Karol Mrázik

"Prichádzalo to naraz. Počuli sme z juhu delostreleckú paľbu a postupne, deň čo deň sa to približovalo. Naraz sa udialo to, že na Mníchovej Lehote, čo je taký priesmyk, tam obyčajne boli partizánske jednotky a tam vyhadzovali partizáni koľaje. A naraz nejaký ťažký stroj prišiel a začal lomiť všetky pražce na tých koľajách. A to si neviete predstaviť, čo to robilo, aký bol taký lomoz! A navrtávali všetky telefónne stĺpy, ale už ich nestačili Nemci odpáliť, lebo tu nemali nálože, aby to poodpaľovali. Tak len doničili tú koľaj a už sme vedeli, keď toto prichádza, že front je blízko.“

„Ale naraz na nás mínomety spustili paľbu, išlo to od letiska, tam bola železnica a za ňou ich mali schované. Okamžite sme sa schovali, kde kto mohol. Na konci cintorína bol pán Lifka, ten mal zeleninárstvo, mal tam pareniská a cez ne sme utekali aj s koňmi. Tie sme uviazali, schovali sme sa do jeho pivnice a čakali do rána, kým paľba neprestala. Ráno, prvé čo som urobil, bolo, že som išiel za koňmi. Ani škrabnutie nemali! Ako sa to stalo, je nepochopiteľné!“

„Prišiel som domov a našiel som na dvore u Gajdošíka aj paholka, aj jeho syna, už tam boli aj susedia a oslavovalo sa. A viete si predstaviť ten môj návrat, a to uvítanie. Bol to zážitok, lebo všetci si to mimoriadne cenili, že ja ako 15 ročný chalan, som tú vojnu takto odslúžil. Po vojne som už školu nechal tak a odišiel som robiť do ťažkého priemyslu, do bane, ale po piatich rokoch som sa dozvedel, že všetci, čo boli na fronte, dostali odmenu asi 5 000 korún a zrejme dostal aj ten pán Gajdošík, na miesto ktorého som išiel na front. Ale ja som nedostal.“