Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Pasternák (* 1944)

Rád robím niečo pre ľudí a teším sa zo života, keď sa tešiť dá

  • Ivan Pasternák sa narodil 2. júla 1944 v Bratislave

  • pár mesiacov pred jeho narodením sa museli jeho rodičia odsťahovať z Prešova na príkaz vlády Slovenského štátu

  • starý otec Ivana Pasternáka založil a vlastnil v Prešove „Zasielateľstvo“ (vtedy „Špeditérstvo“), ktoré bolo počas vojny arizované a počas socializmu znárodnené

  • otec Ivana Pasternáka zahynul v koncentračnom tábore Dachau

  • mama s jednoročným Ivanom sa ukrývali v rodine Havlovcov až do konca vojny

  • po maturite Ivan študoval v Prahe geografiu a biológiu, v roku 1963 pokračoval na univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

  • promoval v roku 1966, v roku 1973 absolvoval postgraduálne štúdium a v roku 1976 získal doktorát

  • je členom The Hidden Child Slovakia, Zväzu protifašistických bojovníkov a lektorom v Židovskom múzeu na Heydukovej ulici v Bratislave

Rodičia Ivana Pasternáka pochádzali z Prešova a pravdepodobne by sa tam bol býval narodil aj ich syn. Situácia sa však vyvíjala inak. Ivanova mama bola v druhom stave, keď dostali list od vlády Slovenského štátu, podpísaný ministrom školstva Jozefom Sivákom, že musia opustiť Prešov do troch dní a minimálne 250 km sa od neho odsťahovať.

V Prešove ich poznal skoro každý, keďže v predvojnovom období nebol takým veľkým mestom, ako ho poznáme dnes. Pasternákovci boli dôležitou súčasťou života obyvateľov. Ivanov starý otec Emanuel Pasternák, ktorý pochádzal spomedzi 13 detí, založil a riadil v Prešove „Zasielateľstvo“ (vtedy „Špeditérstvo“). Keď ešte pred 1. svetovou vojnou zomrel, „Zasielateľstvo“ zdedili jeho traja synovia. Zásobovali v Prešove okrem súkromných osôb aj obchody na Hlavnej ulici. Keď teda rodine prišiel príkaz od ministra Siváka, ostali vo veľkom smútku. Otcova mama mala v tom čase už vyše 95 rokov a rodina dodnes nevie, kde presne pri deportácii zahynula. Aj keď sa dajú zistiť osudy 90 až 93% deportovaných, stále ostáva skupina ľudí, o ktorých smrti ich blízki doteraz nevedia nič.

Mama Ivana Pasternáka si uvedomila, že v Bratislave žije teta Róži Timföldová s rodinou, ktorej manžel bol pred vojnou veľkostatkárom v Skalici. Podobne ako Pasternákovcov aj ich vyhnali z mesta a ich veľkostatok arizovali. Obe rodiny sa tak do troch dní zbalili a opustili svoje domovy.

Otec sa z vojny nevrátil

Ivan sa narodil na bratislavskej Vegelinovej ulici 2. júla 1944, v čase, keď bola Bratislava opakovane bombardovaná. Prešovský biskup Pavol Peter Gojdič, ktorému Ivanov otec taktiež dovážal všetko, čo biskupstvo potrebovalo, zariadil, aby rodina dostala falošnú identitu. V najkritickejšom období vystupovali pod menom Paulovič. Keď sa mal Ivan narodiť, zúrila jedna z pamätných bitiek 2. svetovej vojny pri meste Rostov. Vyhrala ju Červená armáda a Ivanov otec povedal, že sa jeho syn bude volať Ivan Rostov Pasternák. Otec sa však z vojny nevrátil. Zomrel v koncentračnom tábore v januári 1945: „Tak som zostal len Ivan Pasternák dodnes.

Mama pochádzala z ortodoxnej židovskej rodiny Preisovcov a bola najmladšou z troch dcér. Otec Ľudovít Preis (hebrejsky Eliezer) dobre ovládal nemecký jazyk a bol to vraj veľmi tvrdohlavý pán. Vyštudoval za inžiniera ekonómie a urobil si aj rigorózne skúšky, ktoré boli na tú dobu výnimočné. „Ja nie som inžinier, ja som komerčný radca,“ vravieval. Manželku Helenu si vzal z Užhorodu, z rodiny Rotmanových.

