Branislav Oláh

* 1974

  • "Pred vypuknutím povstania starý otec z otcovej strany, Ľudovít Oláh, pôsobil v partizánskej skupine. On a jeho štyria bratia sa zúčastnili povstania. Vlastne oni boli štyria, tak sa zúčastnili všetci štyria. A z toho dvaja po ústupe do hôr padli do zajatia. Ešte predtým boli príslušníkmi slovenskej armády. Volali sa Mikuláš Oláh a Jozef Oláh. Títo dvaja boli krátko internovaní v Banskej Bystri a potom boli odvezení do koncentračného tábora v Nemecku. Bol to pravdepodobne, s veľkou istotou Mauthauzen, kde boli internovaní až do konca vojny. A jeden z nich - Jozef tam zahynul na tie ťažké podmienky, ktoré tam panovali. On tam umrel a domov sa vrátil iba Mikuláš. Veľmi o tom nechcel rozprávať, ale keď prišla situácia, tak rozprával tie príbehy, ale boli také strašné, že deťom, nám, to veľmi nedovolili počúvať. Až potom, ako starší, som to všetko spracoval. A nakoniec tento príbeh našej rodiny, ktorý sa udial, tak som ho spracoval do krátkej novely, ktorá sa volá Zápisky o smrti a živote."

  • "Keď človek chcel, tak si dokázal naladiť aj rádio Slobodná Európa alebo podobné stanice, ale už aj televízia a rozhlas v Česko-Slovensku informovali o tom, čo sa deje. Keďže človek vedel čítať medzi riadkami, tak sme vedeli, že sa niečo deje a hlavne videli sme, že sa rúca Berlínsky múr. Čiže príde pád toho systému, ktorý sme my nenávideli a nebol pre nás dobrý. A to bola taká všeobecná nálada v tých socialistických krajinách. Boli sme dosť dobre informovaní. Aj preto som ja ako možno jeden z prvých organizoval na strednej škole ľudí, že ideme do Zvolena na demonštráciu, ktorá sa mala konať. Nakoniec sa nás zišlo stopäť ľudí z tej školy. Išli sme tam, navštívili sme dokonca vysokú školu vo Zvolene, kde sme išli za študentmi, ktorí nám povedali, že nemáme osemnásť rokov, že to oni nemôžu robiť, že by to bolo, ako keby nás na to navádzali. Ale dali nám nejaké propagačné materiály, stretli sme sa s výborom, ktorí si tam oni zvolili. Čiže boli to také hektické obdobie. Aj sme sa toho zúčastnili. Aj keď sa nám vyhrážali profesori na škole či majstri odborného výcviku, že nás budú rozháňať lietadlami a že obušky prídu a tak ďalej, a že nás vyhodia zo školy. Každého, kto pôjde a tak."

  • "Mne sa teda tiež podarilo niekoľko tých svedectiev zachytiť, od ľudí, ktorí to síce neprežili osobne, ale týkalo sa to ich rodičov, a oni už boli deti. Takže tiež som takou malou troškou prispel k tomu, aby sa na to nezabudlo. Pretože to slovo Ma bisteren! je Nezabudni! Je to veľmi dôležité, aby sme my ľudia nezabudli na tú históriu. Pretože ako sa hovorí, keď zabudneme na históriu, tak sme nútení ju prežiť znovu. A to by sme asi nechceli. Pre nás Rómov je to veľmi dôležité, pretože táto téma, hlavne pre mladých ľudí je niečo, s čím sa nikdy nestretli. Napríklad som robil prednášky na tému rómsky holokaust v základných školách v Žiari nad Hronom. A nebola určená pre rómske deti, bolo to pre všetky deti, ôsmy a deviaty ročník. Ja som bol šokovaný z toho, koľko málo o tom vedia. Strašne málo. Tie informácie sú fakt úplne kusé. Ešte niečo im hovorí to slovo Hitler, ale nič iné. Ja keď som hovoril o tom, čo sa dialo, oni zostali úplne z toho šokovaní, keď som im ukazoval fotky napríklad... a podobné. Boli šokovaní, ale rád som ich šokoval, aby sa nad tým zamysleli, aby to v nich ostalo. Pretože som sa stretol aj s tým, že tam bol mladý chlapec, ktorý jasne oblečením a zjavom ukazoval, že patrí k tým pravicovým extrémistom. Ale keď som o tom hovoril, všetky oči sa obracali na neho. Tie deti z tých lavíc vpredu, on sedel v poslednej lavici sám, všetci sa pozerali na neho, že čo on na to, ako sa tvári. Ten chlapec dal hlavu dolu, bol červený a ani sa nedokázal na mňa pozrieť. Čiže podľa mňa to malo svoj zmysel. Ak sa za to hanbil, je to cesta k tomu, aby si uvedomil, že to, čo vyznáva, nie je dobré, že je to zlo."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    délka: 01:54:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keby som nevidel východisko, tak sa neangažujem

Branislav Oláh - kampaň Proti nenávisti
Branislav Oláh - kampaň Proti nenávisti
zdroj: Archív pamätníka

Branislav Oláh pochádza z Detvy. Narodil sa 13. augusta 1974. Má ôsmych starších súrodencov. Otec sa volal Ladislav, matka Agnesa. Starý otec z matkinej strany bol internovaný v pracovnom tábore v Ilave a Hanušovciach nad Topľou. Pôsobil v partizánskej skupine a so svojimi bratmi sa zúčastnili aj Slovenského národného povstania. Z nich dvaja boli pravdepodobne v tábore Mauthausen. Pamätníkov otec bol jedným z členov Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku. Základnú školu Branislav navštevoval v rokoch 1980 – 1988 v Detve. V rokoch 1988 - 1992 študoval Stredné odborné učilište strojárske v Detve, odbor operátor skladovania hutníckych materiálov. V škole organizoval spolužiakov na protest počas Nežnej revolúcie do Zvolena, ktorého sa aj zúčastnili. Po páde režimu mal fušky, väčšinou v stavebníctve. V roku 2000 sa stal novinárom v novinách Rómsky nový list, neskôr aj blogerom. Píše knihy o druhej svetovej vojne a rómskom holokauste. Spolupracuje s občianskym združením In Minorita na projekte Ma bisteren! (Nezabudnite!). Od roku 2006 pracuje aj ako terénny sociálny pracovník. V roku 2021 pôsobí a býva stále v Detve.