme urobili husí pochod dolu tou strání, začali lietať mínometné míny a strieľali po nás. Tak sme rýchle zbehli dolu k tomuto tanku a hľadali úkryt. Vliezol som pod tank, pretože stál jedným pásom pod banketom a jedným pásom na bankete. A tak ten priestor medzi pásy bol vyplnený týmto banketom. Ale i tak som tam vliezol, strčil som tam hlavu a natiahol ruku. A dvaja vojaci si tam ešte vliezli po mne, jeden dopredu a jeden dozadu, a ty ostatní sa schovali do svahu. A ty míny padali okolo nás a jedna padla veľmi blízko, na silnicu, a jak som mal natiahnutú ruku, tak sem dostal črepinu do ruky. To nebolo tak zlé, ale vojak, ktorý ležal za mnou, to schytal do chrbta, tieto črepiny. Streľba potom ustála, pretože my sme pohyb skončili, ďalej sa nemohlo diét nič. My sme rýchle volali, aby odsunuli tohto raneného, ten sa zachránil...“
„Národní výbor dával za minovou roznětku pět korun. Jenže Němci tam už v té době používali nový typ miny, který byl zajištěn v zemi, což civilisté nevěděli, a tak jich mnoho zahynulo.“
Narodil se v Čiernom Balogu na Hrone, v mládí studoval měšťanku a po ní lesnickou školu. V roce 1941 narukoval do slovenské armády na základní vojenskou službu k ženistům do Nového Mesta nad Váhom, kde zůstal i po ročním působení při školení nováčků. V červenci 1943 odešel na východní frontu na Krym, kde působil jako ženista, později se přidal k partyzánským jednotkám a následně byl několik týdnů vězněn ruskou armádou. Po operacích na severovýchodě a po přísaze u Heliodora Píky se přidává k československé armádě a vrací se na Slovensko, kde působí v karpatsko-dukelské operaci jako poručík u ženistů 3. československé brigády. Několik měsíců operuje i na Podkarpatské Rusi, kde agituje mezi obyvateli k odboji a osvobozeneckému boji. Po vítězném tažení přes Duklu, Žilinu, Strečno a Liptovský Mikuláš je převelen jako velitel ženijního pluku na východní Slovensko. Zde vede specializovanou jednotku na odstraňování min a je mu přidělen celý okrsek Dukelského průsmyku. Po odvelení absolvuje důstojnickou školu v Litoměřicích, ženijní výcvik v Olomouci a působí ve 2. tankové divizi v Milovicích. V roce 1962 začíná působit jako pedagog na Vysoké vojenské škole v Olomouci, kde byl i penzionován. Do roku 1989 vedl přednášky o osvobozeneckém boji v československé armádě. Jozef Giertl zemřel 4.6. 2012.