Mama veľmi dlho čakala, že sa otec vráti zo zajatia. Buď mal prísť z Ruska, Nemecka, Poľska... Mama tomu verila, lebo otec bol výborný atlét, turista, horolezec a v Prešove každý vedel, že on bol športovec. Viedol Makabejcov, prešovský športový klub. Orientoval sa na turistiku a horolezectvo. Chodil až po Mušinu, Starú Ľubovňu, Ružbachy, Pieniny, Jarabinský prielom, Lipovce a robil veľa výletov. Mama verila, že otec ako dobrý športovec musí prežiť.“ 

Neprežil. Dozvedela sa to až šesť rokov po vojne od istého právnika z Košíc, ktorý bol spolu jej manželom v koncentračnom tábore Dachau-Kaufering.

„Také deti, ako som bol ja, chytili za nohy, rozkrútili a tresk o betónovú stenu.“

Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, Pasternákovci bývali na Pražskej ulici v Bratislave. Na dokladoch mali uvedenú štátnu príslušnosť USA. Otec si také doklady kúpil za 10 tisíc korún, aby sa rodina mohla dostať do Švajčiarska. V tom čase však už Švajčiari neprijímali nikoho.

Pasternákovci sa tak nevyhli deportácii. Do bytu na Pražskej ulici sa už nevrátili. Havlovci, Ivanovi neskorší záchrancovia, mu rozprávali o tom, že deportácie prebiehali o druhej-tretej v noci. Nemci dupali po schodišti a silno kričali: „Juden raus!“ Niekto ich musel udať. Tých, ktorí nemali slovenské štátne občianstvo, zhromažďovali v Mariánke. Tých, ktorí slovenské občianstvo mali, brali nákladnými autami priamo do Serede.

Prvá zastávka Pasternákovcov bola v sústreďovacom tábore na Patrónke. Gardisti najprv rozdelili mužov a ženy. Kočiar malého Ivana šiel do smetia, mama ho zobrala na ruky a vtedy ho videl otec poslednýkrát. Ivan nemal ani rok. Mama mu neskôr hovorila, že muži išli na železničnú stanicu Železná studienka a odtiaľ boli deportovaní vlakom cez Žilinu až do Osvienčimu. Ivanovho otca odtiaľ deportovali do Dachau. Malého Ivana s mamou medzitým umiestnili v Mariánke-Mariatali, obci, ktorá vtedy patrila pod správu nacistického Nemecka. Od rána do večera Mariánku strážili nemeckí vojaci, večer o siedmej do rána do siedmej ich vymieňali slovenskí gardisti.

Ivan mal v golieri detskej košieľky zašitých 100 korún. Mama našla sympatického mladšieho gardistu z Pohronia a napriek zákazu sa pustili do reči: „A moja mama hovorí: ,Je to pravda, že každý slovenský chlapec má nožík vo vrecku?‘ ,No samozrejme!‘ ,A máte nožík? Myslím, že tu v tom golieri bude mať môj chlapec zašitú stovku,‘ tak odpáral a našiel stovku.

,Chlapci, máme peniaze ideme do krčmy!‘, tak išli v Mariánke do krčmy, gardista na mamu žmurkol... Či to malo byť poďakovanie, alebo tým povedal mame, aby zmizla, ktovie, ale brána bola otvorená a mama mi hovorila, že keď je brána otvorená, nikto nestráži: ,Čo môžem stratiť, aj tak zomrieme, tak alebo onak.‘ A také deti, ako som bol ja, by rozkrútili, chytili za nohy a tresk o betónovú stenu. Tak hovorí, aby sa na také veci nemusela pozerať, radšej sme ušli.“

Ivanova matka ušla z Mariatalu v októbri 1944. Trinásť kilometrov do Bratislavy bežala v nočnej tme opatrne, aby náhodou niekoho nestretla. Ivan Pasternák sa dodnes snaží túto cestu absolvovať každý október.

Záchrancovia Havlovci

Po nočnom behu zaklopala Ivanova mama na dvere rodiny Havlovcov, ktorí ich pustili, dali im jesť, umyť sa a poskytli im priestor vo svojom byte. Ondrej Havel s manželkou Helenou boli bezdetní. Pán Havel bol vrchným čašníkom v hoteli Carlton na Hviezdoslavovom námestí, kde chodieval aj veľvyslanec Nemeckej ríše, aj všetci gestapáci. Ondrej si vypočul, kedy bude razia v Devínskej Novej Vsi, kedy v Lamači, prosto, kedy sa čo chystá: „Keď mala byť razia v Lamači, povedal: ,Prídem si po vás o jednej v noci!‘ A medzi jednou, druhou, treťou, 5-6 km sme šli, ale nie po ceste, lež pešinkou, do Devínskej Novej Vsi, a tam bývala starká, jeho mama. A keď bola razia v Devínskej, šli sme späť do Lamača.“

Koniec vojny zažili Ivan s mamou v Devínskej Novej Vsi. Dňa 4. apríla oslobodili Bratislavu, o deň neskôr aj Lamač, Karlovu Ves, Devínsku Novú Ves a západné časti mesta.

