Ivan Pasternák

“No, a snažili sa získať podklady, že kto z rodiny alebo, že kto prežil. Kedy ste sa dozvedeli o osude, napríklad vášho otca? Nuž, moja mamička zomrela v roku 1962, keď som mal osemnásť rokov a nikdy sa nedozvedela, kde otec zomrel. Moja mama čakala sedem alebo osem rokov po vojne, že sa z nejakého väzenia alebo odniekiaľ z Nemecka alebo z Ruska z gulagu, že sa vráti, lebo počuli sme o takých prípadoch, o ľuďoch, ktorí sa vrátili nakoniec, a boli, a boli dlho, dlho nezvestní, ale nebol to prípad môjho otca. Ja som sa dozvedel až po revolúcii, teda v roku tisíc deväťsto deväťdesiat jedna, dva, som dostal adresu na, do Nemecka. V Nemecku majú ústredný archív v Arolsene. Do Arolsenu som napísal jeden list a potom som dlho, dlho čakal, a keď som už skoro zabudol, že som im napísal žiadosť, či nemajú nejakú, nejaký papier o tom, že môj otec Teodor Pasternák, že čo sa s ním stalo vôbec. No, a potom po mnohých mesiacoch, viac ako rok, rok a pol, som dostal obálku kde bolo, kde mám papier o tom. Síce, trošku skomolene, lebo namiesto, teda je napísané, že otec, a je tam napísané po maďarsky Tivadar Pasternák, čo je Teodor a mesto nie Prešov, ale Polšov, Slovensko, a ulica je správne, Kováčska ulica, a že zomrel 15. januára 1945, v Dachau v časti Kaufering. To bol koncentračný tábor Dachau, ktorý je od Mníchova veľmi blízko, nejakých desať, pätnásť kilometrov severne. Mal niekoľko takých satelitných táborov a jedným z nich bol Kaufering a som bol v Dachau a pýtal som sa, či by sa dalo navštíviť aj ten Kaufering, tak povedali, že je to zbytočné lebo tam sú už dnes sídliská a domy, a na tom mieste kde bol, nie je ani pamätná tabuľa, ani socha, takže by to bolo, bolo veľmi srdcevrúce a, a radšej som tam ani nešiel.”

“A potom to obdobie okolo novembra osemdesiatdeväť a hlavne po novembri osemdesiatdeväť, aj ste sa aktívne, ako ste to vnímali a ako ste sa možno aj aktívne zúčastňovali, či už na manifestáciách alebo potom na, ako časti vlastne generálneho štrajku. Áno, tak na to si spomínam veľmi dobre, že išiel som, teda ešte vždy som v škole bol na Dolných Honoch a z Dolných Honov som išiel trolejbusom domov, a naraz vidím, že si ku mne prisadol jeden pán a vedľa neho jeden náš žiak a hovorím, že kam ste sa vy vybrali dvaja, otec so synom. Pán učiteľ, vy neviete kam ideme, no veď predsa už máme november a sú, sú demonštrácie, na Námestie SNP ideme. Hovorím, no ja som niečo počul v správach, lebo v škole keď som sa pripravoval na ďalší deň, keď som si robil prípravy do tej tretej, štvrtej, tak som mal zapnuté rádio, tak niečo som počul. Ale hovorí, hovorí poďte s nami. Hovorím, Heňo myslíš to vážne? No a, tento Henrich, môj žiak aj s jeho otcom ma zobrali prvýkrát a potom som sa pravidelne zúčastňoval. Keď som prišiel domov z tej manifestácie, kde sme štrngali kľúčami, a kde na tribúne bol Milan Kňažko a Janko Budaj a, a ich hostia, tak bolo to zaujímavé, že som im rozprával doma, že čo bolo a moja Zuzka hovorí, ale my sme to v televízii videli lepšie lebo, lebo oni nám pekne nazoomovali každého kto tam prednášal. My sme sem-tam niečo nepočuli, sem-tam nefungovali mikrofóny, sem-tam sa niečo stratilo, sem-tam bolo počuť, že uvorte koridor. A boli to zaujímavé veci, ale pamätám sa veľmi dobre na tie dni spred vyše tridsiatich rokov, keď sme pravidelne chodievali a s bratom a s jeho manželkou sme vždy sa stretli na Námestí, na Námestí SNP. To boli tie roky, po sedemnástom novembri. Potom ste sa zapojili aj ako učiteľ do generálneho štrajku, alebo? Áno. Vaša škola na to, akým spôsobom na to reagovala? Áno, samozrejme, že sme rodičom povedali, že aby sa nebáli, že škola bude fungovať aj naďalej, že nedovolíme aby, nebudeme štrajkovať tak, aby sme opustili školu, a že neprídeme do školy. Štrajkovali sme tým spôsobom, že sme v zborovni dostali takú modrú, nie čiernu pásku, ako keď niekto zomrie, keď má smútok, ale modrú pásku a hovorili sme, že modrá je dobrá, je to farba demokratickej strany.”

„S mamou sme o tom nikdy nehovorili, mamička vždy len plakala, keď sme na túto tému hovorili, že koľko z našej rodiny umrelo. Takže asi vyše 20 ľudí sa nevrátilo z vojny z Pasternákovcov a z maminej rodiny asi desiati až pätnásti, to znamená skoro 35-40 ľudí z rodiny sa stratilo. Z Pasternákovskej rodiny prežila jedna teta, ktorá pred vojnou v ´36. roku sa vydala do Clevelandu do USA, tak teta Eržika, ktorá bola narodená 1905, tak ona prežila v Amerike vojny, a ináč všetci súrodenci skončili v koncentračných táboroch. Takže je to smutná história, a preto som aj ja členom takého čohosi, ako je Zväz protifašistických bojovníkov, a snažím sa tam byť aktívny člen a ponúkam sa, keď majú záujem na školách, aby sme niečo hovorili o vojne, aby videli, že ľudia, niektorí ľudia, či omylom, či akože žijú tu... Lebo ja som tu v Bratislave aj členom Ukrývaných detí."

„A treba povedať, že vtedy, keď nás rozdelili gardisti a Nemci, na Patrónke rozdelili zvlášť mužov, zvlášť ženy. Môj kočiarik išiel kdesi do smetia, do priekopy, mama ma zobrala do rúk a vtedy ma videl otec poslednýkrát. Lebo muži išli na jednu stranu, ženy na druhú. Mama mi hovorila, že pravdepodobne muži išli na železničnú stanicu Železná studienka a zo Studienky išli priamo vlakom cez Žilinu až do Osvienčimu, lebo v Osvienčime sa našla stopa, že aj tam bol môj otec a potom, potom išiel do Dachau."

„Až myslím, keď som išiel do prvej triedy, vtedy 6 rokov po vojne sa dozvedela od jedného právnika z Košíc, že boli spolu v koncentráku v Dachau a že môj otec neprežil. A nielen môj otec, ale tam bola tá smola, že akosi zázrakom sa stretli traja súrodenci, traja bratia v jednom koncentračnom tábore a ten starší brat môjho otca Vilmoš -Viliam Pasternák, ten mal so sebou syna Tomáša a Tomáš bol v tom veku trinásť/štrnásť rokov a veľmi veľa potreboval v tej puberte jesť, a tak všetci traja bratia všetko to, čo dostali, veľa toho nebolo v koncentráku, dali tomu malému, a neprežil ani jeden. Všetci zomreli tam v Dachau, Dachau-Kaufering."