Šarlota Olšáková

V tej dobe po vojne presťahovali tých, čo sa hlásili, že sú Maďari, tak do Maďarska. Strýko mal krásny rodinný dom, sám ho postavil. Tiež bol taký majster. A deti mal a vysťahovali ich do Békescsaby. Nedali im za to nič. A v Békescsabe bývali v takej chalupe, kde bola zem. Už v živote nemali dom. A teta takisto. Ani neviem kde. Otcova sestra, mala syna, bola vdova, aj tú vysťahovali. Môj otec, neviem akým spôsobom, lebo asi bol dobrý majster a majstra potrebovali, my sme ostali v Komárne. Po roku 1945. Vtedy, keď už bola Česko-Slovenská republika, kto sa hlásil, že je Maďar, toho vysťahovali. Do toho krásneho rodinného domu, čo môj strýko mal, prišli ľudia z Békescsaby a zadarmo ten dom dostali.

Ja som ako maličká, taká tretiačka - štvrtáčka ľudovej školy, nemali sme školu, chodili sme do rôznych budov. Bolo bombardovanie, kázali, že keď počujem, že už letia lietadlá, treba ľahnúť na zem ku stene a nepohnúť sa. Taká 8 – 9 ročná som bola. Bývali sme v malej uličke v malom rodinnom dome, videla som padať bomby do mojej ulice. Keď bolo po bombardovaní, šla som sa pozrieť a tri domy oproti boli zbombardované. Bohatý majiteľ, čo mal mlyn, obchod, krásny dom a namiesto toho len jama bola. To som videla. A on vtedy, neboli asfaltové cesty, ale také prašné, on ležal na zemi. Prvá som tam došla a on sa zbláznil, pena mu išla z úst. To bolo hrozné. A z nášho domu vypadla stena z obývačky. Potom dlho sme nemali. Taká bieda bola. A preto, že otec bol na vojne, tak s mamou komunikovali tak, že otec napísal ´daj zaočkovať psa´, to znamenalo, že mama s deťmi musela z Komárna odísť, lebo prídu Rusi a vraj sú nebezpeční. Tak sa dohodli. Aj veľa ľudí brali do Rakúska, aby sme neboli v Komárne.