Prvé, čo Ivan dostal od ruských vojakov, bola čokoláda: „Keďže mali vodku radšej než čokoládu,“ hovorí si so smiechom. Spomína aj na to, že bol dosť tučný, lebo keď prišli Nemci počas razie, mama si ho dala zakaždým na prsník, aby nezačal ako dieťa plakať, kričať či rozprávať, aby ich nenašli: „A to som mal už zuby!“ Keď bol v kočíku dole z povaly, prezentovali ho ako dieťa Havlových: „A pred susedmi mama bola slúžka. Bola povďačná, že tam môžu byť. V rodnom Prešove sa naučila veľmi dobre variť, v záhrade pohrabala, plela. Ale urobila veľkú chybu. Pred oslobodením v roku 1945 bola Popolcová streda a susedky šli okolo plota, keď tam práve vyhrabávala. A povedala jednej: ,Tetuška, zle ste sa umyli, máte tu na čele takú špinu.‘“ Tým sa prezradila, že je Židovka, ale mala šťastie, že ju nikto neprezradil. Prežili tak so synom do konca vojny. Po vojne nevedela Ivanova mama uveriť, že je koniec. Boli bez peňazí, prihlásili sa na repatriačný úrad, že prežili, a hľadajú príslušníkov rodiny.

Keď bol Ivan malý, opakovane prekonal zápaly pľúc, prvýkrát ako polročný. Mama s ním šla k známemu detskému lekárovi na sídlisku pri Patrónke, ktorý ale povedal, že židovské decko liečiť nebude, lebo by mohli vystrieľať celú jeho rodinu: „Mama mu teda po slúžke nechala odkázať, či azda zabudol na Hippokratovu lekársku prísahu, a sedela tam viac ako 6 hodín.“ Nakoniec lekár prišiel do nevykurovaného schodišťa, kde mama s Ivanom nezlomne čakali na vyšetrenie. Dočkali sa, Ivan sa vyliečil, ale opakované zápaly pľúc a zápaly pohrudníc boli dlhodobými následkami ukrývania sa počas vojny na povale.

S mamou o rodinných stratách s Ivanom nikdy nehovorili: „Lebo mamička vždy len plakala, koľko členov našej rodiny sa nevrátilo z vojny. Bolo to vyše 20 ľudí z Pasternákovcov a z maminej rodiny okolo 10 až 15 členov. 35 až 40 ľudí sa nevrátilo.“ Z pasternákovskej rodiny prežila vojnu len teta Eržika, ktorá sa vydala do Clevelandu v USA. V koncentračných táboroch skončili aj všetci mamini súrodenci, až na Bélu-báčiho.

Po vojne mama postavila rodinnú firmu na nohy

Mama Ivana Pasternáka mala skončenú ekonomickú školu a bola dobrá úradníčka. Po vojne si začala vybavovať pôvodné doklady, aby nežili s falošnou identitou. Prihlásila sa na Červenom kríži a týždeň nato sa dozvedela, že jej sestra žije v Prešove: „Na železničnej stanici bol telefón a odtiaľ si so sestrou zavolali. Tá jej povedala, aby čím skôr, teda podľa možností, prišli do Prešova.“ V pondelok a vo štvrtok išli vlaky po trase Bratislava-Žilina a utorok a piatok zasa zo Žiliny do Košíc. V Žiline pobudli v repatriačnom povojnovom tábore a keď spolu so synom zosilneli, pokračovali v ceste. Prišli do Prešova k tete Kataríne a k strýkovi Jozefovi, lekárovi.

Ivanova mama postavila pasternákovskú firmu opäť na nohy: „Každý deň bolo čo robiť. Mama zabezpečila prvé nákladné auto. V roku 1945 sa skončila vojna, avšak v štyridsiatom ôsmom prišiel víťazný Februára pomaly nás znárodnili. Dvaja bardejovskí arizátori, Salokyovci, vtedy tiež odišli z firmy.“

Do dospelosti bez mamy

Mama sa po druhýkrát vydala. Vzala si Jozefa Križániho, mestského úradníka, ktorý pochádzal z robotníckej rodiny z Gemera. V roku 1957 sa Ivanovi narodil brat. Dostal meno Juraj po starom otcovi Križánim. Keď mal Juraj päť rokov, mama zomrela: „Zomrela začiatkom mája. Povedala, že byť pri mojej maturite bude tá najkrajšia vec.“ Tej sa ale nedožila, zomrela šesť týždňov pred ňou v košickej nemocnici na následky choroby. Ivana sa opäť ujali Havlovci: „Keď už nemáš ani otca, ani matku, my sme tvoji druhí rodičia.

Ivanov záchranca Ondrej Havel chcel po vojne opäť robiť čašníka. Keďže ho však robil za Slovenského štátu, musel ísť do výroby. Poslali ho preto do Sládkovičova. Havlovci tu bývali vedľa železničnej stanice. V blízkych lesoch za socializmu ťažili rašelinu, ktorú Ondrej bagroval. Ivan Pasternák spomína, že potom hovorieval: „Ja som robotník, ja som nič.

Študentské časy

Od svojich štyroch rokov chodil Ivan Pasternák do materskej školy v kláštore na Konštantínovej ulici. Od prvej až po jedenástu triedu študoval v tej istej budove. Maturoval, keď sa na Slovensku nachádzalo iba 8 tried žiakov, ktorí maturovali ako 18-roční.

Ivan si spomína na prvú spartakiádu v roku 1955, keď si pán učiteľ zmyslel, že všetci žiaci ju majú absolvovať v trenírkach a tielku pod holým nebom, hoci fúkal studený vietor a pršalo. Každý mal potom zápal pľúc, „okrem dvoch žiakov s oceľovým zdravím.“ Na pionierske schôdzky spomína Ivan s úsmevom, keďže si v úvode prečítali zopár viet o tom, ako sa má správať pionier, a zvyšný čas venovali futbalu.

Židia ukrižovali Ježiša, tak im treba robiť zle!“

Ivan si spomína na istú siedmackú hodinu chémie. Jeho 13-ročný spolužiak sedel vtedy pri hypermangáne, „za lyžičku si odsypal a keď sme vychádzali zo školy, s rehotom mi ho nasypal do očí.“ Ivan týždeň maródoval v nemocnici: „Strýko sa v škole opýtal, čo to má znamenať. Paľka si predvolali do riaditeľne a riaditeľ sa pýtal: ,Prečo si to urobil?‘ ,Lebo je Žid!‘ - odvetil. Učili sa na náboženstve, že Židia ukrižovali Ježiša, tak im treba robiť zle! Bol to jeden z prejavov antisemitizmu, na ktorom prítomní nevedeli, či sa majú smiať, alebo plakať.“

Po maturite Ivan pokračoval v štúdiu v Prahe odborom geografia a biológia. Potom ho vybrali na štúdium do Moskvy, ale jeho teta a ujo, ktorí sa neskôr o neho starali, s tým nesúhlasili. Keďže ho financovali, vrátil sa do Prešova a neskôr pokračoval na univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Štúdium v Košiciach dokončil v  roku 1965. Potom absolvoval „riadenú prax“, čiže učil, ale mal plat nekvalifikovaného učiteľa, a promoval až v roku 1966 v budove Domu kultúry Revolučného odborového hnutia. Prihlásil sa na postgraduálne štúdium. V roku 1973 sa mu však s manželkou narodil syn Teodor. Známa z Pedagogickej fakulte UPJŠ ho, aby sa radšej prihlásil na rigorózne skúšky, aby mohol študovať doma. Tak sa z neho po desiatich rokoch od promócie stal doktor pedagogiky (PaedDr.).

S manželkou sa zoznámili počas štúdií

S manželkou sa spoznali v Bratislave: „Potreboval som robiť rezy rastlín a živočíchov a ona študovala na medicíne, bola pomocná vedecká sila a pomohla mi s preparátmi.“ Spájal ich spoločný názor na 6-dňovú vojnu medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska, hoci komunistické denníky Pravda a Práca sledovali vtedy inú líniu. So svokrom však urobil Ivan dohodu, že sa vezmú až po ukončení štúdia.

V roku 1964 k nám na školu prišli múdre návštevy povedať, že je nová vlna: ,Kupujte si časopis Nový život, české Literární noviny.‘ Veľa som si vystrihoval a robil si poznámky. Prišli na to, že o Mníchovskej dohode sme sa učili totalitne. Po roku 1968 sme boli progresívni, čítali sme noviny, boli sme za Dubčeka a za socializmus s ľudskou tvárou..“

Komunistom bol podozrivý

Podpredseda miestnej straníckej organizácie Čepela podal v auguste 1968 na Ivana udanie, že v čase príchodu Rusov počas svojho pôsobenia na škole v Solivare v Prešove písal protisovietske heslá. Nebola to pravda: Ivan bol vtedy ešte u rodiny v Českej Lípe a 21. augusta 1968 sa zobudil medzi štvrtou a piatou ráno. Sovietske tanky tak videl iba z okna rodinného domu. Spomína si, ako ťažko sa mu vtedy šlo z Českej Lípy do Prešova, kde mal o pár dní nastúpiť do práce.

Za socializmu ho premiestňovali zo školy na školu, zo Solivaru do Ľubotíc, v roku 1973 učil aj v Lipanoch. Na Ivana Pasternáka mali komunisti aj spis, ktorý však nikdy nevidel: „Do roku 1989 ma deptali. Ako Žid som bol podozrivý. Mal som jeden z najnižších platov na škole. Často som ale zastupoval bezplatne.“

Spomína si, že niektoré kolegyne nariekali nad malými platmi, ale Ivan to vnímal inak: „Tento štát ma nechal vyštudovať, tak mu musím niečo vrátiť, a hlavne, deti za to nemôžu.“ Na školách viedol aj fotografický, astronomický, geologický a biologický krúžok. Často organizoval aj rôzne súťaže či sa prezliekal za Mikuláša. Je držiteľom horolezeckého preukazu JAMES, čo mu v škole tiež nebolo na škodu. Robil s deťmi branné cvičenia a v škole sa rozhodlo, že bude viesť oddiel. Rodičia detí mu ale zazlievali tzv. „odpútavacie akcie“: keď mali ísť deti v nedeľu s rodičmi do kostola, riaditeľ povolil výlet do Slanských vrchov. „To som mal ako plus. A keď mal učiteľ plusky, dávali mu podľa toho aj odmeny, ale mal som aj tak najnižšie odmeny, aj ako výchovný poradca, aj ako riaditeľ.“

Po Nežnej revolúcii

Jedného dňa sa Ivan Pasternák po vyučovaní ako zvyčajne naobedoval, šiel do kabinetu a okolo tretej zo školy do záhrady. Všimol preplnený autobus a cestou stretol svojich žiakov, ktorí mu oznámili, že idú na námestie. A tak sa, hoci nachladený, vydal štrngať kľúčmi spolu s nimi.

Chcel na tribúne vystúpiť za občiansky výbor, ale nedovolili mu, hoci bol jeho členom a neskôr sa stal jeho predsedom. Za židovskú komunitu vystúpil Jaro Franek, jeden z disidentov, ktorí mal styky aj s poľským opozičným hnutím.

Ivan Pasternák býva v Bratislave už viac ako 40 rokov, posledných desať rokov ako dôchodca. Je aktívnym členom Zväzu protifašistických bojovníkov i členom výboru ukrývaných detí The Hidden Child Slovakia. Na Slovensku ich bolo vyše 200, v súčasnosti z nich žije v rámci celého Slovenska ešte okolo 160.[1]

V lete nechodieva na dovolenky, ale robí lektora s výkladom v Židovskom komunitnom múzeu na Heydukovej ulici, lebo podľa vlastných slov nevie obsedieť na mieste.

So slzami v očiach si Ivan Pasternák spomenul na pieseň, ktorú si nechal zahrať Otto Šimko na odovzdávaní Cien Pamäti národa: „Život je jen náhoda, jednou jsi dole, jednou nahoře, život plyne jak voda a smrt je jako moře.“

Strýko Jozef sa kedysi s Ivanom zakaždým dlho prechádzal a osvetľoval mu životné situácie: „Raz sme hore, raz dole,“ vravieval. „Keď sme teda raz na svete, nech to každý vidí, že sme tu a že musíme pre spoločnosť niečo urobiť, aj keď sa nám zdá, že nie vždy je chvíľa. Nech niečo za nami ostane. Raz sú lepšie časy, raz horšie. Treba aj pozametať, odhrnúť sneh, otvoriť dvere dáme. Rád robím niečo pre ľudí a teším sa zo života, keď sa tešiť dá.“

Každý k moři dopluje, někdo dříve a někdo později,
kdo v životě miluje, ať neztrácí naději.

Životy ľudí ako Ivan Pasternák sa môžu opierať o vzácne poznanie, že láska siaha až za hranice smrti a viera je silnejšia než akýkoľvek konflikt.

[1] Do The Hidden Child patria tri skupiny detí. Prvá skupina zahŕňa deti, ktoré mali počas vojny viac ako 13-15 a menej než 18 rokov, ich rodičov deportovali do koncentračného tábora a oni šli k partizánom. Druhá skupina zahŕňa deti, ktoré boli v koncentračných táboroch a dostali sa na izolačky. Tretiu skupinu tvoria ukrývaní, medzi ktorých patril aj Ivan Pasternák.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia